5. júl 2007 o 18:21
Hovoria si „svoji ľudia“...
Hovoria si „svoji ľudia“, ktorí za každých okolností držia spolu. Ich životy poznačila choroba. Aj napriek osudu sa zo života tešia. Potrebujú veľa lásky, no oni sami sú ľudia s veľkým srdcom. Zväz pre zdravotne postihnutých vo Zvolene...
Anna Ďurišová Externý prispievateľ
Rakovina si nevyberá. Štyridsaťročná Jana Sujová prekonala zhubný nádor na žalúdku. Dnes je po operácii, ale zdravotné problémy ju stále trápia. Na športový deň zavítala s trinásťročným synom. Matúško sa narodil s detskou mozgovou obrnou a po rokoch mu zistili autizmus. Hoci má slabý zrak, aj on preukázal zdatnosť v jednotlivých disciplínach. Najviac sa mu pozdávali kolky a streľba zo vzduchovky. Navštevuje Špeciálnu základnú školu vo Zvolene. S mamou sa musia prebíjať životom. „Doteraz som dvanásť rokov bola s ním sama. Ocko môjho dieťaťa sa na nás vykašlal a nemal záujem starať sa o nás. Bývali sme u mamky, ktorá nám pomáhala. Teraz bývame v podnájme“, hovorí s povzdychom. Mnohým ľuďom to aj napriek postihu myslí dobre. Zdravotný stav im však nedovoľuje zamestnať sa. Popravde, robota sa hľadá ťažko. „Nepracujem kvôli zdravotnému stavu. Za opatrovateľský príspevok dostávame málo. Je to minimum na to, aby sme vyžili, ale pri skromnosti sa to dá. Dnes sme sem prišli nabrať energiu. Fyzickú, ale hlavne psychickú“, dodáva.
Tridsaťdeväťročná Romana Juríková docestovala autobusom až z Rimavskej Soboty. O podujatí sa dozvedela od predsedu zväzu. Aj ona prehovorila o svojom živote. „Už šestnásť rokov som po mozgovej porážke. Všetko sa zbehlo v okamihu sekundy. Zohla som sa pre papuču a kým dorazila záchranka, ochrnula som. Synček mal rok aj štyri dni. Môj život sa zmenil. Svoje zdravie si vážim viac než predtým. Nežijem hekticky, beriem veci s humorom. Predtým som pracovala v kancelárii a odvtedy som na invalidnom dôchodku. Našťastie mám kompletnú rodinu. Syn bude mať sedemnásť rokov a môj manžel pracuje ako živnostník“, hovorí.
Február 2005 bol osudným pre 74 – ročného Jozefa Ostrihoňa zo Zvolena. Prežil veľkú haváriu, a... „Keď ma prvýkrát zaradili za invalidného dôchodcu, bolo to kvôli rakovine. Päť rokov som nevstal na nohy. Vychudol som na tridsaťosem kíl a dnes mám namiesto pažeráka umelú trubicu. Nevládzem chodiť, nemôžem točiť hlavou a musím nosiť golier. Pretože sa hanbím, dnes som ho nechal doma“, priznáva. „Ak sadnem za volant, nemôžem bez neho fungovať. Šoférovať môžem aj sám. Vždy sa však snažím vyhliadnuť si takú trasu, aby som bol ja na hlavnej ceste.“ Jozefov život sa od dopravnej nehody zmenil. Svojim aktivitám sa dokáže venovať len v rámci svojho zdravotného stavu. Kedysi si rád zanôtil na gombíkovej harmonike, dnes ho možnosti jeho tela obmedzujú. Aj napriek tomu, že jeho manželka má vymenený kĺb a pri chôdzi si musí pomáhať barlami, spoločne sa tešia zo života.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
