HRIŇOVÁ. S nápadom na založenie súboru vraj prišli odbory v strojárňach. Väčšina prvých súboristov pochádzala zo zamestnancov fabriky. Milan Šulek a Anna Čavojová začali s náborom a nakoniec učili prvých súboristov aj tancovať. Pár rokov predtým totiž obaja pôsobili v súbore, ktorý zanikol.
„Zišli sme sa a nemali sme žiaden pojem o fungovaní súboru. Nemali sme ani kroje a ani názov,“ povedal nám bývalý tanečník Ján Ľupták. Chceli meno Podpoľanec, no neprešiel im, pretože taký súbor už existoval. A tak sa dohodli na názve Hriňovčan. Kroje zháňali od starých ľudí - pôvodné, aké ľud v Podpoľaní kedysi nosil. Postupne začali s tréningom. Kto vedel spievať, spieval a kto vedel tancovať, ten tancoval... Niektorí aj spievali aj tancovali. V tej dobe pracovalo vo fabrike plno mladých ľudí, ktorí bývali na internátoch a bolo ich treba zamestnať. „Zo začiatku sa nás stretlo aj okolo sedemdesiat, nakoniec som mal problém postaviť osem alebo dvanásť párov. Niektorí si mysleli, že to bude iba také dobrodružstvo, keď však zistili, že je to tvrdá práca, tak skončili,“ vysvetlil nám Milan Šulek, ktorý bol zo začiatku umeleckým vedúcim súboru a tiež aj choreografom. Podľa neho sa museli doslova učiť chodiť. Po nácviku a tvrdom tréningu prišlo aj prvé oficiálne vystúpenie. „Na MDŽ v Hriňovej,“ spomenul si ďalší z prvých tanečníkov Jozef Paprčka.
Začiatky vraj boli ťažké. Súbor nemal tradíciu, nemohol sa porovnávať s inými, ktoré už roky fungovali. No učili sa, trénovali a postupne zvládali aj ťažšie choreografie. Keď si teraz na začiatky zaspomínajú, tak sa nevyhnú úsmevu. „Boli sme hotové drevá,“ dodal Jozef Paprčka. Tanečníci sa učili za pochodu, hudobníci museli už čo-to vedieť. So súborom hrávali Hrončekovci, no nielen oni. „Mňa sem dotiahla, dnes už nežijúca Zuzka Panáková. Tá si ma všimla na prvom ročníku heligonkárov v Korytárkach v sedemdesiatom deviatom. Vtedy hľadali heligonkárov. Nakoniec som tam účinkoval pár rôčkov,“ povedal nám známy podpoliansky heligonkár Matúš Mitter. Koľko rokov bol s Hriňovčanom, to presne nevedel, určite ich vraj bolo okolo pätnásť. Repertoár si zháňali rôznym spôsobom. Niečo sa naučili od starších, niečo len tak prebrali od iných.
„Keď niekto na páračkách zahral niečo, čo ma zaujalo, snažil som sa to udržať v uchu, kým som neprišiel domov,“ dodal so smiechom Matúš Mitter. Patril k viac ako dvom stovkám bývalých členov súboru, ktorých pozvali na oslavu. Nešlo iba o tanečníkov a spevákov, ale aj choreografov, moderátorov, skrátka všetkých, ktorí sa nejakým spôsobom podieľali na fungovaní súboru. Ten ide ďalej. Tradícia ho zaväzuje. Aj keď si zbierkou musí vypomáhať na doplnenie krojov, aj keď stále bolí strata blízkych.
