11. sep 2007 o 0:00
Je rád, že prežil
Má dvadsaťštyri. Vek, o akom sa zvykne hovoriť, že život má ešte len pred sebou. S Martinovým si však osud kruto zahráva. Svoju mladosť trávi na invalidnom vozíku a dnes nikto netuší, či sa ešte niekedy postaví na vlastné nohy.
Ľubica MOJŽIŠOVÁ Externý prispievateľ
Martina operovali na traumatológii v Bratislave. Mesiac ležal na klinike anesteziologickej a intenzívnej medicíny na Kramároch, odtiaľ ho previezli na spinálnu jednotku úrazovej kliniky Masarykovej univerzity v Brne a v polovici augusta do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej. Tam je jeho stav každý deň o poznanie lepší, no či sa Martin ešte niekedy postaví na vlastné nohy, to dnes nikto netuší. Martin však bojuje a myšlienku trvalého pripútania na invalidný vozík si nepripúšťa, je odhodlaný bojovať a zvíťaziť. Hoci prognózy lekárov nie sú potešujúce, zároveň dodávajú: vždy je nádej. „Hovoria, že je to nemožné, no niektorí tvrdia, že zázraky sa dejú a udiali sa aj v takých prípadoch, ktorým nedávali šancu,“ hovorí Martin. Aj to malé percento nádeje ho drží vo viere, že to dokáže. Napriek krutosti osudu sa Martinovi úsmev z tváre nestráca. V jeho očiach nevidieť žiadnu zatrpknutosť, nedáva najavo žiadne zúfalstvo. „Som rád, že som prežil,“ priznáva. „Že som nemal žiadne záväzky, momentálne ani priateľku. Mohlo sa to skončiť aj horšie. Občas mi je smutno, no poznám aj smutnejšie príbehy,“ dodáva. Či to bol jeho osud, nad tým nerozmýšľa, „ale nemuselo sa to stať,“ doloží.
Z nehody si pamätá len útržky, niektoré sa mu vynorili len po tom, čo mu okolnosti jeho pobytu v nemocnici objasnili rodičia. Týždeň bol v umelom spánku. Keďže mal poškodené dýchacie svalstvo, museli mu urobiť tracheotómiu, aby mohol dýchať. Už sa však naučil dýchať bránicou a naučil sa aj znovu rozprávať, čo predtým nemohol. Keď už mohol aspoň šepkať, svojej mame povedal: „Mami, neboj sa, ja sa z toho dostanem...“ Postupne sa učí ďalšie veci, ktoré kedysi automaticky ovládal. Ktoré boli samozrejmosťou. Učí sa vlastnej sebestačnosti. Naučiť sa musí napríklad ešte samostatne jesť. Teraz nemôže. Svaly na rukách nemá ochromené, no prsty ho ešte neposlúchajú, sú stále slabé na to, aby ich mohol používať. Napriek tomu mu spoločnosť v rehabilitačnom ústave robí počítač. Vďaka špeciálnej rukavici s pevným kovovým drôtom a gumou na jeho konci si kráti čas v izbe písaním s kamarátmi.
Každý deň absolvuje náročné cvičenia na ruky aj nohy. Jeho stav sa viditeľne zlepšuje, nohami však vlastnou vôľou pohnúť nedokáže. „Keď si zavriem oči a niekto ma poštípe, necítim to, ale verím, že sa to zmení. Pomaličky sa trápim,“ povie. Martin sa už naučil dýchať, rozprávať, ako-tak písať, ešte sa musí naučiť sám piť či jesť. A jeho najbližší dúfajú, že sa znova naučí aj chodiť... „Martin si plne uvedomuje, že ho čaká ešte dlhá a náročná cesta. Lekárske zariadenia, v ktorých doposiaľ bol, urobili pre neho maximum. Aj v Kováčovej, kde sa momentálne lieči, sa vďaka odbornému prístupu a všestrannej starostlivosti jeho stav postupne zlepšuje. Stále hľadáme ďalšie možnosti a alternatívy jeho liečenia, ktoré by zlepšili jeho zdravotný stav a umožnili mu návrat do života,“ hovorí Martinova mama. Každý, kto by chcel nešťastnej rodine prispieť radou alebo pomocou, môže napísať mail m.barbierik@ventana.name.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
