Čitatelia preferujú literatúru na relax
V roku 1983 nastúpila do detvianskej knižnice Eva Chlebová, ktorá získala od predsedu BBSK Milana Murgaša Kvet kultúry a umenia za významný prínos k rozvoju knihovníctva. V podstate je jej život spätý s knihami od roku 1972, kedy skončila knihovnícku školu. Knihy má nesmierne rada a číta ich už od svojich štyroch rokov. „Myslím si, že lásku ku knihám musí mať človek v sebe. S tým sa asi narodí,“ povedala Eva Chlebová, ktorá je v Detve riaditeľkou Mestskej knižnice K. A. Medveckého.
Knižnica bola niekedy miestom, kam smerovali kroky žiakov, ktorí potrebovali napísať referáty. Dnes nechodia, radšej si referáty stiahnu z internetu. „Veď na to, aby človek vytvoril referát z knihy, potrebuje dielo dobre poznať. A to je náročnejšie. Deti však preberajú z internetu všetko. Vôbec nepovažujem internet za niečo dokonalé a už vôbec nie seriózne, aby som sa mohla spoľahnúť na to, že informácia získaná z internetu je naozaj správna,“ dodala. Veď na internet sa dostane naozaj všeličo, bez toho, aby za to bol niekto zodpovedný. Zato za kvalitnou knihou je práca konkrétneho autora, redaktora a vydavateľa a aj ich zodpovednosť. V žiadnom prípade však nejde iba o referáty. Na internete sa deti dostanú k všeličomu - od pornografie cez násilie, až k prejavom fašizmu. „Žiaľbohu, deti takéto informácie absorbujú ako špongie,“ doplnila nespokojne knihovníčka.
Pobočky v dvoch školách
Pred rokom 1990 boli v Detve dve knižnice. Jedna štátna – neskôr mestská a jedna pod správou Domu kultúry A. Sládkoviča. V roku 1997 prešla aj táto pod mestskú knižnicu, ktorá od roku 1995 nesie názov po autorovi prvej slovenskej monografie. Okrem domu kultúry má knižnica pobočky ešte v dvoch základných školách, čo je podľa Chlebovej veľkým šťastím, pretože takto deti aspoň trochu vedú k čítaniu. „Keby knižnicu nemali v škole, tak by vôbec nečítali.“
Stopäťdesiattisíc na knihy
Z takmer dvetisíc čitateľov v Detve, ktorí navštevujú knižnicu, je viac ako šesťsto dospelých. Je to dosť? Podľa knihovníčky určite nie, veď kedysi navštevovali knižnice v Detve aj dve tisícky dospelých čitateľov. „Na pätnásťtisícové mesto nie je šesťsto čitateľov veľa,“ povedala. Sú ľudia, ktorí navštevujú knižnicu celé desaťročia. Dnes, keď je cena kníh často prekážkou, je úloha knižnice ešte väčšia. V Detve ide do knižného fondu asi stopäťdesiattisíc korún ročne, čo je podľa knihovníčky síce žalostne málo, no v porovnaní s inými knižnicami ešte dosť. Na jednej strane sa ľudia zameriavajú viac na oddychovú literatúru, na strane druhej je veľký dopyt po pedagogickej literatúre či po sociálnych prácach... „Veľa ľudí dnes študuje, denne máme takéto požiadavky čitateľov,“ doplnila.
Kvet kultúry a umenia nie je prvým ocenením pracovníkov knižnice v Detve. Tatiana Bérešová z pobočky v dome kultúry dostala inú cenu v marci, pri príležitosti Mesiaca knihy.
Osvetový pracovník je robotníkom kultúry
Za tvorivý prínos k rozvoju amatérskeho divadla dostal cenu aj sedemdesiatnik Eduard Stanovský z Detvy. Posledných desať rokov je v meste známy ako kronikár. Je rodákom z Ružomberka, v Detve však žije tridsaťtri rokov. Osemnásť rokov pracoval v Dome kultúry A. Sládkoviča, takže bol pri všetkých kultúrnych podujatiach, ktoré organizovali. A divadlo? „Divadlo je pre mňa skôr koníčkom. Zato práca kronikára bola dosť nevďačná,“ posťažoval sa. S prácou kronikára začal v roku 1996 a robil ju desať rokov.
Otec bol proti
Divadlo hral prvýkrát, keď mal šesť rokov. „Mama bola za, no otec zásadne proti. Keď som mal desať, kúpil som si gitaru a skladal som pesničky.“ Napriek tomu musel počúvnuť otca a po gymnáziu nastúpiť na vysokú školu strojnícku. Samozrejme, že ju časom nechal a išiel tam, kde ho to ťahalo. Po celý život robil kultúrno-osvetového pracovníka. Ani s gitarou to nebolo jednoduché. Prvú mu otec rozsekal. Druhú, ktorú si kúpil z brigádnických peňazí, si už nedal. Otec napokon uznal, že sa mýlil.
Viac ako osemdesiat piesní
Začiatkom šesťdesiatych rokov vznikali po celej republike divadlá malých javiskových foriem ako napríklad Semafor či Na zábradlí. „Tieto divadlá boli akýmsi protipólom politiky. Využívali kabaretnú hru a texty boli často na hranici možností tej doby, veď tlačový dozor nie vždy všetko schválil,“ vysvetlil Stanovský. Malé javiskové formy ho držali dvadsaťpäť rokov. Prvé divadlo založil ešte pri svojom pôsobení na Orave, ďalšie po príchode do Detvy. Tvoril kabarety, písal scénky, skladal pesničky, dodnes má na svojom konte viac ako osemdesiat pesničiek. Štvrťstoročie sa venuje divadlu, vychováva ochotníkov, je členom divadelných porôt.
Chýbajú hry zo súčasnosti
Od roku 2000 funguje Združenie divadelných ochotníkov regiónu Zvolen, Detva, Krupina. Je v ňom sedemnásť divadelných súborov. V združení sa členské neplatí, divadlá však majú povinnosť raz za dva roky urobiť aspoň jednu premiéru. Ochotníckemu divadlu sa v regióne darí. Ochotníci si vedia nájsť svoje miesto v obci, presvedčiť starostu, nájsť prostriedky... Horšie je to už s výberom hier. Väčšina pochádza ešte zo socializmu. „Problémom je, že naši ochotníci ich niekedy nevedia aktualizovať na súčasnosť,“ dodal Stanovský. Použiť sa dajú väčšinou iba hry založené na medziľudských vzťahoch. Tie sa totiž nemenia so zmenami spoločenského zriadenia. „Je takmer osemnásť rokov po nežnej revolúcii a autori nepíšu hry zo súčasnosti. Aj preto sme sa v združení rozhodli, že ideme takéto hry vydávať,“ povedal. „Potom sa naši ochotníci vracajú k starým klasickým hrám Ferka Urbánka, ale tie sú pre súčasného diváka už rozprávkami.“
Bez peňazí sa však nedá nič robiť. Ani divadlo! Sponzori dajú peniaze na šport a hráči nosia na dresoch názov firmy. V divadle je to zložitejšie. Ťažko si predstaviť, že by herci vybehli na pódium v reklamnom oblečení. „Financovanie divadiel nie je dobré. Ministerstvo kultúry má prostriedky, no sú účelové, určené na konkrétne podujatia. Na bežnú činnosť ochotníckeho divadla však peniaze nie sú. Problémom pri takýchto divadlách nie je nacvičiť divadelnú hru, problémom je ísť zahrať do vedľajšej obce. Na to už potrebujeme autobus, ktorý stojí dvetisíc korún. A na to nám ministerstvo peniaze nedá.“
Sedí pri počítači obklopená tisíckami kníh
„Ocenenie ma prekvapilo, vôbec som to nečakala,“ zasmiala sa Priska Joščáková z Krajskej knižnice Ľ. Štúra vo Zvolene. Od predsedu BBSK Milana Murgaša dostala cenu za inovácie v modernizácii knižnično-informačných služieb v regionálnom knihovníctve. „Robím pre celý región – metodicky usmerňujeme knižnice v celom kraji,“ vysvetlila. V praxi to znamená, že akonáhle vzniknú v niektorej knižnici problémy, v krajskej vo Zvolene im musia vedieť poradiť. Nato je potrebné neustále študovanie zákonov a smerníc a registrovanie všetkých zmien.
Vo zvolenskej knižnici sú počítače samozrejmosťou, v on-line katalógoch sú uvedené všetky knihy, časopisy, skrátka všetko, čím knižnica disponuje. Klient si môže cez internet knihy objednávať, môže si prezerať ponuku bez toho, aby vôbec z domu vytiahol päty. Pre knihu si ide vtedy, keď má istotu, že v knižnici skutočne je. Onedlho by mohli byť prepojené všetky väčšie knižnice v kraji. Najskôr to budú väčšie regionálne knižnice, ktorých je v kraji šesť. Menších – obecných knižníc je v kraji 428. Niektoré z nich však ešte ani dnes nemajú počítače. Modernizácia si žiada nemalé financie, tie sa dajú získať z rôznych fondov. „Žiadali sme 13 miliónov na dobudovanie knižničných sietí, no neprešlo nám to,“ vybrala zo skrinky takmer päťstostranový projekt. Sú za ním desiatky hodín práce a zbytočne. V súčasnosti sú všetky regionálne knižnice zapojené do projektu ministerstva kultúry, ktorý prinesie každej knižnici osem počítačov. Na hudobnom oddelení zvolenskej knižnice sú pre ne dokonca pripravené aj stolíky, veď počítače mali prísť už v decembri.
Keď má trému, zíva
Hoci bude mať Zlatica Gillová v júli 75 rokov, stále má „look“ mladej modernej ženy. Je dôkazom toho, že aj žena v zrelom veku môže držať krok s módou. Pri našom stretnutí bola nahodená naozaj štýlovo; elegantne a zároveň športovo, čo si môže dovoliť aj vďaka svoje štíhlej postave.
Je náčelníčkou zboru starien
Ocenenie za jej celoživotné herecké majstrovstvo ju potešilo, no zároveň aj prekvapilo, pretože dnes si už užíva dôchodok a na doskách, čo znamenajú svet, sa objavuje len sporadicky. Na scéne zvolenskej činohry, kde prežila väčšinu svojho života, momentálne účinkuje v komédii Lýsistrata, v ktorej stvárňuje náčelníčku zboru starien. Prezradila, že keď sa jej blížil „dôchodkový čas“, bála sa ho, no ani „po termíne“ z diania úplne nevypadla. „Do dôchodku som šla, keď som mala šesťdesiat. Naďalej, ešte asi šesť alebo sedem rokov, som však robila vo zvolenskom divadle na zmluvu. Hoci som už nemala angažmán, z divadla som prakticky neodišla a ešte aj neskôr som v niektorých inscenáciách účinkovala ako hosť. S mojimi ďalšími aktivitami, ktoré mám v rozhlase a v dabingových štúdiách, mi to dnes stačí. Predsa len už nie som mladá, už sa nemôžem prepínať v práci tak ako kedysi,“ zasmeje sa. Okrem toho sa stará o labradora, kvôli ktorému sa každý deň dostane na čerstvý vzduch. „Niekedy je človek lenivý a nevyjde z bytu aj niekoľko dní, ja som takto nútená ísť so psom von dva razy denne. Vďaka nemu sa pravidelne hýbem.“ Pravidelne trávi voľné chvíle aj na svojej chate, ktorú má v Tatrách. A keďže stojí pri jazere, šport si v tomto veku pestuje plávaním. V mladosti bola Zlatica Gillová aktívnou športovkyňou, dokonca robila súťažne ľahkú atletiku, hrávala volejbal či basketbal a lyžovala. „Keď som dostala v divadle angažmán, šport šiel bokom. Nezostával naň čas a navyše som si musela dávať na seba väčší pozor, aby som sa trebárs na lyžiach nezranila, pretože by som nemohla hrať.“ Na lyžiach, priznala, už nestála dlhé roky, dnes svoje športové aktivity zúžila iba na plávanie.
Chcela byť archeologičkou
Zlatica Gillová pochádza z Michaloviec. Od detstva žila v Banskej Bystrici a už 50 rokov žije vo Zvolene. K profesijnej dráhe jej dopomohla náhoda. „Ako dieťa som snívala, že budem cirkusantka, povrazolezkyňa. Neskôr, keď som študovala na gymnáziu, som chcela byť archeologičkou. Hoci som ako študentka absolvovala rôzne recitátorské či spevácke súťaže, a s úspechmi, o herectve som vôbec neuvažovala, chcela som ísť študovať archeológiu. Keď sme však boli v maturitnom ročníku, prišli na našu školu robiť nábor z Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Mňa to vtedy tak uchvátilo, vzrušilo, že som si povedala, že to skúsim. Tajne som išla na prijímačky, pretože rodičia by mi to nedovolili. A prijali ma. Potom som už musela s pravdou von. V tých časoch nebolo herectvo takým atraktívnym povolaním. Hercov považovali za akýchsi cirkusantov a až po vojne začalo toto povolanie získavať na vážnosti.“
Rozhodnutie študovať herectvo neľutuje. „Na herectve ma fascinovala jeho pestrosť, možnosť prežiť niekoľko životov. Rada som robila dobové postavy, čo možno súvisí s mojím záujmom o archeológiu a vôbec o dejiny. Historické postavy ma nútili prečítať si niečo z daného obdobia, aby som sa dokázala do neho vžiť. To ma bavilo...“
Tréma je večná
Napriek ostrieľanosti vystupovať pred publikom netají, že máva trému. „Tréma, to je celoživotný jav. Najväčšiu trému mám, keď vystupujem za seba, nie ako postava. Trému mávam aj pred každým predstavením, no keď vyjdem na javisko a poviem prvú repliku, úplne zo mňa spadne. Vtedy sa už vžijem do príbehu, ktorý sa odohráva na javisku. Zrazu som niekto iný, už nerozmýšľam za seba. Zaujímavé je, že tréma sa u mňa prejavuje tým, že zívam. Kým nevyjdem na javisko, stojím za oponou a v jednom kuse sa mi rozťahujú ústa,“ priznáva s úsmevom. A hoci dlhé roky bolo zvolenské javisko jej druhým domovom, keď si mala vyjsť na toto známe javisko pre cenu Kvet kultúry a umenia a pred hosťami sa poďakovať, mala vraj takú trému, že ju rozbolelo brucho.
S hercom Jurajom Sarvašom má Zlatica Gillová dcéru Svetlanu, ktorá kráča v šľapajach svojich rodičov a takisto pôsobí vo zvolenskom divadle.
