Folklórny súbor Podpoľanec z Detvy má povinnosť okúpať na Veľkú noc baby, folkloristky, kamarátky, frajerky... Váhali, či ísť alebo zrušiť akciu. Namiesto oblievačky hrozila guľovačka. Nakoniec vznikla partia na dva plné vozy. Nápad, že by som to tiež absolvovala na voze, zrušili. Chýbal mi kroj a mrazuodolnosť. V teple auta bolo príjemnejšie, chlapi na vozoch sa zas dopovali dávkami na zohriatie. Nik z vozov nevypadol, hoci to vyzeralo povážlivo. Dobrý tréning, dobrá stabilita. Chlapi dievky vyoblievali nekompromisne, až dramaticky. To, že ich predtým nosili na rukách, bolo slabou náplasťou. Na rukách nosili aj mňa, vyviazla som, po vyjednávaní, so „suchou nohou“.
Zachovať zvyky
Jaro Černák, manažér súboru, hovorí: „Na Veľkú noc sa súboristi z Podpoľanca stretávajú pravidelne, chceme udržať tradície. Vždy sa tu oblievalo, nikdy nešibalo, tento zvyk priniesli prisťahovalci po vzniku PPS-ky. My máme vedrá, držíme sa nášho, pôvodného... Zvykom bolo ráno po omši nasadnúť na vozy s vyfintenými koňmi a ísť pooblievať dievky. Chodíme za našimi folkloristkami, vedia, že majú čakať“, smeje sa.
Dievča vypýtajú, vynesú ho von na rukách – a to je posledný milý moment. Vedrá ľadovej vody padali na útle dievčiny. Za zvykom posvätené týranie dostanú kúpači pohostenie a dačo na zohriatie. Výslužka je bonusom k návšteve. Jaro Černák dodáva, že chodievajú aj dvadsiati na dvoch vozoch a muzika chýbať nesmie. Nebolo ich ani teraz menej a muzika sa pochlapila, mastili odušu. Manažér súboru tancuje od 14 rokov - v Podpoľanci, v Jánošíku, sedem rokov externe v balete v Banskej Bystrici. Balet nechal pre kolená a „dôchodcovský vek“ tridsiatnika, v tejto brandži sa finišuje skoro. „Svoje som si odtancoval, manažérske schopnosti mám, tak som sa zvrtol týmto smerom – robím to v Podpoľanci a v detskom folklórnom súbore Slniečko pôsobím ako tanečný pedagóg.“ Normálne funguje v tom, čo vyštudoval, prekladá z taliančiny. U nich doma sú sviatky klasické, mama si pred nimi berie dovolenku na upratovanie. Má dvoch synov, takže na robotu ani nohu, konštatuje s úsmevom Jaro. Členom súboru je aj jeho brat Zdeno, ktorý pracuje v zahraničí. Na sviatky bol doma – v kroji, s kapelou hral tak, že to malo šťavu. Okrem basy hrá výborne na cimbale. Veľká noc je tu hlavne o stretnutiach. Z máloktorého regiónu bol taký odliv ľudí do sveta ako odtiaľto, vracajú sa na sviatky.
Aj „drevo“ možno naučiť
Milan Ďurica tancuje v súbore tri roky, je z Piešťa, študuje výtvarnú výchovu a vzťah k tradíciám má v krvi. S betlehemom chodili už jeho predkovia. Zvyky, i kresťanské, udržiavajú. „Tancu som sa veľmi nevenoval, no rýchlo som sa naučil. Stačí chuť, aj „drevo“ sa môže naučiť. Snažíme sa udržiavať tradície, hľadáme súčasti krojov, ktoré by mnohí vyhodili a neuvedomujú si ich hodnotu.“ Zrejme bude učiteľom. Nie je zle ísť do sveta a zarobiť si... Vraví - pravda, ale potom sa pretŕhajú rodinné vzťahy, tie sú dôležité. V Podpoľanci sa naučil aj hrať. Podľa sluchu, nie podľa nôt. Svorne sme mrzli my dvaja plus kolega zo súboru Tomáš Fekiač, ako ináč - z Detvy. Dočkali sme sa akcie, aj dvoch vozov s ovenčenými koňmi. Konôpkovci z Piešťa s nimi chodia všelikde, úspešní sú i na pretekoch konských záprahov. Ťahali poslušne, vytrvalo, zobli z trávy pri ceste, kukali na vodu vo vedrách, no tá bola pre dievky. Jeden voz šoférovali Peja a Luca, druhý Šaňo a Lyso. Popárovaným by im to viac seklo, ale vraj by sa kopali. Ako gradovala nálada na vozoch, kone nahodili „konskú tvár“. Nečudo, mali dlhú šichtu.
Chlapi si to nasmerovali do starej Detvy. Marianna Libiaková, sedemnásťročná folkloristka, bola nachystaná v kroji. Sprchu zvládla statočne. Každú, ktorú to čakalo, vyniesli z domu na rukách. Chlapi doplnili palivo – kýbliky s vodou, aj palivo do žalúdkov v tuhom a tekutom stave. S poznámkou „ja koláčiky nepijem“ najmenej mizli z mís cukrovinky. Kristínka a Lucka Ostrihoňové boli tiež v pláne kúpačov. Rovnako ako Naďka, Peťa a Ivka Fekiačové. Jedna prebehla cez oráčinu takým švihom, že ju ledva dolapili, aj čižmy si zamazali. Ján Fekiač, otec, bol však pyšný. Vraví, že sa na tento deň tešil. Janka Murínová zatancovala obliata až do špiku kostí tanec pred detvianskou krčmou, kde sa zastavil aj primátor Ján Šufliarský. Kúpal decentne, voňavkou. Miss mokré tričko by malo veľa kandidátiek, na dievčatách nezostala nitka suchá. V Detve na sídlisku vzbudili konské povozy patričný záujem. V centre pozornosti bola aj detvianska záchranka a jej ženské osadenstvo, ktoré zaplavili prúdy vody.
Marianna Mesiariková vedela, že ju čaká ľadová sprcha, v súbore má priateľa.
Neprotestovala, obliata aj zatancovala. U Beskydiarovcov bolo radosti najviac. Malinká slečna, ktorá by sa zmestila do dlane, sa usmievala nielen na rukách veľkého chlapa, ale i po tom, ako jej vyliali na hlavu vedro vody. Dali sme jej titul najstatočnejšia žena dňa. U prednostu mestského úradu Pavla Lalíka majú tiež dievky na kúpanie, ani tu nezostali suché. Nebola to posledná zastávka, partia si to nasmerovala ešte do Piešťa, hoci vraj podvečer sa už kúpať nemá. Ale nálada bola skvelá, chlapom bolo teplo, iba kone sa tvárili, že majú toho plné zuby. ⋌
