Pero Jána Beňa je často kritické, autor často v dielach vyjadruje svoju nespokojnosť. Tvrdí, to spisovateľ robiť musí. „Aj mnohí americkí autori sú značne kritickí voči svojej spoločnosti, voči tomu, v čom žijú. Samozrejme, taký spisovateľ nie je obľúbený a keď žije v takom malom národe, akým sú Slováci, jeho dielo sa nevydáva masovo. Je odsúdený byť outsiderom,“ hovorí. Neskrýva sklamanie z podpory literatúry u nás. Po napísaní najnovšej knihy Posledný svedok musel siahnuť do vlastného vrecka, inak by nevyšla.
„Musel som na jej vydanie doplatiť, a to je smutné. Je to obraz toho, ako sa ministerstvo kultúry k spisovateľom správa. Tiež som robil tri roky na ministerstve a v roku 1995 som na podporu vydávania literatúry vydobyl 35 miliónov korún. Dnes vláda nedáva do tejto oblasti ani polovicu z toho a pritom je to vláda, ktorá sa tvári sociálne. Naša vláda si knihy natoľko neváži, že je to dôvod na serióznu sťažnosť na Európsku úniu. Samozrejme, to by sa spisovatelia museli dať dohromady, ale sú rozglejení. To je slovenská tragédia.“ Z čoho žije, keďže písanie ho neuživí, neprezradil. „Niečo som si nasporil,“ dodal lakonicky.
Posledný svedok sú autorove memoáre, no nie je to súvislá, systematická biografia. „Je to posledný svedok z rodiny, ktorá mala kedysi osem členov, zostal on jediný. Sú v nej zábery zo života detského i dospelého, je v nej osud dediny a jeho snaha túto dedinu zachrániť,“ ozrejmuje autor. Posledný svedok rozpráva o Slatinke, o dedine neďaleko Zvolena, autorovom rodisku, ktoré má zaplaviť priehrada. Spisovateľ sa angažoval za záchranu Slatinky a jej neistý osud ho inšpiroval už v roku 1986 k napísaniu sarkastického románu Kým príde veľryba. „Za román som dostal najvyššiu literárnu cenu v tom období, no v niektorých som vzbudil nevôľu. O výstavbe priehrady nebolo ešte definitívne rozhodnuté, a môj dom jediný zbúrali. Z pomsty.“
Ján Beňo Posledného svedka predstavil a pokrstil vo Zvolene v krajskej knižnici. Keďže je rodákom z tohto regiónu, Zvolen uprednostňuje pri výbere miesta pre krst svojich kníh. Knihu pokrstili lupienkami jarných snežienok, spisovateľ ich priviezol z Bratislavy.
