„Je to asi dvanásť metrov, bol som až na vrchu,“ spokojne skonštatoval Ján Murín z II. ZŠ v Detve. Napriek spokojnosti priznal, že sa trochu bál – pri zostupe. Deti liezli na skál podľa rád skúseného horolezca, ktorý ich navigoval a zároveň istil lanom. Kým hore to väčšine išlo ľahko, naspäť už nepostupovali s takou ľahkosťou. A pritom stačilo iba dôverovať lanu. Malí horolezci sa pýtali na skalu i druhýkrát, no nárok mali iba na jeden výstup. Iba jednému šarvancovi sa podarilo zamiešať sa medzi deti a vystúpiť po druhý raz. Napriek nadšeniu z lezenia by to žiaden nechcel skúsiť bez istiaceho lana. To sa videlo príliš nebezpečné. „Tak to teda nie, určite by som mal strach,“ dodal J. Murín. Strach ťažko prekonával aj Martin Cerovský zo ZŠ Zvolenská Slatina a napriek tomu už o pár minút po tom, ako sa znova dotkol zeme, vyhlásil, že by ešte raz išiel. A súťaž? „No tak toto bolo oveľa ťažšie,“ zhodnotil Martin.
Všetkých malých lezcov istil na zemi Jozef Sámel z horolezeckého klubu UMB B. Bystrica. Ten nebol na Kaľamárke prvýkrát. Skaly na Kaľamárke sú pre Bystričanov takmer domácimi. Podľa horolezca je pri lezení najhoršie prekonať strach. „Sám som pred tridsiatimi rokmi dopadol ešte horšie. Pri podobnej akcii som nevyliezol ani meter, odviazal som sa a ušiel,“ priznal J. Sámel. Až neskôr sa mu podarilo prekonať strach. Ide vraj o prirodzený pud sebazáchovy a pri športe, ako je horolezectvo, je doslova potrebný.
Autor: ms
