SIHLA. „Čo sa týka výstavy, pri nej vyberalo víťazov jednotlivých kategórií obecenstvo,“ povedala Sylvia Letková z organizačného výboru podujatia. Diváci dostali anketové lístky, na ktorých vyznačili z každej kategórie toho najkrajšieho koňa. Kategórie boli tri: kone do troch rokov, kobyly nad tri roky a potom ešte žrebce a valachy nad tri roky. Na celej výstave sa zúčastnilo tridsaťjeden koní od pätnástich chovateľov. Kým súťažná časť – parkúr, bol určený iba plemenám hucul a hafling, výstava bola otvorená pre všetky plemená. „Bolo úplne jedno, s akým koňom chovateľ prišiel. Samozrejme, muselo ísť o čistokrvné plemeno,“ povedala Sylvia Letková a ďalší z organizátorov Jaroslav Babic dodal: „Chceli sme, aby ľudia mohli vidieť, koľko plemien sa u nás chová. Keby išlo o jedno či dve plemená, nebolo by to pre ľudí také atraktívne. A aby to bolo pestrejšie, mohli vidieť aj oslíka alebo poníka a okrem nich, samozrejme, nesúťažne, ešte ovce a kozy.“
Rovnako nesúťažne sa na parkúr dvakrát dostal aj Zdeno Pochop. Najprv so svojím huculom, ktorý tvrdohlavo odmietal akékoľvek skákanie. Jazdec ho neprehovoril ani na prechod cez lavičku. Hucul trval na svojom, čo vyvolalo ešte väčší potlesk v publiku, ako keby všetko bravúrne preskákal. Predchádzajúci deň absolvoval kôň i jazdec cestu z domu. A nie hocijakú – trvala šesť a pol hodiny. „Nielenže prišiel na koni, ale v noci pri ňom aj prespal,“ vysvetlil Jaro Babic. Rovnako tak urobil aj po súťaži. Noc strávil pri koni a na cestu domov sa vybral až v nedeľu. V prestávke si to skúsil prejsť ešte raz – tentoraz bez koňa, zato za výdatného povzbudzovania moderátora podujatia Martina Kopora, ktorý mu bol po celý čas v pätách. Lepšie by to nepripravil ani ten najlepší scenárista. „O to išlo. Aby sa ľudia zabavili. Veď život je veľmi vážny, my sme chceli, aby si ľudia oddýchli,“ dodal J. Babic. Súťaž napokon vyhral kôň plemena shire s menom Transylwabnja Bronski.
Dva ročníky Huculskej parády priniesli do regiónu opäť niečo nové. Podujatie navštívili tisíce ľudí, takže by zákonite mali nasledovať ďalšie ročníky. Pri tejto otázke však ostali organizátori trochu skeptickí. „Vyzerá to tak, že ak bude aj tretí ročník, tak možno niekde inde,“ povedal za seba Jaro Babic. Preto za seba, lebo za parádou na Sihle bol päťčlenný tím organizátorov. Každý mal svoju úlohu, niekto sa postaral o kone, ďalší zasa o peniaze. Organizátorov oslovili viaceré obce i mestá, takže... Ukáže čas. Veď do ďalšej parády je ešte celý rok. „To je pravda, ibaže na príprave takéhoto podujatia treba začať robiť už teraz,“ vysvetlil Jaro Babic.
Pokojne si ľahnú aj do snehu
„Prečo hucule? Je to nenáročné malé plemeno, s ktorým sa dá ísť do lesa bez strachu, že keď spadnem, tak si ublížim,“ povedala chovateľka Sylvia Letková. Samozrejme, tvrdohlavosť huculov je známa. Akonáhle sa s huculom nič nerobí, začne špekulovať a vymýšľať. Výhodou je však to, že nepotrebuje žiadne stajne. „My ich chováme vonku a aj cez zimu ich iba prikrmujeme. Pokojne si ľahnú aj do snehu, do stajne ani nechcú ísť. To skôr v lete, neznášajú totiž prudké slnko. Naše majú našťastie v blízkosti les a ukrývajú sa pod stromami,“ vysvetlila Sylvia Letková. Hucule trápia najmä ovady. A hoci existujú aj repelenty, používajú ich zriedkavo. Vydržia iba chvíľu. Výhodou hucula je tiež, že výdavky na veterinára sú v porovnaní s inými plemenami oveľa nižšie. Hucul je totiž odolnejší a kobylka sa dá obstarať už od tridsaťtisíc korún. Samozrejme, nevycvičená, odstavča. Žrebčeky sú vraj lacnejšie. Hucul dospieva vo veku piatich rokov, odkedy ho možno úplne využívať.
