1. aug 2007 o 17:24
Aj toto zažil: tridsaťdva schodov zdolal „na zadku“
Na svete je veľa miest, kde sa obyčajný človek nikdy nedostane. Väčšinou sú to preňho ďaleké, často finančne nedostupné miesta. Tie zvyčajne zostanú len snom. Sú však ľudia, ktorí sa nedostanú na veľa miest ani v meste, v ktorom žijú. Nie pre finančnú ned
Ľuba Mojžišová Externý prispievateľ
Štefan Malatinec si na invalidný vozík začal zvykať ešte ako mladý muž. Mal ešte len dvadsaťpäť rokov... Stalo sa to na hriňovských lazoch, kde začal stavať rodinný dom. Lešenie naňho spadlo tak nešťastne, že skončil so zlomenou chrbticou. A s ochrnutými nohami. Dom už nedokončil. „Neskôr sa mi pošťastilo kúpiť malý rodinný domček vo Zvolene pri Bučine. Bolo to dobré bývanie... Mal som tam dielňu, garáž, záhradu, no keď tam stavali elektráreň, musel som odtiaľ odísť.“ Vtedajší mestský národný výbor, bolo to v roku 1985, mu ako náhradné bývanie pridelil byt na novom zvolenskom sídlisku Tepličky. Na druhom poschodí paneláku. „Povedali mi: Buď tento byt prijmete, alebo si budete riešiť bytovú problematiku sám. Pritom aj vtedy zákon hovoril, že bývanie pre zdravotne ťažko postihnutých musí byť adekvátne, vyhovujúce, no čo som zmohol?“ hovorí. „Keď nejde výťah, a v minulosti sa to stávalo dosť často, musím tridsaťdva schodov zdolať na zadku. Niekto mi musí držať nohy a ja sa na schody prehupnem rukami. Keď vyjdem hore, som taký unavený, že zostanem ležať na chodbe, kým si oddýchnem. A kedysi sa výťah kazil každú chvíľu. Prišli ho opraviť, pustili ho a po chvíli znova nešiel. Boli to ťažké časy,“ spomína.
Pred niekoľkými rokmi sa snažili vybaviť na „sadke“ autobus s plošinou. Nepochodili, neboli naň peniaze. Problém dopravy vyriešil niektorým vozičkárom takzvaný sociálny taxík, prepravná služba, ktorú poskytuje mesto. No tých bariér v ich živote zostáva naďalej veľa. „Navrhol som, keď menili dlažbu na námestí, aby ju nekládli rovno, ale aby ju pred obchodmi položili šikmo, aby sme aj my, vozičkári, mohli bez problémov vojsť do obchodu. To je pre nás najhoršie, keď musíme prosiť o pomoc. Keď nás niekto musí niekam vykladať alebo z niekadiaľ skladať. Bol som si kúpiť nové gumy na kolesá vozíka a aj tam som musel prosiť o pomoc. A pritom stačí tak málo... Keď sa mi na môj list z mestského úradu dlho neozývali, zatelefonoval som tam. Potom mi odpísali. Argumentovali, že budovy na námestí sú vo vlastníctve rôznych súkromných osôb a mesto im nemôže prikázať zriadenie bezbariérového vstupu. Že požiadavku mám smerovať na vlastníkov týchto budov. A že nejde o rekonštrukciu, ale iba o opravu reklamovanej dlažby, takže žiadne zmeny pri kladení dlažby robiť nemôžu. Nežiadal som žiadne veľké zmeny, chcel som zošikmiť plochu iba pri niektorých menších, nanajvýš 20-centimetrových schodíkoch. Keby to boli urobili, obchodníci by ten bezbariérový vstup určite doriešili, no hádam ich nebudem predsa všetkých obchádzať ja,“ hovorí rozčarovane. Vďaka nemu sa môžu vozičkári dostať do obchodu s potravinami na Tulskej ulici, vďaka nemu si mohli ponechať plátenné garáže, veď kto by im v zime ráno zoškrabal z auta sneh a námrazu? „Keď obchod prerábali, tiež pred vstupom začali robiť schodík. Zašiel som tam, že či sa to nedá bez schodíka. Opýtali sa vedenia, a keďže to nemalo námietky, z dlaždíc vytvorili oblúk, takže problém dostať sa do obchodu nemajú ani mamičky s kočíkmi, ani vozičkári. Keď sa prerábalo parkovisko na Tulskej ulici, automaticky pri priechode pre chodcov urobili obrubník, no ten je pre mnohých vozičkárov veľkou prekážkou. Oslovil som ich, či by nemohli na ten kúsok obrubník vynechať. Vynechali. To isté urobili pri výstavbe bezbariérovej bytovky na tomto sídlisku. Bola určená pre vozičkárov a stavbári parkovisko olemovali obrubníkom. Zrušili ho až na môj podnet, a to som sa tam bol pozrieť len náhodou. Ja mám zdravé, silné ruky, ja ten obrubník zvládnem, no mnohí vozičkári nie a kvôli tomu ani nevychádzajú von. Na tomto sídlisku je takých asi dvadsať. Ak má niekto slabšie ruky, prípadne má zdravotný postih aj na rukách, tak nezdolá ani 15-centimetrový obrubník.“ Štefan Malatinec navrhol mestskému úradu, aby pri niektorých priechodoch pre chodcov obrubníky zlikvidovali. Aby sprístupnili bezproblémový prejazd ľuďom žijúcim na dvoch kolesách. „Aj sa sem prišli pozrieť, ale nič z toho nebolo. Vraj na to treba projekty. Treba len ľudí, napríklad na aktivačné práce, dať im krompáč, kladivo, obrubník zoťať a povrch zošikmiť asfaltom. Na to ho veľa nespotrebujú. Načo projekty, zdravý sedliacky rozum na to stačí,“ poznamená. Obrubníky síce prekoná bez problémov, invalidný vozík je však krehký, už neraz takto na ňom zlomil koleso. „Vozík, čo som mal predtým, ten už sa nedal ani zvariť. A oprava je drahá, vyjde 6- aj 7-tisíc korún,“ ozrejmuje. Nežiadal vyriešiť všetky priechody pre chodcov na tomto sídlisku, len niektoré, aby sa ľudia odkázaní na invalidný vozík tiež mohli „prejsť“ po sídlisku, potešiť sa zo slnka, zo života... Aby nemuseli nikoho prosiť o pomoc, ak sa chcú dostať do obchodu, k lekárovi či do kostola.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
