Miroslav Moncoľ a Pavol Bielčík si pri svojom stánku neraz i zanôtili. „Akú? No predsa našu kokavskú,“ vysvetlil Pavol Bielčík. Nebudú vraj spievať detvianske. Táto téma chlapov evidentne zaujala a celkom vážne sa jej hodlali venovať. „Detvania nám už ukradli okolo tridsať piesní, my si však len tie svoje spievame,“ dodal Bielčík. Podľa neho v Detve vydali už tak veľa cédečiek, že na ďalšie si musia „požičiavať“ pesničky z iných regiónov. „Trvá to už asi päť rokov. Pesničku iba trochu prispôsobia, máličko v nej upravia text,“ doplnil. Do Detvy chodil do školy a kým si Detvania spievali svoje pesničky, tak sa vraj lepšie cítil. Nie ako teraz, keď počuje prebraté pesničky. Alebo, ako sám povedal - ukradnuté. Podobný názor na preberanie skladieb mal aj druhý remeselník v stánku Miroslav Moncoľ: „Nielen Detvania preberajú naše skladby, robia to aj iní, napríklad Terchovčania.“ Téma chlapov skutočne rozohnila. Miešanie typických piesní rôznych regiónov im nebolo po chuti. „Akéže miešanie... O miešaní môžeme hovoriť z medze na medzu, z jednej dediny do druhej. Toto však nie je nič iné, iba drzé kradnutie. My sme nevydali ani jedno cédečko a oni už desať alebo dvanásť. Nemajú tam čo dávať, a tak si v knihách nalistujú piesne z Kokavy. Na to, aby tak nerobili, zákon neexistuje,“ znovu pridal svoje P. Bielčík. Chlapi pripúšťali, že chyba je aj v nich, keďže sa v Kokave nenájde nikto, kto by vydal pôvodné kokavské skladby. „Raz sa to vydá a my nebudeme kradnúť žiadne detvianske piesne. To v žiadnom prípade. Veď Detva je o tristo či štyristo rokov mladšia. My máme takú zásobu skladieb, že sa nemáme čo od nich učiť. Práve naopak, oni sa majú čo od nás naučiť,“ dodal Bielčík a potom, už s úsmevom, dal pozdraviť všetkých Detvanov, medzi ktorými má veľa kamarátov. Do protidetvianskeho ohňa teraz prilial svoje Miroslav Moncoľ: „Nebyť Sládkoviča, tak ani fujara by nebola detvianska. Vždy to bola fujara slovenská a teraz si ju privlastňujú. Používali ju všade, ibaže Sládkovič ju opísal práve v Detvanovi, kde si vytvoril ideálneho človeka. Nemôžeme mu však nič vyčítať. Dobre, že to spravil, veď dnes nemáme takého básnika, ktorý by to dokázal takto krásne napísať.“
Opasok drahý aj pre Jánošíka
„Je to už viac ako tridsaťpäť rokov. Keď začali folklórne slávnosti, videl som, že je o takéto veci záujem. Chodili sem zahraničné súbory a žiadalo sa to. A tak som začal. Najprv krpcami, potom som pridal aj opasky,“ povedal Ján Krnáč z Detvy, ktorého stretávame v ďalšom stánku. Jeho starší brat sa už vtedy venoval fujarám. Tú vyrobil aj Ján Krnáč, no nakoniec ho zaujala práca s kožou. „Páči sa mi, je taká prírodná a dá sa s ňou dobre pracovať,“ dodal. Kožu, ako polotovar, kupuje v obchode. Dnes by sa už nikto nezabával s jej základným opracovaním. Niekedy ju morí, moridlo si robí z dubovej kôry. Najlepšie je ale dať ju na slnko, kde sa opáli. Koža je však drahá, a preto sú drahé aj výrobky z nej. „Keď robím štvorprackový liptovský opasok, ktorý je vysoký dvadsaťšesť centimetrov, tak ešte nič neurobím, iba odrežem potrebný kus a už ma to vyšlo dvetisícpäťsto korún. A teraz si zoberte, že ju musím namočiť, sformovať vo troje, poprekladať, urobiť do kože ornamenty a potom dať cvočky a neskôr poprešívať. A ešte pracky...,“ vysvetlil Ján Krnáč výrobu opasku, aký kedysi nosil aj Jánošík. Ten by dnes musel nazbíjať veľa dukátov, aby si ho mohol kúpiť. Alebo by ho radšej ukradol.
Valaška - okrasa na stenu
Štefan Fekiač z Krného prišiel na jarmok remesiel s valaškami. Robí rôzne, na sedemdesiat centimetrov aj na štyridsaťpäť. Pre dospelých má však valaška dĺžku deväťdesiat centimetrov. Všetko na valaškách si robí sám, malú urobí približne za dva dni. Sú určené na stenu, ako okrasa, v žiadnom prípade ju neodporúča zatínať niekde do dreveného kláta. „Na tejto veľkej je samozrejme aj najviac roboty. Od začiatku do konca to trvá aj tri týždne. Najprv si zoženiem mosadzný šrot, ten musím nakúskovať, očistiť a odliať do potrebného tvaru. Plechy treba pozohýnať, zavariť, vypracovať, rovnako treba vypracovať aj porisko,“ dodal Štefan Fekiač. Do poriska vbíja mosadzný plech a vytvára ním ornament. A keď je už základná remeselná práca skončená, valašku treba vybrúsiť, natrieť lakom, znovu aspoň dva až trikrát prebrúsiť a znova nalakovať. Keby to urýchlil, tak sa to po čase ukáže.
Húževnaté drevo je najlepšie
Nechytať za kov ale za drevo. Takýto nápis umiestnený medzi pastierskymi palicami, upozorňoval zvedavcov. „Aby som to nemusel často leštiť,“ vysvetlil remeselník Ondrej Benko z Podbrezovej, prečo napísal upozornenie. Výroba pastierskych palíc je najmä o častých návštevách v prírode. Človek sa musí okolo seba pozorne pozerať a hľadať najvhodnejšie drevo. „Na pastierske palice je najlepšie húževnaté drevo, ako je drieň, hlôch, tŕň. Nie lieska, ktorú každý zlomí na kolene,“ povedal Ondrej Benko. Pastierska palica musí predsa vydržať roky. Okrem palíc predával aj biče, valašky, píšťaly. Niektoré boli aj od iných výrobcov.
Na salaši sa všetko zúžitkuje
Salaš pri amfiteátri bol novinkou. Návštevníkom na ňom predvádzali tradičnú výrobu. „Do mlieka sa dáva syridlo, to sa zrazí, stiahne, potom sa roztrepe, pozberá sa syr, vyrobia oštiepky...,“ predstavil nám prácu bača Vladimír Košičiar z Podkriváňa. Keď sa ešte vyberie urda, ostane už len psiarka, ktorou sa obyčajne chovajú ošípané. Nevyhodí sa nič. „To nie, na dobrom salaši sa všetko zúžitkuje,“ dodal bača. Na slávnosti doviezli na ukážku aj pätnásť oviec. Veľký podiel na vytvorení salaša mal Roman Malatinec. „Chceli sme oživiť tradičný salaš na Detve. Oslovil som Lacka Slobodníka, ktorý postavil krásnu kolibku a do múzea urobil aj bačovský riad. Múzeum nám pomohlo s vnútorným zariadením koliby,“ dodal Roman Malatinec. V sobotu navštívil salaš aj prezident Gašparovič. A nielen on, ale aj stovky ďalších návštevníkov. Kvôli veterinárom nechali salaš na slávnostiach iba jeden deň. Aj to stačilo na to, aby sa v noci z piatku na sobotu do čerstvej koliby vlámali zlodeji. Ukradli motorovú pílu a ďalšie veci. Spôsobili dvadsaťtisícovú škodu. Žeby aj takéto zbojníctvo patrilo k tradičnému folklóru? Trochu určite... Zlodej sa však vo folklóre vôbec nevyznal. Pílu si zobral, fujary sa však ani nedotkol.
