Futbal, ktorý sa pre neho stal srdcovou záležitosťou, ho opantal v siedmich rokoch. Či ho hral ako amatér, alebo profík, stále ho vzrušoval pocit z hry a možnosti prekaziť súperovi dať gól. „S futbalom som zažil veľa krásneho, ale aj kopec smútku a rozčarovania. Víťazstvo, postup, rešpekt, pochvalu od súpera... Rovnako však sklamanie z prehry, z výkonov rozhodcov, fanúšikov a predovšetkým fungovania v slovenskom futbale,“ vyznal sa Mário Michálik, podľa ktorého je šport zrkadlom spoločnosti, ekonomiky, ale aj medziľudských vzťahov. „Slovač sa nezaprie. Faloš, závisť, korupcia... Naše zlé národné vlastnosti sa prenášajú aj do športu,“ zamyslel sa skúsený brankár a po chvíli doplnil: „Potom sa čudujeme, že nenapreduje a nemáme potrebnú kvalitu. Pokiaľ sa na Slovensku nezlepšia vzťahy v trojuholníku funkcionári – tréneri – hráči, fungovať to ani nebude.“ Podľa Mária by mal progres nastať vo futbalovom zväze. Napríklad v zavedení pravidla povinnej licencie pre I., II. a III. ligu, ktorá by zaručovala klubové preukázanie sa minimálne 75 percentami z rozpočtu a zaistenie právne krytých hráčskych zmlúv. „Hráči musia byť chránení a nesmú podliehať rozmarom a sľubom funkcionárov.“ Taktiež si myslí, že určité zvýhodnenie od štátu by si zaslúžili aj ľudia, ktorí chcú do futbalu naozaj investovať a budovať ho. Inak táto hra ostane v rukách špekulantov, ktorí na nej chcú iba získať. Nájdu sa aj fanatici, no tých to po 2 - 3 rokoch omrzí. Je škoda, že ako národ sa nevieme podporiť, dopriať si, tešiť sa z úspechov suseda! Všetko je to v nás, ľuďoch!“ dodal Mário.
Futbal mu veľa dal, ale aj vzal
Šaman tvrdí, že futbal ho naučil pracovať s ľuďmi, trpezlivosti a poctivo pristupovať k povinnostiam. Precestoval s ním kus sveta, absolvoval rôzne medzinárodné turnaje, pohárové zápasy. „Naučil ma vychutnávať si víťazstvá, ale aj vedieť sa vyrovnať s prehrami a znovu sa pobiť o ďalšie úspešné výsledky. A čo mi vzal?,“ odmlčal sa na chvíľu Michálik. „Veľa voľného času a nervových buniek,“ zasmial sa sympatický Hriňovčan. „Musím sa podriaďovať životospráve a vedieť si odriekať.“ Milovaný šport mu ukázal aj svoje nepríjemnejšie stránky. „Zranenia... Odtrhnutá slezina, naštiepený stavec, natrhnutý krížny väz, bolo toho dosť. No tieto nešťastia ma v podstate posilnili. Veľa ľudí ma po týchto zraneniach odpisovalo, ale ja stále chytám. Dúfam, že moja práca a výkony sa stále budú hodnotiť pozitívne. Futbalu dávam všetko, hlavne srdce!“
LAFC Lučenec – kapitola sama o sebe
Živým príkladom fungovania väčšiny slovenských klubov je podľa Michálika LAFC Lučenec. Klub, v ktorom prežil osem futbalových rokov. „Či už to boli boje o záchranu v III. lige, alebo postup do II. ligy. Zažil som v ňom všetky dobré aj zlé veci, úspechy aj neúspechy. Po mojom boku sa vymenilo minimálne 120 hráčov a tréneri ako Laurík, Kisel, Varšo, Kovanič, Kaličiak, Krišta, Kováč, Rusnák... Bolo mi cťou s nimi spolupracovať. Rovnako ako hrať po boku hráčov ako E. Bari, R. Kaličiak, Šimkovič, Strmeň, Žilka, Marcinek, Mondek, Motoška, Fleško, Prepelica, Borgoň, Hudáček, Tyčiak, Béreš, Vrábeľ, či celej postupovej partie.“ Najkrajšie lučenecké obdobie prežil pred 2 - 3 rokmi, kedy LAFC postúpil do II. ligy a obsadil v nej vynikajúce 5. miesto. „Veľkú zásluhu na tom mali Krišta, Mrva a Halaj, ktorý do LAFC-u priviedol svoju družinu z Tomášoviec.“ Najviac si však cení prácu trénera Vojtecha Kováča, ktorý vynikajúco viedol mužstvo. „Vedel každého hráča správne vyhecovať a povzbudiť. Za jeho pôsobenia malo mužstvo hernú tvár, taktiku a víťazného ducha,“ pochvaľoval si Mário. „Bohužiaľ, po postupe musel prijať úlohu asistenta a v polovici súťaže odísť. Postupne začali opúšťať mužstvo aj hráči, ktorí sa už nechceli vrátiť. Kvalita našej hry úplne upadla.“ Lučenecké mužstvo podľa jeho kapitána vtedy netvorili len vynikajúci futbalisti, ale predovšetkým chlapi, ktorí dokázali vytvoriť skvelý kolektív. „Potvrdilo sa to po postupe. Veď doma sme prehrali iba so Slovanom (1:2 ). Do hľadiska sme dokázali pritiahnuť vynikajúce návštevy, vôbec najväčšie v III. a II. lige.“ Bohužiaľ, klub začal fungovať klasicky slovensky! Finančný chod klubu ostal len na pleciach Krištu, Mrvu a mesta. Kvôli „žabomyším“ vojnám mu nebol nikto iný ochotný pomôcť a podporiť tak futbal v meste. Viacerým Lučenčanom chýbal patriotizmus a pochopenie pre podporu športu. Slabý záujem o futbal v tomto meste sa odzrkadlil aj oslabovaním mužstva. „Po spomínanom odchode trénera Kováča začali odchádzať aj hráči, ktorí nevideli v klube progres, alebo necítili podporu od nového trénera Rusnáka. Proste ich prestalo baviť počúvať neustále funkcionárske sľuby, že všetko sa zlepší!“ rozhorčoval sa Michálik, podľa ktorého sa v klube nezlepšilo absolútne nič. „Nemali sme žiadne zmluvy, prémie boli najslabšie v súťaži, materiálne zabezpečenie katastrofálne, regenerácia úbohá. Tú dokonca musel platiť tréner Rusnák. Hráčov prestalo baviť počúvať - Robte výsledky, budú podmienky!“ Klubové problémy sa prenášali aj do kabíny. Vo vedení vznikli dva tábory a chýbala v ňom osobnosť, ktorá by ho adekvátne viedla. „Jednoducho to nezvládli. Neuvedomili si, že majú vynikajúci kolektív a fanúšika, vysokú návštevnosť. Všetko rozbili a mnohým futbal doslova znechutili.“ Šaman zažil niečo podobné aj vo Zvolene, kde pôsobil za trénera Oravca. „Tohto na slovo vzatého odborníka nezmyselne odvolali a taktiež rozbili výborný kolektív okolo R. Kudlíka, Novosada, Kučeru, Banského...“
Tréner Rusnák a manažér Líška
Michálik je fér chlap, ktorý uznáva každého človeka. Nikdy preto ani nehodnotil trénerov na verejnosti. „Hodnotením sú výsledky. Tie, ktoré sme v II. lige dosahovali v druhom roku, hovoria za všetko - 17 prehier (5 doma na jar) a ťažký boj o záchranu. Ako kapitán som mal s trénerom vždy otvorený dialóg, čo si veľmi vážim, no myslím si, že jeho prístup k hráčom by mal byť pozitívny a mal by vedieť hlavne povzbudiť. Myslím, že na rozpade víťazného mužstva mal svoj podiel aj tréner Rusnák.“ Bývalá lučenecká opora si váži aj nelicenčného manažéra Líšku, ktorý bol ochotný doniesť do klubu či už financie alebo hráčov. „ Sčasti sa mu to aj podarilo. Hráči ako Pečalka, Šlahor, Vaculčiak, Prepelica, Gonos, Ďurica, či Vrábel boli prínosom. No ďalšia trištvrtina hráčov buď na to nemala výkonnostne, alebo to boli odpadlíci z iných klubov, ktorí si nevážili možnosť hrať za LAFC,“ skonštatoval Mário a pokračoval: „Každý polrok sa vymenilo 6 - 8 hráčov. Podľa mňa nekoncepčné a neperspektívne riešenia. Myslím, že manažér mal urobiť všetko preto, aby vytvoril podmienky, ktoré by v Lučenci udržali postupové mužstvo. Ak aj k nejakým zmenám malo prísť, šancu mali dostať mladé talenty z blízkeho okolia. Veľa Líškových sľubov, či už ohľadom získania silných sponzorov, alebo voči hráčom však zostalo visieť vo vzduchu. Na druhej strane, vo svojom snažení, bohužiaľ, zostal sám.“ Aj napriek tomu, že pri odchode z LAFC-u mu nikto nebol schopný podať ani ruku a poďakovať za niekoľkoročnú dobre odvedenú robotu, Michálik sa zachoval ako chlap. „Chcel by som sa poďakovať všetkým spoluhráčom, trénerom, funkcionárom a divákom. Osobitne Kulichovi, ktorý ma do LAFCu kúpil a rok aj platil a tiež Krištovi, ktorý pre mňa a hlavne lučenský futbal odviedol kusisko vynikajúcej roboty. Bohužiaľ, pri jeho odchode mu tak isto nikto nepoďakoval. Väčšina hráčov neodišla len bez posledných výplat, či prémií, ale aj bez poďakovania za ich výkony! Ešte raz však LAFC-u ďakujem a prajem mu, aby sa poučil z chýb. Verím, že jeho hráči dokážu opäť vytvoriť víťazný kolektív a dosiahnu ďalšie úspechy.“
Ambície, alebo znovunájdenie stratenej chuti
Vďaka manažérovi Baránkovi, ktorý mu umožnil skúšku v Marile Příbram, sa Michálik dostal k našim západným susedom. Příbram hrala v I. ČL desať rokov, no minulá sezóna mu nevyšla a tak zostúpil o súťaž nižšie. „Klub má ambície vrátiť sa do najvyššej súťaže. V Marile to funguje po všetkých stránkach, od hospodárov až po financie. Starať sa musím iba o svoj výkon. Po čase tak mám znovu veľkú chuť na futbal,“ prezradila nová příbramská posila. „Urobím všetko pre to, aby som pravidelne chytával. Ak by to zo začiatku aj nevyšlo, som dosť skúsený a trpezlivý, a na svoju šancu si počkám. Potom do brány nikoho nepustím minimálne do svojej štyridsiatky. Veď aj Dino Zoff bol majstrom sveta, keď mal niečo cez štyridsať rokov. Cítim sa zdravý a plný chuti. Tí, čo ma poznajú vedia, že sa len tak ľahko nevzdávam,“ odkázal domov na Slovensko so smiechom Mário Michálik, alias Šaman.
