Motoristický šport mal od ranného detstva v krvi. Autá mu prirástli k srdcu. Niet sa čo čudovať, jeho otec jazdil prekey na motorkách. „Najviac mi v začiatkoch, samozrejme, pomohli rodičia. K tomuto športu ma však priviedli dve osoby, otec a známy pretekár Štefan Gubáni, u ktorého som ako teenager začal robiť mechanika,“ rozhovoril sa Miroslav Čiliak. Pretekať začal presne pred 29 rokmi. Prvé pretekárske auto, bola to formula, si kúpil práve od Štefana Gubániho. „Od začiatku kariéry sa mi darilo, pretože za dva roky som sa dostal do tímu ČSAO Žiar nad Hronom, kde som dostal novú formulu a aj autobus. Odtiaľ som sa dostal do československej reprezentácie.“ V reprezentácii jazdil Pohár mieru a priateľstva, neskôr sa dostal do tímu Závadky nad Hronom, kde jazdil na formule, ktorú kúpil od legendárneho českého jazdca Jiřího Mičánka. Neskôr prešiel do tímu JRD Sebechleby. Výsledky mal celkom dobré, väčšinou sa umiestňoval do šiesteho miesta. V tom čase však bola konkurencia väčšia ako teraz, jazdilo vždy okolo 60 pretekárov. „Po nežnej revolúcii si bolo možné založiť občianske združenie a my sme si založili klub Motorsport Avanti,“ objasnil nám situáciu zvolenský jazdec. Najprv tam jazdil sám, neskôr dokúpili ďalšie auto a doteraz je jeho tímovým kolegom mladý jazdec Peter Maliniak. „Z roka na rok je prevádzka takéhoto klubu však finančne náročnejšia, snažíme sa zohnať čo najviac finančných prostriedkov a vyzerá to celkom sľubne. Už sa veľmi teším na nasledujúcu sezónu, pretože minulý rok som nejazdil a celý ten kolotoč mi už poriadne chýbal.“
Prečo preteky do vrchu
Ako prezradil Miroslav Čiliak, zdolávanie kopcov považuje za relax. Tieto preteky sa jazdia cez víkend, človek si zasúťaží a popri tom aj oddýchne. V minulosti jazdieval aj preteky na okruhoch. Treba podotknúť, že celkom úspešne, raz sa dokonca stal aj majstrom ČSFR. Rád by si zajazdil okruhové preteky aj v súčasnosti, ale ako je známe, jediný okruhový pretek na Slovensku sa v súčasnosti jazdí v Piešťanoch. „Nepovažujem to za okruh, pretože sa jazdí na betóne a ten má úplne iné vlastnosti ako asfalt.“ Najviac mu na kopcoch zarezonovala čistota tohto športu. „Aj keď je nepriaznivé počasie, nemáte starosti s blatom a inými nečistotami.“
Najobľúbenejšie pretekárske vozidlo
Podľa slov úspešného pretekára najlepšie spomienky má na Suzuki Swift 1,3, s ktorým vyhral v jednom roku Castrol Cup, bol majstrom Slovenska a zároveň aj ČSFR. „Dokopy som za jednu sezónu získal s týmto autom až päť trofejí.“
Havárie
K motoristickému športu neodmysliteľne patria aj havárie. „Veľa som ich počas svojej kariéry nemal. Najviac vo mne zarezonovali dve. Keď som jazdil na vozidle Opel Kadett jeden mechanik mi zle dofúkal pneumatiky. Akurát som sa „bil“ o majstrovský titul s Dodom Studeničom,“ zaspomínal si Čiliak a pokračoval: „V prvej zákrute na Ostrej Lúke auto prosto nezahlo. Nabúral som do zvodidiel. Jazdu som však s rozbitým autom došiel. Druhá jazda mi vyšla lepšie a skončil som celkovo druhý. Titul majstra mi však už ušiel.“ Horšie to bolo na preteku v Čiernom Balogu. Vtedy jazdil na formule. Jazdcovi pred ním praskla hadica na servoriadení a na trať vytekal olej. Keďže pršalo, olej nebolo na trati vidieť. A ako si nato spomína samotný pretekár? „Vtedy zaspali traťoví komisári. Spravil som hodiny, ale našťastie som narazil do stĺpika na zvodidlách. Keby ho nebolo, tak vojdem pod zvodidlá a už sa tu možno takto nerozprávame.“ Paradoxne najvážnejšiu a najnepríjemnejšiu haváriu mal na civilnom vozidle v roku 1993, niekde v okolí Slovenskej Ľupče. „Nehodu si nepamätám. Fakty viem len zo súdno-znaleckého posudku. Je zrejmé, že mi niečo skočilo do cesty. Život mi zachránilo asi to, že som nemal zapnuté bezpečnostné pásy. Vo vysokej rýchlosti som dostal hodiny a narazil som spolujazdcovou stranou na zvodidlá. Vtedy som vypadol z auta. Auto letelo ďalej medzi stromy a ostal z neho len vrak. Ja som sa prebral po siedmich týždňoch kómy v nemocnici. Dávali mi päť percentnú šancu na prežitie. Mal som zlomených sedem stavcov na chrbtici a polámané rebrá. Doteraz som sklincovaný. Už keď to vyzeralo, že sa z toho dostanem, tak som dostal embóliu pľúc. Z nemocnice som putoval do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej, kde ma primár Jozef Hudec s personálom dali dokopy, za čo sa im chcem aj touto cestou poďakovať,“ ukončil Miro svoje spomínanie. Paradoxom je, že po 18 mesiacoch liečenia šiel, ešte s barlami, na preteky a skončil druhý! Vtedy ho pobavila najviac primárova poznámka: „Dúfam, že nepôjde tak, že ho budem musieť zase skladať ako lego.“ Podľa jeho vlastných slov ho, ale žiadna havária od pretekania neodradila.
Za svoju kariéru zažil veľa úsmevných príhod. „Som známy tým, že na preteky chodím ako jeden z posledných, ak nie vôbec posledný. Raz sme šli na preteky do Čiech. Pomýlili sme si dátum a prišli sme tam o týždeň skôr. Neostávalo nám nič iné, iba tam týždeň počkať, pokým sa preteky skutočne začnú.“
Úspešný jazdec už toho za svoju kariéru dosiahol veľa, čo ho teda motivuje? „Beriem to už ako svoju záľubu a relax. Samozrejme, že nepristupujem k jazdeniu ľahostajne. Vždy sa snažím pripraviť na každý pretek ako profesionál. Určite by som chcel dosiahnuť ešte nejaký pekný úspech“.
Fakty
Dátum narodenia: 22. 12. 1957
Pretekárske auto: Ford Escort Cosworth
Pretekárske vzory: Gilles Villeneuve, Ayrton Senna
Najobľúbenejšia trať: Šturec
Najväčšie úspechy: 7 x majster Slovenska, 1x majster ČSFR v PAV a 1x v PAO, 2 x vicemajster ČSFR v PAO, v roku 1993 víťaz Castrol Cupu, 1x majster Rakúska v PAV
