30. okt 2007 o 0:00
Život, ktorý má svoje vrcholy, aj bolesti. Zabojovala so všetkým
MILADA GAJTANSKA je zvláštna, energická. Pred diplomaciou preferuje priamosť. Už to, že vlani získala Cenu podpredsedu vlády a ministra školstva za vynikajúce výsledky v oblasti aplikovaného výskumu vo fyzike, je výnimočné.
Jaroslava Badániová Externý prispievateľ
Vediete kolektív katedry, učíte, robíte aplikovaný výskum vo fyzike. Žien v takejto pozícii nie je veľa.
- Aplikovaná fyzika je aj práca pre ženu. Asi by málokto uveril, že som v spolupráci so spoluriešiteľom inovovala laser. Málo žien sa v tejto oblasti presadí. Doteraz som zrealizovala štyri projekty, tri som viedla, v jednom som pomáhala. Časť projektu sa robí na vysokej škole, časť v spolupráci s konkrétnym podnikom. Povedané v kocke, moje projekty sa týkali zvýšenia výkonu laserového rezacieho zariadenia v priestoroch univerzity, týkali sa detekcie kvality ovzdušia, aj spaľovania biomasy a drevného odpadu v spaľovacom zariadení.
Ako projekt vzniká? Kto je autorom myšlienky?
- Pri mojom prvom projekte oslovil prorektora pre vedu a techniku prof. Mahúta podnikateľ – či nevie nájsť niekoho, kto mu dokáže poradiť. Tak vznikol tento projekt na laser. Mňa našli oni, niektorí riešitelia si hľadajú témy sami. Dva roky som ja hľadala firmu, musí to byť spolupráca s praxou. Podarilo sa a s firmou z Bratislavy spolupracujem šesť rokov. Projekt o spaľovacom zariadení bol môj nápad. Biomasa je aktuálna, problematika s kúrením tiež, táto téma je zaujímavá pre všetkých, aj pre mňa.
Čo je najťažšie? Nápad, realizácia, peniaze...?
- Tri roky tvrdej práce na projekte. A to, že ak dostanete milión ako dotáciu z ministerstva, druhý musíte nájsť u spolupracujúceho partnera. Aby investoval a mal čas sa tomu venovať. Polovicu zaplatí ministerstvo, polovicu firma. Výsledkom musí byť hmotný výstup, ktorý je inováciou. Žiadostí na ministerstve je veľa a kritériá sú prísne.
Čo je aplikovaný výskum?
– V porovnaní so základným, ktorý obnáša publikačnú činnosť, je to realizácia v praxi. Podstatné je niečo zostrojiť, skonštruovať. Nehovorím, že chodím „zvárať“. So spoluriešiteľom prekonzultujem technické možnosti realizácie mojich požiadaviek.
Môže žena túžiť po takýchto pragmatických vedách? Alebo to bolo východisko z núdze?
- Narodila som sa v Banskej Štiavnici. Nemala som ideálny kádrový profil, možnosti štúdia boli obmedzené. Keďže som bola poslušné dieťa, nechala som sa presvedčiť, že matematika a fyzika budú pre mňa ideálne. Najviac ma lákala nemčina, z ktorej mám tri certifikáty, ale vyštudovala som matematiku a fyziku. Ako kandidátka vied som prišla do Zvolena na Katedru matematiky a fyziky, ktorú vtedy viedol prof. Marčok. Katedru rozdelili a ja som sa rozhodla, že sa zorientujem čisto na fyziku. Mala som potrebu robiť výskum. Boli to moje predstavy ako možno niečo realizovať v praxi. To, čo je drahé, sa dá urobiť aj za malé náklady.
Poradíte si aj doma? Alebo len v zamestnaní ste praktická?
- Bývame v rodinnom dome a viem si poradiť. Pri našich príjmoch – aj môj muž je učiteľ – to inak nejde. Ja zvyčajne navrhujem, on robí ťažšie práce, ale vymaľovať a porobiť rôzne veci okolo domu, to mi problém nerobí. Keď si svojpomocne vymeníte okná, vyjde vás to na štvrtinu ceny, ktorú by vám naúčtovala firma.
Praktická žena – aj muž?
- Určite je môj muž praktický. Učí francúzštinu a dejepis, ale manuálnu zručnosť zdedil po otcovi. Je Bulhar a zoznámili sme sa v Rusku na vysokoškolskej brigáde. Na jednom večierku sme zistili, že sú všetci ostatní popárení. Pozerala som sa na chlapca obďaleč a hovorím si, že vyzerá ako Pierre Brice. A tak sme sa dali do reči. Prišiel na Slovensko, neskôr ja do Bulharska. Jedného dňa som si povedala – vydám sa. Našou spoločnou rečou bola ruština. Svokrovci sa časom presťahovali z Bulharska na Slovensko.
Manželská kríza je čosi univerzálne platné. Mýlim sa?
- Nikdy nie je každý deň jasno, ani v manželstve. Všetku energiu však venujeme mladšiemu synovi. Starší syn s priateľkou žije v Írsku.
Nesiete si svoje bremeno, váš mladší syn je mentálne postihnutý a autista. Dokáže manželstvo prežiť s touto „diagnózou“?
- Pri pôrode sa dieťa pridusilo. Prvé roky som si neuvedomila, ako to bude ďalej. Vedela som, že zaostáva, ale nepriznala som si, že vývoj sa zastavil. Snažili sme sa hľadať riešenia, ale tie nie sú možné. Existuje len trpezlivosť a láska. Nedali sme ho do ústavu, povedali sme si, že je to naše dieťa. Keď išiel do puberty, bolo to náročné. Mesiac bol v Kremnici. Potom nám zavolali, že odmieta potravu, aj tekutiny. Spustil sebazničujúci mechanizmus, bol na nás upätý. Zavolali nám, že dieťa je dehydrované, tak sme ho zobrali domov. Náš život je poznačený, ale zvykli sme si. Nechodíme na dovolenky, preč z domu, prispôsobujeme sa realite.
Každý, aj realista má sny...
- Chcem sa venovať práci na testovaní termovaskulárnych zariadení, výskumu okolo energií, šetrenia energií. Nebudem štyridsať rokov skúmať jednu vec, vždy ma zaujímal progres, niečo nové. V profesii som dosiahla dosť. Nemám veľké sny. Jediné, po čom túžim, je zdravie. A najmä to, aby sme mohli pomôcť nášmu postihnutému synovi. Aby sa to zmenilo k lepšiemu. A ak by som sa chcela niekam pozrieť? Možno do Írska, za synom. Ale ak by mi dali letenku do Ameriky do ruky, tak ju vrátim. To je čosi, čo k životu naozaj nepotrebujem.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
