8. aug 2007 o 17:43
Ivan Taufer: Nie som dobrodruh
Na medicínu sa rozhodol ísť po vzore svojho otca, ktorý je takisto gynekológ. O inej profesionálnej dráhe ani neuvažoval. Vlastne... Na základnej škole napísal do formulára v kolónke „čím chcete byť“, že gynekológom alebo policajtom. Nakoniec sa stal gyne
Pochádza z Banskej Bystrice, po skončení vysokej školy však začal pracovať na gynekologicko-pôrodníckom oddelení vo zvolenskej nemocnici, kde napokon zotrval dvanásť rokov. Posledné tri roky pracuje v privátnej gynekologickej ambulancii doktora Jána Galáda. „Je to vynikajúci odborník, od ktorého som sa veľa naučil. Ambulantná práca mi vyhovuje, mám s ňou skúsenosti. Keď som vo Zvolene začínal, koloval som po viacerých ambulanciách v okolí, vrátane Zvolenskej Slatiny, Detvy či Hriňovej. Keďže v súčasnosti robíme ambulantne aj viaceré operačné výkony, takzvanú ambulanciu jednodňovej chirurgie, nevyšiel som ani z operačnej praxe,“ doplní.
Vo zvolenskej nemocnici našiel Ivan Taufer uplatnenie po škole, aj svoju životnú partnerku. Jeho manželka Alexandra robila na gynekologickom oddelení zdravotnú sestru. Momentálne je na materskej dovolenke a je tiež čerstvou absolventkou fakulty ošetrovateľstva v Trnave. Majú spolu dvoch synov, 12-ročného Ivana a 2-ročného Adriána. So starším synom slávi lekár spolu meniny, s mladším majú rovnaký dátum narodenín. Otec Ivana Taufera je primárom gynekologického oddelenia v nemocnici v Brezne.
O akom povolaní ste snívali ako dieťa?
To som chcel byť kovbojom, medzi chlapcami to vtedy „letelo“. Neskôr už len gynekológom alebo policajtom. Pozdávala sa mi „práca so zbraňou v ruke“.
Čo by ste najradšej robili dnes, keby ste neboli lekárom?
Dnes si už neviem predstaviť, že by som robil niečo iné. Zrejme by to bola stále medicína, no možno by som skôr uvažoval nad iným odborom, napríklad „zubarinou“, pretože gynekológia a hlavne pôrodníctvo je veľmi zodpovedná práca a každý chybný krok môže byť osudný, čiže je tu aj veľký psychický tlak. A ak by to malo byť niečo mimo medicíny, páčilo by sa mi byť športovcom, ktorý dobre zarába...
Ktorému športu by ste sa chceli venovať?
Futbalu, tenisu, volejbalu, golfu... Najskôr asi golfu. Prosto nejakému letnému športu.
Aj hráte golf?
V živote som ho nehral...
Mávali ste z niektorých predmetov v škole hrôzu?
Hrôzu doslova nie, ale mal som problém s fyzikou. Nemával som z nej najlepšie známky. Pri výbere ďalšieho štúdia rozhodovala aj skutočnosť, kde sa jej môžem vyhnúť.
Vaše záľuby?
Už od detstva rád čítam, aj keď času na knihu mám dnes už menej. Teraz sú to tri – štyri knihy za mesiac. Rád relaxujem aj pri dobrom filme a tiež pri športe, konkrétne pri rekreačnom futbale a občas aj pri tenise. A rád trávim voľné chvíle, čo je spravidla cez víkend, v kolektíve svojich dobrých známych. Je to tiež určitá forma relaxu, či už si zahráme futbal a potom posedíme pri pive, alebo ideme na chatu opekať si. Vieme sa zabaviť, urobiť si dobrú náladu a zabudnúť na každodenné starosti. K mojim záľubám patrí aj cestovanie.
Akú úlohu máte na futbalovom ihrisku?
Som obranca. Obrana je dôležitá, mám rád prehľad o situácii. Ako aj v živote a v práci.
Patríte k cestovateľským dobrodruhom?
Nie som dobrodruh. Obdivujem mladých ľudí, ktorí sa vyberú do sveta iba s minimálnou hotovosťou, ruksakom na chrbte a s odvahou, bez tej to nejde, a dva - tri roky strávia v niektorej krajine alebo dokonca prejdú polovicu sveta. V mojom veku by som to už nedokázal, zvykol som si na isté pohodlie. Keď som mal sedemnásť rokov, otec pracoval ako lekársky expert v Tunisku. Celá rodina sme tam prežili dva roky. Bola to zaujímavá skúsenosť. So sestrou sme tam chodili aj do školy. Učilo sa v nej po arabsky a francúzsky, my sme sa učili francúzsky. Potom sme vďaka otcovej práci precestovali takpovediac celú Európu, okrem severnej.
Kde najďalej ste boli?
Najďalej bol asi Istanbul.
Chystáte sa niekam aj tento rok?
S partiou rodinných priateľov sme boli pri Balatone a ešte sa chystáme na grécky ostrov Kós. Je to rodisko Hippokrata, otca medicíny, ale nie kvôli tomu sme si tento ostrov vybrali. Ideme za oddychom. Kvôli deťom teraz uprednostňujem pobytové dovolenky. Na poznávacie, ktoré mám radšej, môžeme ísť, až keď vyrastú.
Francúzštinu teda ovládate dokonale?
Bolo to už dávno, človek pozabúda, ale dohovorím sa. Aj anglicky, základy ovládam.
Po akých knihách najradšej siahate? Alebo je to prevažne odborná, medicínska literatúra?
Samozrejme, čítam odbornú literatúru, ale to nie je záľuba, to je nevyhnutnosť. Kedysi som najčastejšie čítal detektívky, sú dobrým oddychovým čítaním. Teraz si žánre nevyberám. Čítam, čo ma zaujme, pri čom sa môžem odreagovať.
Podobne je to s filmom. Kedysi som mal rád akčné filmy so Stallonom či Schwarzenegerom, ale to je už minulosť. Teraz sú ďalší hrdinovia... Mám rád filmy, ktoré majú zápletku a prekvapujúce zvraty. Samozrejme, rád si pozriem kultové filmy a tiež českú kinematografiu.
Máte obľúbeného herca alebo herečku?
Svojho času sa mi páčil Jack Nicholson či Michael Douglas, alebo Jean Reno a Gerard Dépardieu. Tiež mám rád Toma Hanksa, patrí k najlepším hercom a viaceré jeho filmy sú skvelé. Čo sa týka herečiek, na tie som sa nikdy akosi nesústredil. Možno z tých starších českých... Iva Janžurová alebo Jiřina Bohdalová, obe boli vynikajúce herečky.
Čo považujete za najväčšiu vzácnosť?
Jednoznačne zdravie. Každý, kto je postihnutý niektorou chorobou, je výrazne hendikepovaný. Zdravie je naozaj to najcennejšie, čo v živote máme a čo nič hmotné nevyváži. Ako lekár, ktorý sa v nemocnici stretáva s chorými dennodenne, viem, o čom hovorím.
Čo vo vás vyvoláva pocity zúfalstva?
Situácie, keď sa niekomu už nedá pomôcť, keď už nie je možné nájsť žiadne východisko a nie vždy so šťastným koncom.
Už sa vám stali v lekárskej praxi takéto prípady?
Žiaľ, áno. To prežíva každý lekár ťažko.
Čo vás dokáže potešiť?
V prvom rade moji dvaja synovia s manželkou a, samozrejme, všetci dobre naladení ľudia. Čo sa týka práce, dobre zvládnuté tehotenstvo, úspešne ukončené pôrodom zdravého dieťaťa je v našej práci najväčšou satisfakciou.
Ako by ste charakterizovali sám seba?
Asi každý sa vidí trochu inými očami, ako ho vidia ostatní. Samoľúbosť je v každom z nás a hlavne u mužov je dosť vyvinutá, no málokto si to prizná. A každý má svoje silnejšie aj slabšie stránky... Myslím si, že som starostlivý manžel a otec, no ktovie, čo by povedala manželka (smiech). Hovoria mi, že som niekedy zamračený, neprívetivý, ale ak som, je to iba navonok, vnútorne to tak nepociťujem. Možno naozaj niekedy vyzerám nahnevane, akoby som zanevrel na svet, no keďže som introvert, možno aj preto je to nesprávne chápané. Žijem podľa filozofie „ži a nechaj žiť“ a to ma vystihuje asi najviac. Každému chcem pomôcť, nie ublížiť. Stane sa, že ma pacientka presviedča, že postup, ktorý som zvolil, nie je správny. Keď trvám na svojom, môže dôjsť ku konfliktom, ktoré sú zbytočné. Ja sa však iba snažím postupovať podľa svojho najlepšieho svedomia.
Znamená to, že sa dokážete niekedy „vytočiť“?
Boli časy, keď som si také veci nepripúšťal. Viem sa tešiť zo života, z maličkostí, ale dnes ma dokážu niektoré veci rozhodiť. Je to najmä arogantné správanie ľudí alebo nejaký podraz. Ale najmä keď sa doma niečo pokazí, čo ma vždy zaskočí, keďže nie som technický typ.
Kde inde by ste chceli žiť?
Som spokojný, kde žijem, vo Zvolene som sa už dávno aklimatizoval, vyhovuje mi. No nebol by som proti, keby bola možnosť usadiť sa niekde na juhu, kde je teplo celý rok. Mám rád teplo. Radšej ako zimu. Možno na dôchodku?
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
