Narodil sa vo Zvolenskej Slatine 5. októbra 1948. Základnú školy vychodil v rodnej obci, následne pokračoval na strojníckej priemyslovke vo Zvolene. Po základnej vojenskej službe sa zamestnal v Podpolianskych strojárňach v Detve. Druhým pôsobiskom bolo družstvo v Slatinských Lazoch, v ktorom pracoval dvanásť rokov a vrátil sa späť do strojární. „Posledných jedenásť rokov som robil opatrovateľskú službu a staral som sa o bezvládnych rodičov,“ povedal starosta Slatiny a dodal: „Teraz túto službu robí moja manželka, ktorá šla predčasne do dôchodku.“ V súčasnosti mu žije už iba otec.
V samospráve nie je úplným nováčikom, pretože pred viac ako štyrmi rokmi robil v obci poslanca. „Určitú predstavu som mal, no skutočnosť je oproti tejto predstave úplne iná,“ povedal starosta s úsmevom. Podľa neho je vo Zvolenskej Slatine veľa starostí. Veď obec má 2713 obyvateľov a problémov toľko, ako v malom meste. Už len taká cesta do práce alebo z nej je náročná. „Ľudia ma zastavujú, chcú sa porozprávať, chcú riešiť svoje problémy,“ dodal Ján Beňo. S každou novou prácou sa človek musí najprv zoznámiť. Podľa starostu Z. Slatiny je pozitívne, že sa môže spoľahnúť na ľudí zamestnaných na obecnom úrade. Po svojom príchode nemenil ani jedného zamestnanca. Rovnako si pochvaľuje spoluprácu so zastupiteľstvom. To slatinské je iné, ako býva zvykom. Dve tretiny poslancov zastupiteľstva sú ženy – aby sme to vyjadrili v číslach, z deviatich poslaneckých miest sa mužom podarilo obsadiť iba tri. Ako sa starostovi spolupracuje s takto zloženým poslaneckým plénom? „Myslím, že väčšina poslancov je dostatočne odborne fundovaná. A so ženami vychádzam možno ešte lepšie ako s mužmi,“ vysvetlil starosta Ján Beňo.
Aké máte záľuby? Ak sa pri vašom pracovnom vyťažení nájde čas na záľuby...
To je pravda, pri terajšej práci sa už o žiadnych záľubách nedá hovoriť. Je to práca takpovediac na dvadsaťštyri hodín denne. V minulosti som však hrával súťažne kolky.
Ste strojár, vedeli by ste si predstaviť aj uplatnenie v úplne inom povolaní?Napríklad ako lekár...
Lekárom by som určite nechcel byť. Okrem strojáriny ma to ťahalo aj k poľnohospodárstvu, kde som pracoval dvanásť rokov. Napokon, som z dediny... Ako malý chlapec som však chcel byť letcom. Mali sme tu letisko, ťahalo ma to k lietadlám. Dokonca aj na vojenčine som dva roky robil mechanika pri vrtuľníkoch, na čo veľmi rád spomínam. Takže ak by som chcel hovoriť o svojom sne, tak by sa týkal lietadiel a lietania.
Nájde sa vo vašom živote zážitok, o ktorom môžete povedať, že je skutočne najkrajší?
Áno, je to vnuk. Mám dve deti a synovi sa po desiatich rokoch manželstva narodil syn. Jeho príchod na svet – na to sa nedá zabudnúť. Napokon, stal som sa starým otcom.
Čo máte najradšej?
Bryndzové halušky! V tomto som pravý Slatinčan a dokázal by som ich jesť aj trikrát denne.
A čoho by ste sa v živote nedokázali vzdať? Sú to už spomínané halušky?
Ale nie... Bol som vychovávaný v kresťanskej rodine, a preto si myslím, že by som sa nikdy nedokázal vzdať svojej viery v Boha.
Existuje vlastnosť, ktorú na ľuďoch doslova neznášate?
Pravdaže, je to falošnosť. Do očí pekne a za chrbtom inak. Vo všeobecnosti sa hodnoty ľudí posunuli k horšiemu. Ľudia sa hrnú za peniazmi, vládne medzi nimi chamtivosť. Stratila sa spolupatričnosť človeka k človeku.
Na čo by ste sa nedali nahovoriť?
Rozhodne nie na nejaký podvod. Vychádza to už z môjho presvedčenia.
