„Je to naozaj pre mamu,“ presviedčala aj nás mladá žena, keď sme chceli vedieť viac. Do Zvolena prišla z Lučenca a žobrať vraj začala úplne prvýkrát. Nikde inde nebola. Prišla vlakom, prečo však peniaze nezháňala najprv vo svojom bydlisku, nevysvetlila. Po hodine vo Zvolene zhodnotila svoj zárobok slovami: „Veľa toho nie je.“ Na operáciu pre mamu pritom potrebuje stotisíc korún, za ako dlho ich od ľudí dostane, to si nevedela predstaviť. Helena Tamasová, ako sa nám žena predstavila, zdôraznila, že naozaj nie je bezdomovkyňa. Pracuje vraj v Lučenci v jednej fabrike ako upratovačka, kde dostane iba šesťtisíc korún mesačne. Žije s matkou, otec im umrel. Má ešte dve sestry, tie sú však už vydaté a majú dokopy päť detí. Helena je slobodná. Povedala síce, že veľa peňazí ešte nezohnala, no zároveň tvrdila, že Zvolenčania jej dávajú obyčajne po sto korún. To sa nám nezdalo. Veď neďaleko sediaci muž s amputovanou nohou mal v poháriku iba niekoľko drobných. Helena bola odhodlaná vydržať pred Priorom do večera. Ak to vraj pôjde vo Zvolene, neskôr skúsi niečo podobné aj v Lučenci.
Veriť alebo neveriť textu napísanom na kartóne? Naozaj má chorú matku, pre ktorú potrebuje už spomínaných stotisíc alebo nás zavádza a tak isto všetkých naokolo? Na to si musí nájsť odpoveď každý sám. Skúsenosti sú väčšinou negatívne. Veď podobné prípady sa už toľkokrát ukázali ako podvod, že sa ľuďom prechádzajúcim nevšímavo okolo, ani nemožno čudovať.
Autor: (ms)
