Vagačove pokusy
Kraj okolo Detvy bol vždy chudobný. Políčka roztrúsené po kopcoch, rozľahlé pastviny so stádami oviec... Do tohto kraja často chodil Ján Vagač zo Starej Turej. V roku 1787 mal dvadsaťosem rokov, vlastnil mäsiarstvo a pod Poľanou obyčajne kupoval dobytok. Dobre ho poznali bačovia, často totiž prespal na salašoch. Hosťa obyčajne ponúkli krajcom chleba a hrudkou ovčieho syra. A keďže mali obyvatelia Starej Turej podnikanie v krvi, aj Ján Vagač, s ovčím syrom začal robiť rôzne pokusy. Vysúšal ho, rozvaľkal, nasolil... Po viacerých pokusoch a opätovnom spracovaní nakoniec docielil to, čo chcel. Vznikla bryndza. Rozhodnosť a cieľavedomosť Jánovi Vagačovi určite nechýbali, ešte v ten istý rok začal so spracovaním syra novým spôsobom. Vznikla prvá slovenská bryndziareň v Detve. Treba pripomenúť, že výroba bryndze bola vtedy veľmi namáhavá, veď všetko sa robilo ručne. Až potomkovia Jána Vagača začali používať na pohon mlynčekov benzínové a neskôr i elektrické motory.
Ďalší bryndziari zo Starej Turej
Už onedlho po založení bryndziarne v Detve vznikli na Slovensku ďalšie. Zakladali ich, ako inak, podnikaví obyvatelia Starej Turej (Molec, Wallo, Valovič a iní). A bryndza sa postupne rozšírila do celej monarchie. Zvýšený odbyt bryndze sa prejavoval zvýšeným dopytom po ovčom syre. Chov oviec prosperoval a zlepšovali sa aj pomery dovtedy chudobných pastierov v Detve. Najväčší rozkvet detvianskej bryndziarne prišiel až s majiteľom Alexandrom Vagačom, ktorý sa narodil v roku 1879. Dovtedy žili Vagačovci striedavo v Detve a v Starej Turej, kam sa vracali cez zimu. Alexander Vagač sa v Detve usadil natrvalo. Výrobu v bryndziarni rozšíril o produkciu bochníkových a lahôdkových syrov. Vojnové časy zasiahli aj Vagačovcov, majiteľ bryndziarne narukoval a bryndziareň viedla jeho manželka Antónia, rod. Valovičová.
Boľševici bryndziareň zničili
Po skončení vojny prišli nové starosti. Na Slovensko vpadli maďarskí boľševici a rodina si len horko ťažko zachránila holé životy. Celé dva mesiace sa ukrývali vo Zvolene, Martine a v Luhačoviciach. Škody, ktoré v bryndziarni napáchali boľševici, boli takmer nenahraditeľné, no napriek tomu výrobu už čoskoro obnovili. Povesť bryndziarne rástla a dopyt po jej výrobkoch stúpal doma i v zahraničí. Len v roku 1931 vyviezli do cudziny viac ako dvadsať vagónov bryndze. Toľko história. Nadviazať by mal pohľad na súčasnosť bryndziarne, keby nejaká bryndziareň v Detve ešte bola. Smutný je aj pohľad na Vagačov dom, na ktorom ešte aj dnes, po desiatkach rokov, vidieť bývalú prosperitu.
Nie je bryndza ako bryndza
S úspechom bryndze pribúdalo i výrobcov. Keďže viacerí začali bryndzu robiť aj z kravského mlieka, musel všetko vyriešiť štát, ktorý určil pravidlá vládnym nariadením z roku 1935. Podľa neho je lahôdková bryndza napríklad vyrobená z plnotučného ovčieho mlieka a musí obsahovať najmenej 50% tuku v sušine. Takáto bryndza sa mohla vyrábať a dávať do obehu iba v čase od 1. apríla do 31. októbra. Liptovská bryndza je vyrobená z tučného mlieka a musí obsahovať 40% tuku v sušine. Do obehu sa smie uvádzať po celý rok. Zimná bryndza musí zasa obsahovať najmenej 30% tuku v sušine a do obehu ju dávajú od 1. októbra do 15. apríla. Korkovica je naproti tomu odpad pri výrobe bryndze. Vyznačuje sa ostrou príchuťou a musí obsahovať najmenej 25% tuku v sušine. Toľko zákon. Ľudové pomenovania boli výstižnejšie. Napríklad „Májovka“... Ide o prvú jarnú, veľmi chutnú a jemnú bryndzu. A ešte „Jasienka“ – čo je pomenovanie pre najtučnejší druh bryndze. Vyrába sa na jeseň. Nie je taká jemná ako májovka, má pikantnejšiu a ostrejšiu chuť.
