Cesta mierne stúpala. To znamenalo, že museli poriadne prišliapnuť do pedálov rozheganých bicyklov. Cestu síce poznali naspamäť, ale potme, v noci, bez kúska svetla, sa človek ľahko ocitne v priekope. Čo ak by si nevšimli výmoľ, alebo kameň? Prekonali stúpanie. Teraz to už pôjde ľahko. Spomalili a s obavou hodili očkom po dvojkolesovej káričke natriasajúcej sa v záprahu za jednom z bicyklov. Hádam sa z cenného nákladu nestratí nič! Len nech sa kárička neprevráti!
Už sa v duchu tešili na hostinu. To budú hody! Teraz budú v osade jednotkami! Všetci budú o nich hovoriť. Veď majú jediva, pitiva pre všetkých! A všetkých na hostinu zavolajú. Nech vidia, že nie sú žiadni sraľovia!
Nálada im stúpala s krátiacou sa cestou. Už celkom zabudli aj na to, čo zanechali za sebou. Krvavý kúpeľ.
Laco a Ján
Najprv sa pokúsme predstaviť dvojicu na bicykloch. Laco mal osemnásť rokov a niekoľko mesiacov. Ján o sedem rokov viac a bol zároveň druhom jednej s Lacových sestier. Laca dovtedy súdne trestali iba raz, ale hneď za tri trestné činy - porušovanie domovej slobody, poškodzovanie cudzej veci a násilie proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi. Na prvý raz sa mu to prepieklo s podmienkou. Býval v osade na konci dediny, so svojou matkou a jej druhom.
Jána dovtedy trestali trikrát. Posledne si odsedel štyri mesiace za krádež.
Mali veľmi dobrý tip. Osamelý dom na lazoch. Veľké domisko s hospodárskymi budovami za vysokým plotom. Vedeli, že v dome býval len starý ujec, dôchodca, ktorému už ponad hlavu prešumelo viac ako sedemdesiat rokov. A prihrbená útla starenka, len o niečo mladšia od svojho manžela. V poslednom čase mala problémy s nohami. Často chodievala na liečenie. Kúpele ale akosi nepomáhali. Pár týždňov to bolo ako-tak, potom sa bolesti zase objavili.
Vo dvore
Hrmot bol ohlušujúci. Taký ohlušujúci, aký len môže vyvolať prázdne plechové vedro kotúľajúce sa počas tichej noci po dvore vysypanom kameňmi. Bleskovo naskákali naspäť, cez okno do drevárničky, učupili sa.
Dočerta! Tak si to pekne naplánovali, prekonali už toľké prekážky, a teraz toľká neplecha! Kopli do poondeného vedra! Taký hrmot zobudí aj mŕtveho! V duchu sa modlili, aby starý v dome bol aspoň nahluchlý, keď nie hluchý. Zatajili dych.
Boli presvedčení, že si to nepremysleli zle. Starý manželský pár dobre poznali. Chodievali im občas pomáhať a vedeli, že vždy majú doma slaninu i klobásu. Teda, vždy, keď u nich pracovali, starkí ich pohostili klobásou aj slaninou. Po práci dostali aj napiť. Vína i pálenky. Mali dobré informácie. Starý im minule spomínal, že starká pôjde na budúci týždeň zase na liečenie, a on za ňou pôjde cez víkend tiež. Na návštevu. Lepší tip si ani nemohli priať!
Na bicykloch
Aby boli rýchlejší, rozhodli sa ísť na bicykloch. Bicykle skryli v priekope, k domu sa vybrali odzadu. Klobásu, ani slaninu si určite nedržia v dome. Asi ju budú mať v niektorej z hospodárskych budov. Možno ešte v udiarni. Údené určite objavia aj po vôni. Potichučky vniknú dnu, uchmatnú čo môžu, a ujdú. Zadná bránička povolila po niekoľkých kopancoch. Opatrne našľapovali po dvore, kým neprišli k prvej budove. Laco vypáčil okno a všuchli sa dnu. Našli iba jablká! Len a len jablká. Jablká všade, kde sa pozreli. Od horkosti im bolo do plaču: načo im budú jablká, keď chcú slaninku a klobásku? Budú musieť hľadať ďalej. Vyšuchli sa von oknom. A práve vtedy museli zakopnúť o nepodarené vedro!
Prezradení!
V dome sa zapálilo svetlo. Počuli, ako sa otvárajú dvere. Na dvore zašuchtali kroky, a hneď na to priestranstvo zalialo svetlo.
„Je tu niekto? Hej, tak je tu niekto? Počul som dobre, určite vo dvore niekto musí byť!“
Podľa hlasu to bol určite starý. To nesedelo. Veď starý mal byť preč, mimo domu! Asi nešiel na návštevu za starkou na liečenie.
Ešte viac sa pričupili. Počuli ako ktosi postavil vedro, ako sa kroky blížia k oknu drevárne, rovno k nim. Dvere sa roztvorili a ich zalialo svetlo.
„Laco! Jano! Vy tu čo hľadáte, ha?“
Mrkli na seba. Starý ich spoznal. Určite to povie policajtom. Čaká ich basa. Oni nechcú ísť do basy. Ak nič nepovie, nikto sa nič nedozvie. Mŕtvi nehovoria...
V tom momente mu podpísali rozsudok smrti.
Prvý úder
Prvý úder palicou starkého zrazil na zem. Ani nestihol zakričať o pomoc. Striedali sa. Kopali do neho, bili ho päsťami, mlátili palicou. Ešte bol pri vedomí, keď sa spamätali. Niežeby sa im ho uľútostilo. Nepoznali zľutovanie. Prišlo im len na um, že by z neho mohli predtým, ako ho zabijú, vytĺcť, kde skrýva peniaze. Vedeli, že ich musí mať veľa. Mlčal. Nepovedal ani slovo. Bili ho ďalej. Dovtedy, kým sa prestal hýbať, nedýchal a všade naokolo šliapali po rozstrieknutej krvi.
Ďalšie prekvapenie
Vošli do kuchyne a zapálili si veľké svetlo. Cítili sa v bezpečí. Veď starká je určite zase na liečení. Až vo svetle si všimli ako vyzerajú. Všetko, celé oblečenie, ruky aj tváre, pokrývali krvavé striekance.
Najprv sa chceli poumývať. Vtom čosi zašramotalo z vedľajšej izby. Starká neodišla na liečenie! Je doma!
Jano priskočil k dverám a zvrtol kľúčom.
„Kto je to? To si ty, starký?“
Zmeraveli a zatajili dych. Kľučka naprázdno zacvakala.
„Prečo si ma zamkol? Čo si sa, starký, na staré kolená pobláznil? Veď odomkni!“
Laco zodvihol skrvavenú palicu a posunkom naznačil Jánovi: Odomkni a vpusti ju!
Druhý rozsudok smrti bol podpísaný...
Úder do hlavy starenku zrazil na zem, no neomráčil. Nariekala. Ján vytrhol palicu Lacovi z rúk a začal ňou mlátiť. Hlava sa menila na skrvavenú masu. Starenka prestala nariekať.
Pozreli sa na svoje dielo. Teraz im prišlo obidvom skutočne zle. Dvíhal sa im žalúdok.
Laco to nevydržal. Schytil kus látky, ktorý mu v kuchyni prišiel pod ruku, a prehodil ho cez beztvárnu hmotu oblepenú šedivými vlasmi. Až potom sa mohol venovať ďalšej práci.
Zbieranie lupu
Tá ďalšia práca bola už veselšia. Dobre, starostlivo prezrieť všetky miestnosti, povyhadzovať skrine, zásuvky, prebrať, čo má cenu. Rýchle pozabudli na to, čo sa pred chvíľou odohralo na dvore a v kuchyni. Veď objavili kadečo. Aj peniaze! Vyše dvadsaťtisíc v cudzej mene, asi štyritisíc korún, okrem toho fľaše vína, pálenky. A v komore celé kopy klobás a slaniny. Dokonca aj ošklbanú kačku, pripravenú na pečenie.
Bolo toho toľko, že to museli povynášať na viackrát. Netušili, do čoho to všetko nabalia. Toľko tašiek si nepripravili. Ale v šope našli dvojkolesový vozík. Naň všetko naložili, dokonca aj z tých jabĺk, na ktoré natrafili v drevárni ako prvé.
Naspäť išli veľmi opatrne. Báli sa o náklad.
To bola hostina!
To bola hostina! Takú nezažili už dávno. Len po prvej fľaši pálenky im trklo v hlave, že by sa mali zbaviť zakrvavených šiat a vozíka. Čo ak by prišli policajti?
Šaty spálili. Vozík rozobrali a diely porozvláčali po hore. Nechali si z neho len kolieska. Možno sa dakedy zídu... Nech si teraz policajti dokazujú, komu čo chcú. Im celá rodina dosvedčí, že sa po celú noc z domu ani len nepohli!
Brutálne, veľmi brutálne
Mŕtvych starkých objavila ich dcéra s manželom hneď na druhý deň ráno. Boli zhrození.
Súdni znalci nad mierou násilia krútili hlavami. Každá vražda je násilným, brutálnym činom, ale toto? Čo to boli za ľudia?
Nebudeme hovoriť o tom, čo kriminalisti našli v dome, o detailoch. To, čo sa odohralo tam, kým starkí zomreli, skutočne nepatrí na stránky novín. Bolo to príliš surové...
Dokazovanie
Laco a Ján sa dlho neskrývali. Zanechali toľko stôp, že im nepomohlo ani zaprisahávanie sa celej rodiny, že po celú noc ani len nos z domu nevystrčili. Len poznamenáme, že pod strechou ich domu objavili ešte aj kolieska z vozíka. Zo slaniny zostali ohlodané kože, z kačky kosti. Aj peniaze už pomíňali. Ako posledný dôkaz zostali v banke výpisy o zamenených peniazoch.
Jána a Laca obžalovali zo spáchania trestného činu vraždy na viacerých osobách, v úmysle získať majetkový prospech. Súd súhlasil s prokuratúrou. Obom vymeral po štrnásť aj pol roka nepodmienečne. S trestom nesúhlasil prokurátor. V prípade Jána požadoval výnimočný trest. To sa so súhlasom Najvyššieho súdu stalo. Ján za mrežami strávi devätnásť rokov. RADO VRBOVSKÝ
Autor: RADO VRBOVSKÝ
