Dominikáni sú jednou z mnohých reholí katolíckej cirkvi. Dominikánska nesie názov po svätom Dominikovi, ktorý ju založil v 13. storočí. Tvorí ju viac ako 50 provincií na celom svete, pričom slovenská je jednou z najmladších – nielen svojou históriou, ale aj vekovým priemerom rehoľníkov. Vyhlásili ju v roku 2001 a vek slovenských dominikánov sa pohybuje v priemere medzi 30 – 35 rokmi, kým v zahraničí sú rehoľníkmi už skôr páni v rokoch.
Na Slovensku pôsobí 64 dominikánov. Kláštorov je päť; prvý postavili v Košiciach, najkratšiu históriu má kláštor vo Zvolene. Posvätili ho spolu s kostolom, ktorý je súčasťou kláštora, v novembri 1998, o rok teda oslávi desaťročie. Začiatky kláštora v Košiciach siahajú až do 13. storočia. Dominikáni tam pôsobili do 16. storočia a po približne storočnom prerušení tradície sa vrátili. Odolali aj tlakom počas komunizmu, ktorý zakázal existenciu reholí na Slovensku. Akékoľvek angažovanie v tomto smere bolo trestnou činnosťou, napriek tomu nezanikli a aj v ilegalite prijímali nových členov, hoci s rizikom určitých represálií. Ďalšie tri kláštory stoja v Bratislave, Žiline a v Dunajskej Lužnej.
Prvým predpokladom na to, aby sa mohol niekto dostať do komunity dominikánskych rehoľníkov, je, pochopiteľne, viera. Uchádzač by mal mať absolvovanú birmovku. Ak sa chce dominikánom stať „obrátený“, teda človek, ktorý začal veriť v Boha neskôr, musí mať aspoň päť rokov obrátenia. „Uchádzač musí mať minimálne 19 rokov a mal by mať minimálne stredoškolské vzdelanie. Mal by to byť tiež človek, ktorý je zdravý psychicky aj fyzicky, musí žiť sviatostným životom. No do kláštora nemôže vstúpiť hneď, proces prijatia je postupný. Najskôr je to kandidát, ktorý sa s nami stretáva pravidelne, potom je prijatý do prednoviciátu a stretnutia sú už intenzívnejšie. Napokon vstúpi do noviciátu, čo je špeciálny rok, počas ktorého skúma svoje možné pôsobenie v komunite a komunita skúma jeho. Potom zloží prvé sľuby, ktoré sú dočasné, a za ten čas sa môže rozhodnúť, či zostane a zloží sľub doživotný,“ vysvetľuje dominikán Roman Letz, ktorý je v kláštore vo Zvolene od jeho vzniku. Dominikáni majú aj rehoľné mená a hovoria si brat. On je brat Dominik. Predstaveným kláštora, nazývaným prior, je Milan Žilák, brat Lukáš. Ten žije vo Zvolene 3,5 roka, no v pozícii priora je ešte krátko, len vyše mesiaca. Priora si totiž demokraticky volí komunita spomedzi seba na obdobie troch rokov. Presnejšie, volia ho členovia kapituly, ktorí zložili doživotné sľuby a majú právo hlasovať. Nominanta do pozície priora musí ešte schváliť predstavený príslušnej provincie. Nad otázkou, aké právomoci má prior, sa brat Lukáš pousmeje. „Keď ma zvolili za priora, mama mi v telefóne povedala: Ty sa máš, ty budeš teraz už len rozkazovať... Tak som jej vysvetlil, že úloha priora nie je len o právomociach. Samozrejme, určité právomoci má, pretože prakticky všetky záležitosti prechádzajú jeho rukami, ale jeho základnou úlohou je pomáhať koordinovať život v kláštore, naše pastoračné aktivity, naše poslanie, naše vystupovanie navonok. A pomáhať bratom hľadať si „svoje miesto“ v kláštore, aby sa v ňom cítili ako doma,“ skonštatuje a dodá, že prior má svoju konventnú radu, čo sú bratia, ktorí sú zvolení kapitulou, aby mu pomohli v rozhodovaní, či už v ekonomických alebo iných dôležitých otázkach.
Priorom však môže byť iba kňaz a kto sa chce stať kňazom, musí vyštudovať teológiu. Vo zvolenskej komunite dominikánov je deväť kňazov; všetci sa striedajú pri celebrovaní svätých omší v kostole pre veriacich sídliska. Kláštor totiž vyrástol uprostred panelákov na najmladšom zvolenskom sídlisku. Ostatní v komunite majú rôzne povolania. Sú medzi nimi psychológovia, umelci... Niektorí vyštudovali aj niekoľko vysokých škôl, napríklad brat Dominik, kým vstúpil do kláštora, absolvoval okrem teológie aj prírodovedeckú fakultu so zameraním na všeobecnú biológiu a popri kňazskej službe pracuje v Botanickom ústave SAV ako vedecký pracovník. Aj vďaka jeho skúsenostiam v botanike sa môžu v kláštore pochváliť malou botanickou záhradou, v ktorej úspešne pestujú vinič, ale aj kiwi, figovník, citrónovníkovec rodiaci malé citróny či rastliny typu levanduľa, rozmarín...
Dominikánsky kláštor vo Zvolene postavili s kapacitou pre pätnástich rehoľníkov s jednoposteľovými izbami, momentálne je ich však dvadsaťjeden, pretože dočasne u nich bývajú dominikáni z Košíc, kde kláštor rekonštruujú. Život v kláštore má svoje pravidlá. Majú spoločný budíček a deň začínajú spoločnými rannými modlitbami o pol siedmej. Trvajú pol hodinu, po nich nasleduje spoločné polhodinové rozjímanie a až potom prídu na rad raňajky. Ďalšiu spoločnú modlitbu majú o jednej popoludní, trvá desať minút, po nej je spoločný obed a po ňom takzvaná spoločná rekreácia, čiže posedenie pri káve a rozhovoroch, akýsi oddychový čas. Večer o šiestej sa zúčastnia spoločnej svätej omše, nazývajú ju konvertná, po nej majú znova modlitby, nazývané vešpery a po nich je večera. Brat Lukáš tvrdí: „Každý si nájde aj svoj voľný čas. Môžeme ísť na prechádzku, môžeme si zašportovať, posedieť si s priateľmi, vybrať sa na výlet, na turistiku alebo na kultúrne podujatie. Neuzatvárame sa pred svetom,“ dodáva. Ani počas spoločného programu by nemal byť problém opustiť kláštor. Ak chce niekto z nich ísť povedzme na nejaký výnimočný koncert, vypýta si od predstaveného dišpenz, tak hovoria v kláštore priepustke. A brat Lukáš má pre takéto veci pochopenie, veď aj on sám bol na nedávnom koncerte Stinga v Bratislave.
Dišpenz sa však netýka vianočných sviatkov. „Kto vstúpi do rehole, jeho domovom sa stáva kláštor, takže aj vianočné sviatky trávime tu – doma. Prežívame ich spolu; spoločnými modlitbami a po nich spoločnou štedrovečernou večerou. Čo sa týka štedrovečerného stola, každý z bratov chce mať na ňom to, na čo je zvyknutý z domova, čo má tradíciu v ich regióne. Samozrejme, nie každému sa dá vyhovieť,“ zasmeje sa brat Lukáš, „no na stole nechýba kapustnica, opekance, ryba či oblátky s medom alebo cesnakom.“ A nechýba ani vianočný stromček, dokonca dva. Jeden je v jedálni, jeden v rekreačnej miestnosti, kvázi obývačke. A pod nimi darčeky. „Spravidla prior s niektorým z bratov pokúpi darčeky pre všetkých ostatných. Novici si zas žrebujú meno druhého, ktorého majú obdarovať,“ ozrejmí brat Dominik. On vlani dostal knihu a kvety, tie vraj má veľmi rád, prezradí. A brat Lukáš, teraz už prior, dostal „od Ježiška“ čiapku a lampu v etno štýle. Rád si totiž páli sviečky v izbe, hovorí, že dotvárajú atmosféru...
