Osemdesiatročnej dáme nechýba typická anglická gracióznosť. Navonok pôsobí jemne, vo svojom vnútri je to však silná osobnosť. Jej život poznačila krutosť osudu, no žiadne peripetie ju nezlomili.
Pôvodom Angličanka a takmer 60 rokov Zvolenčanka oslávila svoje narodeniny naozaj pompézne - na Zvolenskom zámku, kde ju priviezol koč ťahaný koňmi. Takéto prekvapenie jej nachystali jej dvaja synovia Ján a Róbert; ona však o záprahu netušila, kým nevyšla z domu pred dvere.
Hold jubilantke prišlo na zámok vzdať približne dvesto slovenských aj zahraničných hostí. Tí jubilantku a takisto aj kráľovskú sieň zámku v sobotu večer doslova zaplavili kvetmi. Narodeninovú oslavu pre svoju mamu chystali jej synovia vraj už od augusta minulého roku.
„Na zozname pozvaných sme mali pôvodne sedemsto ľudí. Potom sme asi mesiac robili na tom, aby sme dosiahli nejaký zvládnuteľný počet,“ priznali. Ailsa Domanová má úžasnú energiu, ktorú už roky rozdáva aj iným.
Hovorí, že svojej energii vďačí za svoj škótsko-anglický pôvod. „Vždy sme boli bojovníčky,“ konštatuje. „Môj manžel mal filozofiu nežiť s maslom na hlave. Moja mama zas hovorievala, nikdy nebude horšie, bude len lepšie. Tiež sa snažím myslieť pozitívne, aj keď stále cítim smútok za manželom, ktorý už nie je medzi nami. Nežijem z toho, čo bolo v minulosti, pretože verím, že ešte mám pred sebou aj trochu budúcnosti. Človek musí zdvihnúť hlavu, pretože život ide ďalej.“
Práve takáto psychická dispozícia drží túto ženu tak dlho pri živote pri plnom zdraví a vitalite. Dlhovekosť je však pre rodinu Ailsy Domanovej charakteristická. Pochádza zo štyroch súrodencov, ona je najmladšia.
„Mama zomrela, keď mala 97 a pol roka. Brat má 85 rokov, sestra 83. Mali sme ešte jednu sestru, tá, žiaľ, pred polrokom zomrela.“ So súrodencami sa vidí každý rok. Buď navštívi ona ich (sestru v Holandsku, brata vo Veľkej Británii), alebo prídu oni za ňou do Zvolena.
„Boli však časy, keď sme sa nevideli desať rokov. Bolo to v päťdesiatych rokoch. Nemohla som ísť domov, takže som taký dlhý čas nevidela ani rodičov, ani súrodencov.“ Osudy všetkých sú úzko späté s vojnovou drámou. „Sestrin manžel bol cez vojnu letec, môj manžel výsadkár a partizán a v letectve sa uplatnil aj môj brat. Ja som zas pôsobila ako dobrovoľníčka Britského Červeného kríža v nemocnici. Všetci sme slúžili...“ dodáva.
Nie som „čipkový“ typ
Elegancia Ailsy Domanovej je na ulici neprehliadnuteľná. Máloktorá Slovenka v jej veku ešte tak dbá o seba. A málokto by vôbec tipoval, že Ailsa Domanová už má na svojom chrbte osem krížikov. Rada má svieže farby, hovorí však, že nie je „čipkový“ typ. „Skôr mám rada klasiku. Šiť oblečenie si dávam veľmi málo, viac sa spolieham na šťastie, keď sa vyberiem na nákupy.“
Občas nakupuje vo Zvolene, občas v Bratislave, kde žijú jej synovia. „Som rada, že sú v móde aj nohavice pre ženy, je to dobré športové oblečenie do auta a ja jazdím rada, je to moja záľuba,“ prezrádza. „Kedysi k mojim záľubám patrilo aj fotografovanie, dnes už fotím málo.“
Sviežosť si udržiava aj písaním krátkych vojnových poviedok na počítači, za niektoré získala v Anglicku ocenenia. Dodnes učí angličtinu, pretože sa rada stretáva s mladými ľuďmi, no už má menej žiakov ako kedysi, pretože, ako hovorí, čas jej to už nedovoľuje. Ten jej zaberá práve písanie poviedok, z ktorých pripravuje knihu pod názvom Niet návratu.
Sviežosť si udržiava aj krátkym ranným cvičením, aj keď teraz cvičí málo – kvôli úrazu, ktorý mala v decembri, keď jej po nohe prešlo koleso auta. Len kvôli tejto nehode jej dnes robí spoločníka aj barla.
Nie som ani celebrita
Ailsa Domanová spísala svoje životné osudy do autobiografie Niet návratu, ktorá vyjde v anglickom aj slovenskom jazyku. Vydanie knihy plánovali jej synovia práve k oslave jej jubilea, pre viaceré príčiny však museli vydanie oddialiť, medzi inými aj pre tragickú smrť Jána Langoša, pretože Ailsa Domanová pri príprave knihy čerpala aj z archívov Pamäti ústavu národa.
„Dnes je už však viac-menej hotová,“ prezrádza autorka, „len ešte potrebujeme získať peniaze na jej vydanie. Nie som žiadna sexbomba ani moderátorská celebrita a o realitu, o to, čo sme prežili, nie je taký záujem, preto je ťažké zohnať sponzorov. Teraz som knihu ešte rozšírila o kapitolu, čo som prežila za posledných jedenásť rokov, teda za obdobie, ako zomrel môj manžel,“ dodáva.
Ján Doman verí, že kniha vyjde na rok - pri dokončení parku, ktorý bude niesť meno jej manžela Alexandra Domana. Park vyrastie pri zrekonštruovanej historickej bašte v centre Zvolena v priestore medzi bytovkou na Štefánikovej ulici a historickou baštou, ktorá je súčasťou mestských hradieb. Zvolenská samospráva v súčasnosti pripravuje jeho projekt.
Neoficiálna britská veľvyslankyňa, žijúca vo Zvolene
Ailsa Domanová prišla na Slovensko v roku 1947. Počas II. svetovej vojny sa zoznámila s plukovníkom Alexandrom Domanom, príslušníkom západného odboja, ktorý po vojne pôsobil v diplomatických službách na československom veľvyslanectve v Londýne. V štyridsiatom siedmom, to už bola jeho manželkou, ho československá vláda odvolala späť.
Komunistický prevrat v štyridsiatom ôsmom natrvalo poznačil ich ďalšie životné osudy. Predstavitelia totalitného režimu sa nemohli zmieriť s dvojitým občianstvom Ailsy Domanovej. Jej manžel navyše odmietol vstúpiť do KSČ, odmietol sa rozviesť s imperialistickou Britkou, a tak im strpčovali život.
Kruté podmienky však vtedy mladučkú Ailsu nezatlačili do kúta, ani sa pod tlakom komunistického teroru neuzavrela do seba. Naopak, ľuďom sa snažila pomáhať a aj v čase, keď nebolo jednoduché učiť sa u nás cudzie jazyky, ktoré sa používali mimo komunistického bloku, začala súkromne vyučovať angličtinu.
Okrem toho pomáhala znášať útrapy prenasledovania aj ďalším, ktorí sa ocitli v podobnej situácii ako ona. Patrili k nim pre totalitný režim politicky neprijateľní veteráni západného odboja, ich manželky či vdovy. Mnohí z veteránov boli odsúdení a väznení. Ailsa Domanová im pomáhala psychicky aj finančne.
Po páde železnej opony sa naďalej angažovala vo všetkom, v čom sa cítila užitočná. V čase, keď sa do povedomia našej verejnosti ešte len pretláčali dlhé roky zastierané historické fakty o význame západného odboja, Ailsa Domanová celých päť rokov vytrvalo presviedčala príslušné štátne orgány, aby si aj Slovensko uctilo pamiatku veteránov západného frontu dôstojným pamätníkom. Ten napokon odhalili v roku 2003 na Šafárikovom námestí v Bratislave.
Iniciátorka pamätníka sa pričinila aj o to, že slávnostného ceremoniálu sa zúčastnili takmer všetci žijúci vojnoví veteráni. O rok neskôr pri pamätníku slávnostne zasadili dva symbolické stromy: slovenskú lipu a anglický dub, ktoré symbolizujú rozvíjajúce sa vzťahy medzi Slovákmi a Britmi.
Za svoju pomoc vojnovým veteránom a ich vdovám a takisto za prínos do rozvoja britsko-slovenských vzťahov dostala Ailsa Domanová v máji minulého roku Rad britského impéria. V Buckinghamskom paláci v Londýne jej ho odovzdala britská kráľovná Alžbeta II. – doteraz ako jedinej dáme so slovenským občianstvom.
Toto vysoké britské vyznamenanie udeľujú už od roku 1917 dvakrát do roka za mimoriadne služby preukázané štátu a britskému Spojenému kráľovstvu.
