Zobudil sa na lavičke pri autobusovej zastávke. Zdalo sa, že mu bola noc prikrátka, že sa snaží ešte dosnívať nasilu prerušený sen. Omyl. V dobe, keď väčšina z nás spala vo vlastných vyhriatych posteliach, on blúdil tmavými, studenými a opustenými ulicami mesta. Od lavičky k lavičke hľadal miestečko, na ktorom by ho drevené dosky sedadla čo najmenej tlačili a kde by mohol aspoň trochu zúžitkovať vlastné živočíšne teplo, kde by mohol uniknúť studenému vetru a zohriať si skrehnuté údy. Aj taká je každodenná realita bezdomovca Jána Krausa.
Ľudia v meste mu inak nepovedia len Kapitán. Túto prezývku si vyslúžil vďaka povolaniu, ktoré kedysi robil. Dvanásť rokov služby vo vysokých vojenských funkciách ho poznačilo a prinieslo do jeho rodiny aj množstvo problémov. „Žil som intenzívne, ale nedá sa sedieť žene pri sukni a súčasne zarábať peniaze. Rodinné problémy ma zaťažili do takej miery, že som ich začal prenášať aj do práce,“ spomína Kapitán na predchádzajúce roky, počas ktorých sa začal rútiť do priepasti, z ktorej sa mu dodnes nepodarilo dostať.
V roku 1985 odmietol ďalšiu službu v armáde. Napriek tomu, že mal od vtedajšieho prezidenta Gustáva Husáka vyznamenanie „Za službu vlasti“, degradovali ho na obyčajného vojaka. Jedine amnestia ho zachránila pred tvrdším postihom, ktorý mu hrozil na základe uloženého trestu.
Ako prví ho zavrhli kamaráti. Opustila ho i manželka, záujem o neho nemá ani syn, ktorý je právnik a žije na strednom Slovensku. Po rozvode mu ostal trojizbový byt. Nevládal ho platiť, a tak ho vymenil za dvojizbový a ten za ešte menší. „Nedostal som zaň žiadne peniaze,“ hovorí bezdomovec s trpkosťou v hlase. „Bránil som sa, žiadal som o pomoc štátne orgány aj známych, nič nepomohlo. Noví nájomníci sa mi vyhrážali a kvôli bytu sa predsa nedám zabiť. Kašľal som na to, ja sa o seba viem postarať,“ dodáva.
Už štrnásť rokov sa túla. Jedinou kamarátkou mu je ústna harmonika, s ktorou si zarába na živobytie. Jedného dňa sa ale vytratil z ulíc Zvolena. Nikto nevedel, kde sa podel. Vrátil sa až po ôsmich rokoch. „Jeden čas som žil v Bratislave, potom som odišiel do Švajčiarska,“ prezrádza smer svojich potuliek. Po troch rokoch v cudzine sa pod tlakom udalostí vrátil do Zvolena. „Žobral som tam pre jedného Slováka z južného Slovenska. Zarobil som mu milión. Chcel ma zabiť, tak som sa vrátil domov,“ udal dôvod svojho rozhodnutia. Osem rokov je dlhá doba. Keďže sa Kapitán stratil z dohľadu nielen svojim známym ale aj úradom, tak ho vyhlásili za mŕtveho. Teraz si musí znovu vybaviť sociálnu podporu, ktorá mu poskytne aký-taký príjem.
Život na ulici je aj pre bývalého vojaka drsný. Zlá hygiena a stále dobiedzajúce blchy a vši, zima a napokon aj zlodeji, ktorí sú kvôli pár korunám schopní zabíjať. „Šatová voš sa vám najskôr zahryzne do kože a nacicia sa krvi. To miesto sa potom zapáli a svrbí. Keď si ho rozškrabete, infekciu si roznesiete po celom tele,“ opisuje zlé skúsenosti s drobnými zvieratami, ktoré obťažujú hádam každého bezdomovca. No hlavne mrazy a zlé počasie kosia v radoch týchto vydedencov. Kto z nich má šťastie, tak ako Kapitán, omrznú mu len nohy. „Trikrát som bol na liečení,“ hovorí a keď vyhrnie nohavice, objavia sa na obidvoch predkolenia jeho nôh neklamné znaky po omrzlinách. No najhorší sú vraj zlodeji. „Za roky strávené pod holým nebom poznám v noci len mikrospánok. Pud sebazáchovy mi nedá zaspať. Bojím sa, že ma zbijú, okradnú, alebo dokonca zabijú,“ sťažuje sa bezdomovec.
Do kufríka na kolieskach zbalí celý svoj majetok, pritiahne si pevnejšie k telu vetrovku a pomalým krokom sa stráca v rannej hmle. Čaká ho ďalší deň, počas ktorého si bude musieť zarobiť na chlieb a ochrániť holý živo.
Autor: J. SCHVARZBACHEROVÁ
