Podobné konštrukcie sa už nevyužívajú. Sú vysoko horľavé a navyše i nebezpečné pre človeka. Budova pavilónu na Štúrovej ulici, pri Spojenej strednej škole v Detve, slúžila posledné roky ako sklad. Teraz je z nej kopa šrotu. Vzbĺkla ako drevená debnička. Požiar bolo vidieť z veľkej diaľky, veď plamene dosahovali asi pätnásťmetrovú výšku.
Polievali aj vlastné autá
Boj o budovu hasiči vzdali hneď na začiatku, taký horľavý materiál jednoducho neboli schopní uhasiť. Oheň z nej odhryzoval celé metre, chvíľu bol na jednej strane, potom s rachotom vybuchlo okno na strane druhej a vzápätí z neho vyšľahli plamene. Mohutná železná konštrukcia sa vplyvom horúčavy ohýnala akoby išlo o gumu. Na malý stromček blízko budovy plamene síce nedosiahli, no vznietil sa od vysokej horúčavy. Aj preto hasiči intenzívne polievali ostatné okolité stromy. Rovnako vodou chladili aj steny najbližších budov, ba dokonca polievali aj vlastné autá. „Popálil som sa na skle,“ vysvetlil nám jeden z hasičov. Holou rukou totiž skúsil teplotu čelného okna. Oheň vytvoril takú žiaru, že sa k nemu nedalo priblížiť. Hasiči sa striedali pri hadiciach, tí, čo odchádzali, si hneď dopĺňali tekutiny a chladili si tváre i oblečenie. Akoby robili pri vysokej peci. Desiatky zvedavcov postávali dookola a väčšinou z bezpečnej vzdialenosti sledovali prácu hasičov. Niektorí si ohnivé divadlo fotografovali telefónmi, kvôli čomu sa neraz priplietli hasičom pod nohy. Až kým ich mestskí policajti neposlali preč. Pohybovať sa v blízkosti ohňa bolo životunebezpečné, sklo z okien lietalo aj do desaťmetrovej vzdialenosti.
Postavili ju pre študentov z Líbye
„Staré lavice, staré váľandy, skrine...,“ vymenoval riaditeľ Spojenej strednej školy v Detve Ján Melich majetok, ktorý zhorel pri požiari. Z bývalých internátov, ktoré v minulosti odpredali mestu, časť nábytku predali a zvyšok, ktorý sa predať nedal, uskladnili v spomínanej budove. „V septembri sme to chceli zlikvidovať. A teraz sa to zlikvidovalo samo,“ povzdychol si riaditeľ školy. Nábytok by zrejme tak či tak spálili, pretože bol v takom stave, že ho už nikto nechcel kúpiť. Napriek tomu, že bola budova opustená, nikto v nej neprespával. Okná na prízemí boli zamrežované, rovnako tak dvere. A zlodeji sa do nej vlámali naposledy až niekedy pred tromi rokmi. „Vtedy sa tam niekto dostal, no zrejme to iba prehľadal a napokon nič neukradol,“ vysvetlil riaditeľ Ján Melich a dodal: „Nebola to už naša budova a tak tam zvykli sedávať rôzne indivíduá,“ doplnil riaditeľ. Na mieste požiaru sa podobné indície ozývali z viacerých strán. Nikto však nemal dôkaz o tom, že by ľudia z tých najslabších sociálnych vrstiev, ktorí pri budove občas popíjali lacné víno, skutočne spôsobili požiar. Mohli, aj nemuseli! Budova, ktorá v posledných rokoch slúžila ako sklad nepotrebného materiálu, mala už dni svojej najväčšej slávy dávno za sebou. Postavili ju v osemdesiatych rokoch, kedy škola v Detve učila aj viac ako tisíc študentov. Nielen z najbližšieho regiónu, ale aj z Vietnamu a Líbye. „Celá škola mala takmer tisícdvesto študentov. Priestory už nestačili a preto sme museli pristaviť tento pavilón,“ dodal riaditeľ Melich. Práve stopäťdesiat študentov z Líbye navštevovalo už spomínaný pavilón. Neskôr sa zistilo, že podobné budovy už nie sú pre život človeka bezpečné a preto hygienici ďalšiu prevádzku zakázali. Steny totiž obsahujú azbest, ktorý, ako vieme, môže spôsobiť rakovinu.
Posedávali a fajčili...
Tak čo sa vlastne stalo? „Technická závada je vylúčená, pretože tam už nebolo prakticky nič. Ani elektrina, ani plyn...,“ povedal nám Martin Poništ z Hasičského a záchranného zboru vo Zvolene, ktorý má na starosti zisťovanie príčin požiarov. Na mieste požiaru sme sa s ním stretli ešte v noci o druhej, keď boli hasiace práce v plnom prúde. Vtedy nemohol zisťovať nič. Iba vypočul svedkov, aj majiteľa budovy. „Ten povedal, že tam bol asi pred rokom,“ doplnil M. Poništ. Ďalší zo svedkov mu zasa povedal o mládeži, ktorá tam v noci posedávala a fajčila. „Vyzerá to na vandalizmus alebo nedbalosť. Možno tam niekto odhodil cigaretový ohorok. Oni sa niekedy tak chovajú, zabávajú sa a skúšajú, čo to asi urobí...,“ predpokladal M. Poništ. Pri takých budovách stačí málo a keď sa oheň rozšíri, nedá sa už prakticky nič robiť, iba ochraňovať okolie. „Bol to vysoko horľavý materiál, jednak čo sa týka stavebnej konštrukcie, ako aj skladovaného materiálu. Nebola šanca uhasiť to,“ vysvetlil M. Poništ.
