HRIŇOVÁ. Fotografovať začal až po vojenčine. Kúpil si kvalitný fotoaparát, stal sa členom detvianskeho fotoklubu. Jeho fotky boli úspešné nielen v jeho blízkom okolí, ale zaujali aj odborné poroty na niekoľkých fotografických súťažiach. „Mal som dokonca aj nejaké výhry,“ dodal ledabolo Kečkár, akoby nešlo o nič dôležité. Pomaly však nazbieral dostatok materiálu na vydanie knihy. „Mám pripravené všetko, veď o Hriňovej som robil aj diplomovú prácu,“ dodal Kečkár. Ibaže... Na vydanie knihy by potreboval aspoň tristotisíc korún, a aj to by išlo o menšiu knihu. Má všetko, okrem peňazí. Lacnejším riešením by bolo vydanie čiernobielej knihy.
Čo najviac zaujíma fotografa z Hriňovej? „To je rôzne. Niekedy sa túlam po lazoch a zaujíma ma architektúra a život ľudí, prípadne zaznamenávam, ako sa krajina mení počas celého roka. Potom mám zase obdobie portrétové, kedy fotím iba ľudí,“ vysvetlil a po chvíli dodal: „Každopádne najviac ma zaujíma práve Podpoľanie, konkrétne Hriňová a okolie. Keď som inde, nemám až takú potrebu fotiť. Jednoducho necítim, že by som mal to alebo ono odfotiť. Nevnímam to ako svoj domov,“ povedal Anton Trebuľa. Žiadne fotografie z dovolenky v Grécku či Chorvátsku. Napokon, Kečkár chodí na dovolenku inde. „Do Ruska, tam sa túlam sám, iba s batohom na chrbte,“ prekvapil a na vysvetlenie dodal: „Som rusofil, aj v škole som študoval ruštinu.“ Na tejto obrovskej krajine ho vraj zaujíma všetko: jazyk, krajina, ľudia, kultúra... A všetko si patrične zaznamenáva aj pomocou svojho fotoaparátu.
Kečkár sa o svoje fotografie rád podelí, nakoniec takmer všetko dáva na web, kde si ich môže každý pozrieť. A témy sú naozaj rôzne. Napríklad aj pravá hriňovská zakáľačka. „To je život, ja na tom nič zlé nevidím. Mal som s tým ale problémy. Ľudia mi písali, chceli ma dať na súd. Fotky sa im zdali brutálne. Ja neviem... Možno inde robia klobásy z papiera,“ dodal s úsmevom Kečkár. Súdom sa mu raz vyhrážala aj majiteľka drevenice, ktorú pri svojich potulkách lazmi odfotil. Pritom sa s bývalým majiteľom dobre poznal. Ibaže, ten zomrel a jeho manželka vyrukovala so súdnou hrozbou. A vraj je fotenie pokojná robota.
Fotografom je dnes takmer každý. Ľudia fotia mobilmi, fotia digitálmi. „Úroveň je väčšinou biedna. Ľudia iba fotia a fotia, napaľujú fotky na cédečká a tie napokon aj tak nikto nepozerá,“ dodal. Dobrý fotograf vraj musí cítiť, že prišla tá správna príležitosť na výborný záber.
Potulky po lazoch, buď za dobrou fotografiou alebo s deťmi ako vedúci turistického krúžku, prinášajú Kečkárovi i ďalšie poznatky. Už pred desiatimi rokmi začal zbierať slovíčka pre nárečový slovník. Hriňovsko – slovenský a slovensko – hriňovský slovník síce ešte nie je ani zďaleka úplný. Veď jeho zostavenie vyžaduje doslova mravenčiu prácu. Nie je však hriňovské nárečie rovnaké ako podpolianske? „Niektoré slová sú iné. Bolo tu viacero vplyvov. V minulosti tu žilo dosť Čechov, najmä kým fungovali sklárne. Veľa slov je prevzatých z nemčiny, no aj z maďarčiny,“ dodal Kečkár. Sám je učiteľom zemepisu a výchovným poradcom a o nárečí sa snažil čo-to naučiť aj deti. Učil dokonca už aj v kroji.
