Bratia Ján a Ivan Galádovci vyrastali na Bzovíku. Ešte ako chlapci sa presťahovali s rodičmi do Krupiny, dnes žijú vo Zvolene. Ján (1960) vyštudoval Lekársku fakultu v Košiciach, má tri atestácie. Dlhé roky pracoval na gynekologicko-pôrodníckom oddelení zvolenskej nemocnice. V súčasnosti má súkromnú gynekologickú ambulanciu, je riaditeľom pracoviska jednodňovej chirurgie v Sliači, vo zvolenskej nemocnici operuje objednané pacientky a má malý úväzok v centre asistovanej reprodukcie GYN-FIV. Jeho manželka Zuzana je praktickou lekárkou. Majú dve deti; syn Tomáš študuje v treťom ročníku na gymnáziu, dcéra Eva je ôsmačkou na základnej škole. Ivan (1963) vyštudoval na Univerzite Komenského v Bratislave Fakultu telesnej výchovy a športu. Tri roky pôsobil vo Zvolene na I. základnej škole ako učiteľ telesnej výchovy a zemepisu, ďalších trinásť rokov strávil na tunajšej Technickej univerzite na Katedre telesnej výchovy a športu. V roku 2003 prijal angažmán trénera vo futbalovom klube v Nitre. Pred niekoľkými dňami mu angažmán zrušili. Je rozvedený, jeho 22-ročný syn Roman študuje na technickej univerzite podnikový manažment a momentálne je na štvormesačnom študijnom pobyte v Nemecku.
Ján Galád, gynekológ a pôrodník
Čím vás zlákala gynekológia?
Už ako gymnazista som uvažoval nad štúdiom medicíny. Otec bol veterinárny lekár a ako jeden z prvých na Slovensku sa zaoberal transferom embryí u hovädzieho dobytka. Možno preto som sa rozhodol pre odbor gynekológia a pôrodníctvo. Je to aj operačný odbor a ja operujem rád. Mnohé liečebné metódy či operácie som robil prvý na Slovensku, najmä v urologicko-gynekologickej oblasti. Keďže som komunikatívny človek a rád pracujem s ľuďmi, toto povolanie mi vyhovuje.
Váš otec bol veterinárny lekár. Mali ste doma aj zvieratká?
Nie. Paradoxom je, že my s bratom sme netúžili niečo doma chovať, ale tie gény možno preskočili jedno pokolenie, pretože moje deti majú k zvieratám silný vzťah. Zvlášť dcéra, všetky domáce zvieratá sú pre ňu hobby. Psy, kone, aj mačky. Teraz máme na chalupe troch psov.
Aké sú vaše spomienky na brata z detských čias?
Prežili sme spolu krásne detstvo. Viac súrodencov nemáme, možno aj preto sme neboli len bratia, ale kamaráti, a to v každom smere. Brat je o tri roky mladší, ale keďže základnú školu končil ako ôsmak, kým ja ešte ako deviatak, školsky bol potom mladší len o dva roky. A keďže predčasne dospieval, boli sme ako rovesníci. V pätnástich sme už boli rovnako vysokí. Spolu sme robili všetko, ale hlavne sme spolu športovali. Futbal sme obidvaja hrávali profesionálne, ja do 25 rokov. A mali sme spoločné lásky...
Ktorý z vás bol v tých láskach úspešnejší?
Určite brat. Bol spoločenský typ, vodcovská osobnosť, ktorá priťahovala kolektív, či už ženský alebo mužský. Veľa ľudí išlo za ním, ale mnohí išli aj proti nemu. Ja som skôr umiernenejší. Keď sa pred štyrmi rokmi dostal ako futbalový tréner do mediálneho obrazu, bolo vidieť, že je schopný komunikovať, improvizovať, že je pohotový a že vie dobre vystupovať. Keď mali naši starí rodičia diamantovú svadbu, oslavovali ju na národnom výbore, Ivan vtedy ešte ako vysokoškolák predniesol pred všetkými reč. A 50 ľudí tam plakalo... Pritom hovoril bez prípravy.
V čom ste ešte odlišní?
Ivan žije viac pre kolektív. Vždy všetko organizoval, viedol, bol dominantný. Je veľký extrovert. Vždy hovorí bez servítky, čo si myslí. Najmä v minulosti, ešte za socializmu, si tým vedel narobiť veľké problémy. Ja som v tomto smere rozvážnejší. Ak som pociťoval prípadnú skoridlivosť, snažil som sa to povedať veľmi opatrne, kým Ivan doslova natvrdo. A to vyvoláva konflikty, aj „nepriateľov“.
Aj vám zvykne povedať na rovinu?
Mne nevyčítal asi nič, to skôr ja ako starší brat som sa mu snažil dohovoriť, aby bol umiernenejší. Za svoju otvorenosť mal problémy najmä ako pedagóg.
V čom ste si podobní?
Obidvaja máme vrúcny vzťah k rodičom. A máme veľa spoločných záujmov. Okrem športu sme čítali podobné knihy, počúvali rovnakú muziku... Podobné máme názory na život, aj na ľudí. Spolu sme chodievali na dovolenky, na plesy, spolu sme rybárčili. Naše záujmy sa zhodovali na 99 percent. A hoci už nežijeme pod jednou strechou, vieme o sebe všetko.
Nikdy ste sa neškriepili? Ani o hračky?
O hračky nie, na to si nespomínam. Skôr by som pripustil istú mieru súťaživosti pri športe, ak sme hrali ako súperi, napríklad tenis. Určitá rivalita sa prejavovala medzi nami aj na diskotékach kvôli dievčatám, ale bola to zdravá rivalita, nikdy sme nepociťovali medzi sebou závisť.
Čím ste bratovi podľa vás urobili najväčšiu radosť?
Vždy ma potešilo, keď som mu kúpil k narodeninám peknú košeľu a keď som ju potom videl na ňom v televízii. Vtedy som vedel, že som dobre vybral.
Čím by vás potešil najviac on?
Potešilo by ma, keby získal dobrý stabilný angažmán, či už doma alebo v zahraničí, viem však, že v jeho profesii to nie je možné. Málokomu sa na Slovensku podarí zotrvať štyri roky pri jednom futbalovom klube. Za posledných päť rokov sa to podarilo asi len Weissovi a môjmu bratovi.
V čom ste antitalent?
Nemyslím si, že som v niečom úplný antitalent, ale niektoré činnosti nerobím rád. Chodil som na hudobnú, naučil som sa hrať na klavír, ako-tak viem aj spievať. Z výtvarnej som mal jednotku...
A čo nerobíte rád?
Napríklad výmenu zimných a letných pneumatík či náhradných dielcov na aute. Buď niekomu zavolám, alebo mi to dá opraviť manželka. Nemôžem povedať, že som v tomto smere antitalent, len na to nemám čas. Môj pracovný čas končí väčšinou po šiestej večer a potom už nič nevybavím. Auto beriem ako predmet, o ktorý sa málo starám.
V čom je antitalent váš brat?
Na rozdiel odo mňa má auto vždy vo vzornom poriadku, no opraviť by ho asi tiež nezvládol. Niekoho to baví, my k tomu nemáme vzťah.
Varíte?
Minimálne, hoci ako malý som dokázal upiecť piškótový koláč či štrúdľu. To som mal zhruba desať – trinásť rokov. Ak nepočítam „barbecue“, teda grilpárty, teraz už nevarím, čas si šetrím na dôležitejšie veci.
Ale nebáli by ste sa postaviť k sporáku?
Určite nie. Najmä sladké, napríklad pudingy, som kedysi zvládal bravúrne. Dnes patrí kuchyňa manželke, ktorá je výborná kuchárka, a v podstate už aj dcére.
Ivan Galád, futbalový tréner
Aký máte s bratom vzťah?
Nadštandardný. Lepší ako so všetkými mojimi predchádzajúcimi životnými partnerkami... Keby bola nejaká súťaž o najlepšieho brata, určite by sa umiestnil na prvom mieste. Ako šéf poroty by som to zariadil.
Ako si spomínate na brata v detstve?
Výborný vzťah sme mali už ako deti. Vekový rozdiel sa prakticky zmazal tým, že sme mali rovnaké záujmy, a tými bolo štúdium a šport, zvlášť futbal. Čo sa týka štúdia, najmä brat bol nadštandardne usilovný. A futbal sme hrali skôr ako sme vedeli chodiť...
Vy ste zostali pri futbale aj profesionálne. Pohybujete sa vo svete mužov, kým váš brat vo svete žien...
Myslím, že to vyplýva z našich pováh. Ja som pravdepodobne drsnejší, brat je jemnejší.
Nikdy ste sa s bratom ani nepoškriepili? Ani pre hračky?
Nie, neškriepili sme sa, my sme sa bili. A väčšinou to bolo kvôli dievčatám...
A kto bol úspešnejší?
V minulosti asi ja, ale to bolo krátkodobé. Dnes má brat seriózny, usporiadaný rodinný život, ja ho mám búrlivejší.
Hovoríte, že máte nadštandarný vzťah. Aj sa navzájom zdôverujete?
Ja jemu áno, on mne nie.
Kto bol väčší nezbedník?
Určite ja. Brat bol ten biely, ja čierny. Stredná farba v našej rodine neexistovala.
V čom ste si podobní?
V ničom, sme ako jin a jang. Brat je vytrvalý, seriózny, ctižiadostivý. Ale obidvaja sme pracovití, v tom sme rovnakí. Inak som úplne opačný ako on. Vystihuje to asi formulka „on je seriózny, ja menej...“
Máte spoločné neduhy?
Aké má brat, to neviem. Ja ich mám veľa...
Čo je váš najväčší neduh?
Na to nemáte v novinách toľko miesta... Môj najväčší neduh je to, že ich mám veľa.
Ako často sa stretávate?
Pravidelne raz za týždeň u rodičov na chalupe. Brat tam zriadil tenisový kurt a bazén, aby si celá rodina užívala. Nie je typ, ktorý si kúpi mercedes a sám sa bude na ňom voziť. Peniaze, ktoré pracne zarobí, investuje do rodinného sídla, kde sa všetci dobre cítime. Na rozdiel odo mňa má výrazný vzťah k manuálnej práci.
Predpokladám, že na chalupe robíte aj rodinné oslavy.
Pravidelne, brat to vždy zorganizuje.
Čím vás doteraz brat najviac potešil?
Tým, že je na tej rodinnej oslave, to je najväčší darček. Nezáleží na tom, či mi daruje fľašu whisky alebo tričko.
Čím by ste mu podľa vás urobili vy najväčšiu radosť?
Bojím sa, že tým, že by som tam nebol... (smiech). Samozrejme, žartujem.
Čím by ste ho chceli potešiť, keby mal napríklad okrúhle výročie?
To v tejto chvíli neviem povedať.
V čom ste antitalent?
V manuálnych prácach. Pribiť obraz na stenu musí prísť ku mne partia troch ľudí, ktorí vypijú kartón šampanského a obraz pribijú. Ja by som ho pribiť určite nezvládol.
V čom je antitalent váš brat?
Vo varení. Ja varím často a rád, on variť nevie.
Zvyknete si aj niečo vyčítať?
On mne často, ja jemu nikdy, nemám mu čo vyčítať.
Čo vám zvykne vyčítať?
Keď urobím nejakú životnú chybu. Skôr sa mi snaží radiť.
V Nitre ste skončili, čo budete teraz robiť?
Momentálne som vyše týždňa nezamestnaný, no možno už zajtra to bude iné.
Kvôli čomu ste z Nitry odišli?
Američania používajú na to takú zaujímavú myšlienku: to by fire you are hire. Zato si bol nominovaný, aby si bol odvolaný. To je normálne. V nitrianskom futbalovom klube som pôsobil štyri roky, čo je na slovenské pomery nadštandard.
