Kumšt je aj vec dedičná

ZVOLEN. Takmer pri každom stánku v zámockom priestore fungovali ľudia spriaznení najmä rodinnými génmi. Ponúkali svoje výrobky profesionálne, nenásilne a s úsmevom. Či to robia pre radosť, alebo najmä pre peniaze, nie je podstatné. V dave návštevníkov, ba aj predavačov, bolo počuť nielen Slovákov, ale i množstvo Poliakov či Čechov. Bolo tu počuť rôzne slovanské jazyky, ani by ste nevedeli, že ste vo Zvolene.

Kroje lákali kupujúcich
V ponuke predavačov sa objavili aj rôzne poľské výrobky, obrázky, korbáčiky, konkurovala im napríklad slovenská medovina. Krojovaní našinci či cezpoľní mali úspech – a kto obchodoval, ak sa vhodne obliekol, lepšie predal. Najmä Poľky boli v odeté v pôvabných krojoch. Ponuka bola skromná skôr v občerstvovacom areáli, no kto chcel, hladný neodišiel. Tradícia zámockého jarmoku ľudových remeselníkov si našla veľa priaznivcov. Nie je iba o ponuke nakupovania či posedenia. Na svoje si prídu hlavne deti. Aj tentoraz sa tešili z divadielok, ktoré pre nich pripravili herci na zámockom pódiu.

Remeslo sa dá naučiť
Záujem pútali najmä remeselníci, maliari, rezbári, keramikári... Ženy si mohli kúpiť dokonca aj také varešky, aké inokedy v ponuke nenájdu. Úspech mali najmä tí, ktorí výrobky nielen predávali, ale aj vyrábali pred vašimi očami. Nebolo ich priveľa, no patril medzi nich napríklad Handlovčan Slavomír Albert. Do Zvolena s famíliou chodia, keď je takáto akcia. Jeho žena robí hračky, on bačovskú tematiku. Z ovocných drevín – orecha, hrušky, čerešne, javora, lipy... Úžitkové výrobky vyžadujú svoje, drevo, ktoré vydrží, napríklad topoľové alebo javorové. Majster vyrába aj zo svoru. Tam je podstatnejšie pátranie ako robota. Svor vzniká po odpílení niektorých drevín, trebárs smreku alebo jedle, keď pomaly vyteká živica a až po rokoch drevo vyhnije. Vytvorí „nádobku“, materiál, z ktorého kedysi na salašoch vyrábali riad, črpáky, gelety, putierky... Materiál v hore nájsť možno, iba si treba obuť dobré topánky a často veľa nachodiť najmä tam, kadiaľ neprešlo veľa turistov.
Ako sa rezbár dostal k svojmu koníčku? „Žena robila v Anglicku, chcel som tam doniesť niečo naše. Oslovil som jedného rezbára, ten mi ukázal, že to nie je zložité. Chytilo ma to a začal som sa tomu venovať. Naučiť sa to dá, problém nie je v ničom, iba v snahe a v chuti. Je to o trpezlivosti. Ak niečo pokazíte, musíte skúsiť druhý, aj tretí raz.“

Záhada skladanej fľaše.
Štiavnická skladačka je podľa tejto famílie s dvomi deťmi špecifikom ich regiónu. Je to zázračná fľaštička s miniatúrnymi postavičkami a veľkým štopľom navrchu. Vraj ju kedysi po nociach robili baníci a skladali drevené vyrezávané postavičky do fliaš. Fľaše sú zatvorené zátkou, ktorá sa, podľa všetkého - aspoň podľa slov tohto majstra - nedá otvoriť. Slavomír Albert má však vo svojich fľaškách nie banícky, ale salašnícky motív s bačami, valachmi a ovcami. Výroba takýchto fliaš a hlavne návod na jej výrobu sa dedil z otca na syna. Podľa všetkého má dva názvy – štiavnický hlavolam alebo fľaša trpezlivosti, bez ktorej sa vyrobiť nedá. A takúto fľašu trpezlivosti mohli vidieť aj návštevníci kumštu remeselníkov na zámku vo Zvolene.

Život nie je jednoduchý
Pani Katka z Dobrej Nivy veľmi nechcela o svojom živote hovoriť, no zaujali ma dvaja usmiati ľudia sediaci pri jednom pive. Napokon slovo dalo slovo a prerozprávala svoj príbeh. Po rodinnej tragédii ju deti doslova prinútili, aby sa zmobilizovala a takpovediac zodvihla zadok zo stoličky. O keramike nevedela nič. Našla si knižky, našla si človeka, ktorý jej čosi vysvetlil a pomohli jej hlavne deti. Chceli ju vytrhnúť z depresií. Dnes má cez päťdesiat a smeje sa, že už by túto robotu, ktorá ju veľmi neuživí, ale je medzi ľuďmi, nevymenila za nič. Dokonca si pri nej našla partnera, na čo Zoltán prikyvuje hlavou. Dodáva, že ich výrobky im zarobia tak na slanú vodu, ale vyzerala ak nie šťastná tak aspoň spokojná. A dodala, že sa čoskoro plánujú venovať aj iným remeselným technikám, veď vraj - nikdy nie je neskoro začať s niečím novým.