Jazda na takýchto bicykloch si vyžaduje naozaj dobrú fyzickú kondíciu, prejsť na nich len pár kilometrov si vyžaduje značný športový výkon, ich majitelia sa odvážia aj na dlhšie trasy. V auguste spolu absolvovali 450-kilometrovú mierovú cyklotúru po Japonsku. Dvaja nadšenci pre šport, techniku a históriu v jednom; Ivan Křivánek a Jaroslav Brabc z Moravy.
Kôň na behanie
Bicykel, na akom jazdí Ivan Křivánek, má niekoľko prívlastkov. Hovorí sa mu kostitras, bicykel na odrážanie či kôň na behanie. Je to replika dreveného kostitrasu, ktorý v roku 1817 zostrojil barón Karl Friedrich Draiser von Sauerbrunn, považovaný za vynálezcu bicykla. Podľa vynálezcu sa bicykel nazýval aj draisina. Na bicykli pripomínajúcom malého dreveného koňa by ste márne hľadali pedále a prevodové ústrojenstvo, cyklista sa musí odrážať od zeme nohami. Keďže nohami aj brzdí, pričom intenzívne zapiera podrážky o cestu, za rok spotrebuje Ivan Křivánek päť párov obuvi.
Na koni na behanie jazdí štyri roky. Nie iba exhibične, ale aj pretekársky. „Za tých uplynulých štyroch rokov sa konali dve majstrovstvá sveta v pretekoch historických bicyklov, súťažné disciplíny sú rozdelené podľa dátumu výroby či ich histórie. Vo svojej kategórii som vyhral obidva šampionáty, v Rakúsku aj v Kanade. Budúci rok majú byť vo Švajčiarsku, tam chcem svoj titul majstra sveta obhájiť,“ hovorí.
Ivan Křivánek robil v minulosti triatlon (3,8 km plávanie, 180 km na bicykli a 42 km bežecký maratón) a sedemkrát získal titul Železný muž. Tri roky držal československý rekord, v roku 1982 zaujal nakrátko dokonca druhé miesto na svete (za 10 hodín a 13 minút). Nohy má teda naozaj dobre vytrénované. „Teraz už mám síce nadváhu, ale bicykel ovládam bravúrne, zatiaľ som nenašiel premožiteľa, suverénne som vyhral aj majstrovstvá Čiech,“ hovorí spokojne.
Bicykel je ťažký 28 kilogramov. Pri jazde z kopca sa dá na ňom dosiahnuť 40-kilometrová rýchlosť, na maratónoch jazdí 17-kilometrovou rýchlosťou, ale jeho priemerná rýchlosť je tých 12 – 15 kilometrov za hodinu. „Vlani som prešiel tri kilometre za 15 sekúnd, to bol môj najrýchlejší výkon. Pri pretekoch nazvaných 5 Slavkovov za 3 dni som prešiel prvý deň 104 kilometrov pri 19-metrovom prevýšení. To bol môj absolútny výkon.“
Rám bicykla je vyrobený z dvesto rokov starého jaseňového dreva, drevené kolesá majiteľ bicykla pravidelne obmieňa. Pri jazde na dlhšie trasy ich trikrát denne polieva vodou, aby nezaschýnali a nezačali sa rozpadať. Pompéznosť jazde na historickom bicykli dodáva Křivánek kompletnou napoleonskou uniformou. „Patrí k tej dobe. V čase, keď vznikol takýto bicykel, už mali radoví francúzski vojaci uniformy. Pravda je, že bicykle nevlastnili, tie až také typické pre napoleonského vojaka neboli, ale dnes máme na trhu ferrari a tiež ho nemá každý.“
Pád je naozaj tvrdý
Vysoký bicykel sa vyrábal na prelome 18. – 19. storočia podľa nemeckého patentu, jeho sláva trvala asi dvadsať rokov. Dá sa na ňom prejsť aj sto kilometrov za deň, to je priemerná dĺžka, a dokáže dosiahnuť priemernú rýchlosť 17 kilometrov za hodinu. „Na tú dobu to bol drahý vynález, dovoliť si ho mohlo len horných 10-tisíc,“ ozrejmuje Jaroslav Brablc. Sám dnes na takomto bicykli jazdí a hovorí, „je, pravda, trochu nepohodlný, ale dá sa na ňom jazdiť celkom v pohode. No pád z neho je naozaj tvrdý.“ Tiež ich niekoľko zažil. „Človek musí spadnúť; kým nespadne, myslí si, že všetko vie a robí zo seba hrdinu. Ale bicykel mu ukáže, že hrdina nie je. K takémuto bicyklu treba mať rešpekt. Vyplýva to z jeho výšky. Človek na ňom je meter a pol nad zemou a keď sa niečo stane, spadne na hubu.“
Jazda na vysokom bicykli nie je takým relaxom ako na súčasných, moderných typoch. Cyklista musí byť sústredený, okrem techniky jazdy musí vedieť predvídať, pretože prakticky nemá žiadne brzdy. „Jazdiť na ňom sa dá naučiť zhruba za tri dni, za týždeň, no ak chce jazdec na ňom prejsť dlhšie trasy, kilometre, zadok je už riadne otlačený a bolí. Na tomto sa nedá zdvihnúť na nohy ako na normálnom a nie každý to vydrží.“ Pri nepredvídanom brzdení šliape na pedále do protismeru, účinok zvyšuje ručnou brzdou. Ak na to nie je čas, nezostáva veľakrát iné, len bicykel naklopiť a vystrieť sa, v tom lepšom prípade, napríklad do ďateliny.
Slovenské pole neorané
Jaroslav Brablc oprašuje svoj vysoký bicykel na akcie historických bicyklov, v Čechách sa ich koná zhruba sedem do roka. Okrem nich ešte majstrovstvá republiky. „Jeden klub historic-kých bicyklov je v Prahe, tradíciu si drží už od 19. storočia,“ ozrejmuje. „Po celých Čechách sú ďalšie kluby, svoj - na Morave - sme si založili tiež. Kamaráti, cyklisti zo Slovenska hovoria, že u vás je to pole neorané.“ Často robí spoločníka na cestách Ivanovi Křivánkovi a jeho kostitrasu. V auguste sa spolu vydali na mierovú misiu do Japonska. Prešli 450 kilometrov a jazdou na svojich veteránoch si uctili pamiatku obetí atómových bômb zhodených na Hirošimou a Nagasaki.
NIEKOĽKO FAKTOV Z HISTÓRIE
Obdobie najväčšej slávy trvalo draisine, ako uvádza na svojej webovej stránke Bike klub, asi desať rokov. Vynálezcovia prišli na to, že k udržaniu rovnováhy nie sú nohy potrebné, a to bol prvý krok k nápadu využiť nohy na pohon predného kolesa pomocou šliapacích kľúk. Prvý takýto stroj predstavil Francúz Pierre Michaux (výrobca kočiarov) a nazval ho velocipéd. Firma Michaux a Lallement bola prvou továrňou na výrobu bicyklov na svete. Draisina mala obidve kolesá rovnako veľké, na velocipéde bolo predné koleso len o kúsok väčšie, a preto sa na ňom nedala dosiahnuť vysoká rýchlosť. Preto sa postupne začali zväčšovať predné kolesá, až vznikol preslávený vysoký bicykel. Stali sa veľmi obľúbenými a začali si raziť cestu do sveta. Začali sa zakladať kluby velocipedistov, usporadúvali sa preteky s masovou účasťou divákov. Napriek veľkému úspechu nespĺňali všetky požiadavky cyklistov. Boli ťažko ovládateľné a veľmi vratké. Jazdec sedel takmer kolmo nad stredom predného kolesa, preto stačil malý kamienok na ukončenie jazdy pádom. Zložitý bol aj výstup do sedla a zostup bol odvážnym akrobatickým kúskom.
Mnohí výrobcovia sa snažili postaviť bicykel, na ktorom by mohli pohodlne jazdiť aj ženy. Tak sa zrodili pohodlnejšie, ale pomalšie trojkolky. Velocipedy však nevytlačili. V 90. rokoch 19. storočia sa začali objavovať prevody. Tie sa podpísali pod zánik vysokých bicyklov, aj keď po prvýkrát boli vyskúšané práve na vysokom bicykli. Prvý bicykel sa nazýval kangaroo (klokan). Priemer predného kolesa sa postupne mohol zmenšovať, pretože s prevodom sa zvyšovala rýchlosť.
