Ešte v januári 2003 uverejnili mestské noviny príspevok Antona Šveca Andrej Hlinka a Martin Rázus vo Zvolene. V ňom boli vyzvaní predstavitelia katolíckej a evanjelickej cirkvi vo Zvolene, aby oficiálne podporili myšlienku vybudovania súsošia A. Hlinku a M. Rázusa vo Zvolene. Je v ňom zároveň aj odporúčanie samého autora príspevku pre nové Mestské zastupiteľstvo vo Zvolene, aby medzi prvými uzneseniami prijalo rozhodnutie postaviť toto súsošie na Nám. SNP vo Zvolene. Na základe tejto výzvy Farská rada Rímskokatolíckej farnosti vo Zvolene a Celozborové presbyterstvo Evanjelickej cirkvi a. v. vo Zvolene prijali 9. februára 2003 rozhodnutie, ktorým vyjadrili spoločný nesúhlas s postavením súsošia A. Hlinku a M. Rázusa na Námestí SNP vo Zvolene. Preto si dovoľujem toto stanovisko nanovo pripomenúť poslancom mestského zastupiteľstva, ktorí spoločné stanovisko oboch kresťanských cirkví dostali v písomnej podobe.
Vieme, že motiváciou k postaveniu súsošia Hlinka - Rázus je historický fakt zo 16. októbra 1932, keď si v mohutnej manifestácii podali ruky A. Hlinka a M. Rázus na znak spolupráce na politickom poli. Hlinka ako rímskokatolícky kňaz a predseda politickej strany zdôrazňoval autonómiu Slovenska v snahe upevniť vládu Česko-slovenskej republiky a Rázus ako evanjelický a. v. farár sa od 20. rokov usiloval o to isté bez zdôrazňovania autonómie Slovenska, no so silným zdôrazňovaním a požadovaním v Československej republike bez čechoslovakizmu akceptovať Slovákov za rovnocenných s Čechmi a teda „slovenskú vec“ považovať v republike za prioritnú (o čom ako poslanec korešpondoval s Benešom a ďalšími aj s pomocou svojej básnickej tvorby...)
Na základe udalostí po 16. októbri 1932 usudzujeme, že počin dvoch politikov a ich politických strán nepriniesol adekvátne výsledky v záujme republiky, jej upevnenia a akceptovania Slovákov za rovnocenných, a tak akceptovania dvoch národov ako tvorcov štátu spolu s národnosťami... Nech bol akokoľvek slávnostne proklamovaný plán spolupráce v záujme isteže dobrej veci, nemohol byť realizovaný. A my dnes nemôžeme hypoteticky stavať otázku, ako by celá vec dopadla, keby ešte žili Hlinka a Rázus a teda aktívne zasiahli do veci v zmysle svojich plánov, svojho spoločného prehlásenia vo Zvolene 16. októbra 1932.
Pamätáme sa na prvé „hlinkovské“ oslavy v Ružomberku v auguste 1990. Boli najpočetnejšie zo všetkých „osláv“, ktorých intenzita postupom rokov upadala, až sa scvrkla na pár „skalných“. Tesne po roku 1989 priťahovali tabuizované témy a ľudia žili politikou. Do Ružomberka sa zišlo množstvo ľudí. Ľudí slušných, s rodinami, zbožných, zvedavých, ale jadro, ktoré zvrhlo „oslavy“ na jeden vulgárny krik, tvorili opilci, neonacisti, skinheadi a možno aj provokatéri.
Hlinka stelesňuje veľkú a významnú kapitolu našich dejín. Kapitolu rozporuplnú, lebo nebola historicky, teologicky ani filozoficky poctivo reflektovaná. Kapitolu tragickú, lebo také sú naše dejiny.
Uznesenie dvoch lídrov a dvoch strán vo Zvolene 16. októbra 1932 ostalo historikom a túžba dvoch kresťanských cirkví zostáva zbožnou túžbou nás kňazov a členov našich farností aj v súčasnej dobe ekumenizmu, v ktorej je potrebné teologicky skúmať poslanie cirkvi, aby sme viac akceptovali tie možnosti, ktoré sú všetkým kresťanom dané do vienka v Evanjeliu Ježiša Krista, aby aj svet videl, že sme všetci kresťania svetlom sveta a soľou zeme...
Sledujúc však dnešnú situáciu na politickom a aj cirkevnom poli sme toho názoru, že nie je žiaduce v súčasnej dobe stavať žiadne súsošie A. Hlinku a M. Rázusa vo Zvolene. Osobnosti z minulosti nám dnes nemôžu pomôcť priamo, iba ak sme pripravení ich úsilie v dobrej, spoločnej veci znásobiť naším úsilím spolupracovať na „roli národa dedičnej“ a na cirkevnom poli viac teologicky počúvať a prijímať možnosti, vyplývajúce z posolstva jediného Spasiteľa Ježiša Krista, čo ostáva našou zbožnou úlohou aj dnes.
Hlinka a Rázus prejavili vysoký pocit zodpovednosti za vlastný národ. Bez pocitu zodpovednosti by uvedené významné osobnosti rímskokatolíckej a evanjelickej cirkvi a. v. neboli urobili to, čo urobili. Ich zodpovednosť za národ bola predovšetkým zodpovednosťou pred Bohom. Nenávisť a pomsta boli, sú a budú vždy deštruktívne javy, ktoré nikomu nepomôžu. Skutočná láska k národu musí byť konštruktívna, musí to byť tvorenie hodnôt. Čím viac hodnôt vytvoríme, aj ekonomických, ale rozhodne aj duchovných, tým lepšie poslúžime svojmu národu. Našim spoločným cieľom na poli cirkvi i národa je, aby sa duchovná a mravná úroveň národa neustále dvíhala. No zároveň si musíme uvedomiť aj našu zodpovednosť za budúce generácie. Lebo čo my dnes zasejeme, či už v národe, ale aj do vzájomného spolužitia cirkví, to budeme žať do určitej miery aj my, ale budú to žať najmä naši potomkovia. A budú nás raz za to aj posudzovať a hodnotiť.
Preto s plnou vážnosťou a zodpovednosťou vyjadrujeme aj teraz svoj nesúhlas s postavením súsošia A. Hlinku a M. Rázusa vo Zvolene. Ako kresťania sa pozeráme na danú vec s pocitom zodpovednosti za budúcnosť spolužitia kresťanov a nekresťanov vo Zvolene, a spolu chceme prinášať hodnoty, ktoré obstoja aj z Božieho hľadiska a ktoré sú podľa nás tou najlepšou sejbou, najkrajším prejavom lásky k národu i k svojim cirkvám. Tiež si myslíme, že nákladná inštalácia súsošia nie je vhodná v dnešnej ekonomicky náročnej dobe, čo isto veľmi citlivo vnímajú občania nášho mesta i veriaci oboch cirkevných spoločenstiev. Bronzová pamätná tabuľa s príslušným textom a reliéfnymi portrétmi A. Hlinku a M. Rázusa umiestnená na budove Divadla JGT vo Zvolene je primeranou pripomienkou pre budúce generácie.
JÁN PODLESNÝ
(zborový farár)
