Zuzana má čerstvý vysokoškolský diplom, promócie mala prvého júla. Odskočila si na ne z tábora a ešte v ten deň sa vrátila. Aj preto od rodičov darček k promociám ešte nedostala. „Boli sme na spoločnom obede, potom som sa musela vrátiť do Zvolena. Darček však asi aj tak bude vecou dohody, príspevkom na cestu, chcem ísť na budúci rok do Japonska,“ prezradí Zuzana.
Divadelná dramaturgička
Vyštudovala divadelnú dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení. „Divadlo a písanie ma bavili odmalička a celkom mi to išlo. Pôsobila som v divadelnom krúžku, divadelná dramaturgia bola prirodzeným krokom,“ hovorí Zuzana. Nad budúcnosťou, čo ďalej, si hlavu neláme. „To neriešim,“ skonštatuje lakonicky. „Do konca roka mám čo robiť, potom neviem... Ale nie som z toho nervózna. Rozhodla som sa pre povolanie, v ktorom nebudem do ôsmej večer v kancelárii. Vybrala som si povolanie na voľnej nohe, takže budúcnosť neriešim,“ doplní.
Televízna ordinácia
Už teraz si Zuzana zarába ako scenáristka v televíznom seriáli Ordinácia v ružovej záhrade. Predtým písala pre seriál dialógy, vkladala postavám do úst repliky, teraz píše storyline, čo v angličtine znamená dej. „Nechcem si privlastňovať celú dejovú líniu, tú udáva dramaturgia. Ja vytváram situácie; kde sa to odohráva, kde sa to stane, či sa budú mať jednotliví aktéri radi, kde kto komu vynadá...“ Prednedávnom v malombratislavskom divadle Štúdio 12 pripravili hru Na závoru, ktorú sama napísala. „Je to taký malý projekt bez nároku na honorár. Dostali sme naň grant,“ vysvetlí. „Vypovedá o životnom pocite človeka v mojom veku, v mojej situácii, keď by už mal byť dospelý a nie je. A nevie sa vyrovnať s tým, že nevie prijať zodpovednosť za svoje správanie, za svoje vzťahy, stále túži po blízkosti i-ných ľudí, ale zároveň sa ich bojí.“
Písanie divadelných hier a televízna scenáristika sú podľa Zuzany dva odlišné svety. „Písať si vlastné úlety pre divadlo je fajn, tam realita neexistuje, autora vo fantázii nič neobmedzuje, neohraničuje. Televízny scenár je o realite. Tie situácie sú síce trochu nadnesené, pretože nikto sa nebude pozerať na nudný život niekoho, scenár musí mať veľa hraničných situácií, ale musia byť o realite. Takže pri seriáli si musím predstavovať situácie, ktoré som nie vždy zažila.“
Prehodnotené priority
Tábor, v ktorom sme ju stretli, je určený pre deti zo sociálne slabších rodín. Rovnako ako ostatní táboroví vedúci, aj Zuzana v ňom strávila dva týždne bez nároku na honorár. Prečo si takýto tábor vybrala? „Je to kombinácia viacerých dôvodov. Chcela som robiť táborovú vedúcu, bola som aj v iných táboroch. Potom som sa dostala do tohto. Prišla som sem a zistila som, že je lepší ako iné," ozrejmuje. „Ten prvý tábor, ktorý som strávila s takýmito deťmi, mi prehádzal všetky hodnoty. Uvedomila som si niektoré veci, na ktoré som sa nedívala najlepšie. Musela som prísť znova. Tieto deti sú ohromne skvelé a neuveriteľne vďačné. Samozrejme, v prvom rade robím vedúcu kvôli deťom. Chcem, aby zažili niečo pekné, aby videli, že sú ľudia, ktorí veria v nejaké hodnoty, ktorí si navzájom pomáhajú, ale klamala by som, keby som nepovedala, že to robím aj kvôli sebe, kvôli radosti, ktorú tu zažívam, ktorú mi tie deti prinášajú. Majú toľko úžasnej energie... Keď ráno prídem na nástup s rozlepenými očami a to dieťa sa na mňa vrhne, akoby nikoho v živote ešte nevidelo, to je pocit na nezaplatenie.“
Dzurindová? Normálka
Podľa Zuzany nie je pravidlom, že si ľudia jej priezvisko automaticky spoja s expremiérom Mikulášom Dzurindom. „Často sa mi stáva, že im to ani nenapadne, veď menovcov je veľmi veľa. Ani sa nesnažím na seba pútať pozornosť.“ Pochopiteľne, sú aj takí, čo si ich priezviská spoja. „Zriedkavo sa stretávam s tým, že na základe toho zmenia ku mne správanie. Ak sa to stane, takým ľuďom sa vyhýbam. Každú reakciu, či už je prudko pozitívna alebo prudko negatívna, si nepripúšťam, úprimná nie je ani jedna. Ale v podstate je to normálka. Nebudím sa každé ráno s tým, že by sa ma život môjho otca dotýkal. Každý máme nejakého otca a ja mám otca, ktorý robí niečo na očiach verejnosti. To však neznamená, že je to môj život. Ja som ja a nie je dôvod, aby ma kvôli tomu ľudia vnímali inak.“
Čo majú spoločné
S otcom vychádza dobre. Okrem priezviska majú spoločnú aj horlivosť, oduševnenie. „Otec si vždy prisvojuje moje mini úspechy, ak sa mi nejaké podaria, ale ja ich nedosahujem vďaka nemu, vďaka nejakej vlastnosti, ktorú mám po ňom, ale svojou pracovitosťou. Je pravda, že keď sa otec do niečoho pustí, robí to naplno a s veľkou vášňou, v tom som po ňom, viem sa tiež zapáliť pre vec, no chcela by som po ňom aj viac vytrvalosti, tá mi chýba.“ Kým Zuzana, ako hovorí, je povahovo mierne precitlivená, niekedy až hysterická, expremiér takéto prejavy nechápe. „On si zachováva stoický pokoj. Neviem, či bol taký vždy, ale odkedy je v politike, tak taký je. Nedáva najavo svoje emócie ako ja.
Odsťahovala sa
V januári sa Zuzana od rodičov osamostatnila. „Prišiel už čas, aby som to urobila. Moje rovesníčky, drvivá väčšina, ak nie všetky, sú už osamostatnené, z tohto hľadiska som bola pozadu. Spolubývajúce sú perfektné, sme kamarátky už dlhé roky, s jednou sme boli spolu aj v zahraničí, takže spolubývanie už máme odskúšané. Akurát sa mi horšie pracuje, lebo istý čas „treba prekvákať“. Ale je to bezkonkurenčné, nemenila by som.“ Hoci z domu odišla na dlhší čas aj predtým, teraz zažívala iné pocity. „Keď som odchádzala na pol roka do zahraničia, ani som sa nebála, ani mi nebolo smutno. A teraz, hoci som sa presťahovala len o pár ulíc ďalej, zrazu mi rodičia chýbali. Uvedomila som si, že nie som na žiadnej chate ani v žiadnom tábore. Každý deň som volala mame, pravidelne sme chodili spolu na kávu.“ A ako vychádza s mladšou sestrou? „Ako som sa odsťahovala, tak výborne. Predtým to až také dobré nebolo,“ zasmeje sa.
Čašnícke umenie
Prázdniny bude mať Zuzana pracovné, užívať si bude až v septembri. S kamarátkou, bývalou spolužiačkou, sa chystajú do Maroka. „Naším absolventským predstavením bola Casablanca podľa rovnomenného filmu, tak sme si povedali, že mesto, o ktorom sme hrali, by sme si mali aj pozrieť. Pôjdeme na dva týždne a chystáme sa prejsť celé Maroko, takže teraz mám hore na izbe dva bedekre a študujem, kam môžeme ísť a kam nie, čo môžeme mať na sebe a aké všetky choroby môžeme dostať. Veľmi sa na tú cestu teším.“
Predtým bola na pol roka v Londýne, popri štúdiu si tam zarábala ako čašníčka. „Doteraz machrujem s tým, že viem nosiť tácku na jednej ruke a nikto to neocení. Podľa mňa je to famózna schopnosť,“ hovorí. „Na dva mesiace bola aj v americkom Missouri, no to bol podľa nej skôr výlet. „Nemohla som ísť na dlhšie kvôli táboru,“ doplní. Napriek tomu tvrdí, že angličtinu skvele neovláda. „Ale dorozumiem sa, mám na to končatiny.“
