Vodný bodyguard

Dlhý čas výlety pod vodnú hladinu limitovala takpovediac kapacita potápačových pľúc; množstvo vzduchu, ktorý dokázal v pľúcach zadržať. Prístroj, ktorý umožnil ľuďom dýchanie aj pod hladinou, sa objavil len pred vyše päťdesiatimi rokmi. Francúzi Jacques Cousteau a Emile Gagnan ho skonštruovali z automobilových súčiastok a nazvali ho aqua-lung. Prístroj spôsobil v rekreačnom potápaní revolúciu. Napriek tomu však ostalo potápanie s pomocou prístroja ešte aj v 60. rokoch výsadou majetných ľudí, alebo tých, ktorí si dokázali zostrojiť vlastný potápačský dýchací prístroj. Potápanie s dýchacím prístrojom, ktoré umožňovalo zotrvať pod hladinou dlhšie a zároveň vo väčšej hĺbke, získavalo na popularite, čo si uvedomili aj výrobcovia športových pomôcok a priniesli na trh výstroj, ktorý sa ľahko používal a bol dostupný aj cenovo.

Boduje Richňava

Zvolenčan František Kaliský podľahol čaru potápania ešte v sedemdesiatych rokoch. Postupne sa prepracoval na inštruktora športového potápania. Na človeka, ktorý učí, ako prežiť potápanie bez ujmy na zdraví alebo sa pri ňom dokonca neutopiť. Na „vodného bodyguarda“, v terminológii potápačov prezývaného jednoducho „body“, ktorý dáva pozor na menej skúseného partnera. Okrem domácich kurzov viedol odbornú inštruktáž aj v letoviskách v Egypte. Z ročného pobytu na africkom kontinente sa vrátil len nedávno. Červené more, ktoré Egypt obmýva (spolu so Stredozemným morom), patrí medzi potápačmi k najvyhľadávanejším vďaka úžasnému podmorskému životu. Tým je Červené more známe. Fero Kaliský navštívil Egypt prvý raz pred sedemnástimi rokmi. Vtedy ako turista. Netušil, že sa sem vráti pracovne a že krásu podmorského sveta si bude vychutnávať celý rok. Dovtedy totiž poznával prakticky len sladkovodný svet. „Za socializmu bol problém dostať sa za hranice, takže deväťdesiat percent potápaní sme absolvovali v našich vodách a jazerách. Akousi náhradou mora bol maďarský Balaton a keď sa podarilo, čo nebolo často, chodievali sme do bývalej Juhoslávie. Jadran bol naším prvým, takzvaným slovenským morom,“ usmeje sa Kaliský pri spomienke na svoje začiatky. Spomedzi slovenských možností označuje za číslo jeden Richňavské jazerá. „V rámci Slovenska sú zaujímavé Senecká jazerá. Majú teplejšiu vodu ako Richňavské a tým pádom aj krajší život pod vodou. Vyhľadávanou je tiež Oravská priehrada, Liptovská Mara, no čo sa týka stredu Slovenska, vedú banskoštiavnické tajchy a zvlášť Richňavské jazerá. Možnosťou sú aj veľké nádrže, ako je povedzme Hriňovská vodná nádrž, no tam je problém, že je to nádrž pitnej vody, takže na potápanie si musíme vybaviť oficiálne povolenie. Zvyčajne z nádrže povyťahujeme nejaké veľké konáre a popritom sa potápame,“ vysvetľuje Kaliský.

Úhory lovia v noci

Hoci je podmorský svet fascinujúcejší, farebnejší, pestrejší na faunu i flóru, potápači si vedia vychutnať aj život v sladkých vodách. Richňavské jazerá podľa Kaliského vynikajú okrem čistej vody aj tým, že sú bohaté na úhory. „Z tohto hľadiska sú Richňavské jazerá naozaj raritné. Cez deň ryby pred nami utekajú, boja sa nás, ale obľúbeným štýlom potápania je nočné potápanie. Má výhodu v tom, že pri osvetlení baterkou vodné živočíchy zastanú, prestanú plávať, pretože umelé osvetlenie je pre nich nezvyklý jav. Tak máme väčšiu šancu obdivovať život pod hladinou. Samozrejme, akonáhle dôjde ku kontaktu, ryba zuteká.“ A ako reagujú na potápačov úhory? Keďže patria medzi dravé ryby, lovia v noci. Cez deň viac-menej odpočívajú a ak pred potápačom neujdú skôr, ako ich zbadá, spravidla si vegetujú prevesené cez vodné rastlinstvo.

Takmer zabil manželku

Na otázku, či sú deti, ktoré sa učia potápať, odvážnejšie ako dospelí, František Kaliský skonštatuje: „V prvom rade zodpovednejšie. Dospelí berú potápanie tvrdo komerčne. S filozofiou: zaplatil som si, mám učiteľa, a tým pádom som nesmrteľný. A to je obrovská chyba. Potopiť sa nie je problém, problém je zvládnuť krízovú situáciu, ktorá môže vzniknúť u skúseného potápača, aj u začiatočníka. A skončiť sa môže aj tragicky.“ Ak totiž človek prepadne panike, stratí chladný úsudok a celé jeho konanie ovplyvňuje pud sebazáchovy. Okamžite sa chce dostať na hladinu, a to je podľa inštruktora to najhoršie, čo človek môže v takej chvíli urobiť. „Potápačský prístroj poskytuje potápačovi taký tlak, aký je v okolitej hĺbke, inak by sa nenadýchol. Keď sa niekto v hĺbke nadýchne a v panike vystúpi na hladinu rýchlosťou blesku bez vydýchnutia a ešte pritom so zavretými ústami, vzduch sa mu rozpína a dotrhá mu pľúcne komôrky. Aj profesionálni potápači sú naučení, že ak im zlyhá technika, pri výstupe na hladinu kričia. Nie krik je dôležitý, robia to preto, aby zo seba dostali vzduch, ktorý im môže ublížiť.“ Nebezpečná hĺbka pre poškodenie pľúc je podľa Kaliského už 3 – 3,5 metra. Krízové situácie zažil viackrát, zatiaľ všetky z pozície inštruktora. Najhoršie spomienky má práve z Egypta, kde učil potápať sa pár arabských mladomanželov. „Boli na svadobnej ceste. Zaplatili si za ukážkový ponor. Šli sme pod vodu zhruba 5 – 6 metrov. Dohodli sme sa, že pod vodou im urobím spoločnú fotografiu. Povedali sme si, na čo si majú dávať pozor, čo majú robiť, dohodli sme si signály, ktoré budeme pod vodou používať... Keď som ich išiel odfotiť, on z ničoho nič prifúkol do vyvažovacej vesty svojej manželky vzduch. Začala veľmi rýchlo stúpať, lenže ja som musel myslieť aj na neho, pretože bol taký istý začiatočník ako ona a mohol začať panikáriť. Neostávalo mi iné, len ich oboch chytiť a spomaliť výstup na hladinu. Našťastie sa to skončilo bez akéhokoľvek úrazu, no jeho konanie ma doslova vytočilo. Povedal som mu, že manželku takmer zabil. A to sa stalo druhý týždeň po tom, ako som začal v Egypte pracovať. Ak by sa niektorému niečo stalo, urobil by som si zlé meno. Neostávalo by mi nič iné, len sa zbaliť a vrátiť domov.
Zákony fyziky platia na každého z nás, aj preto má športové potápanie neoficiálnu hranicu 40 metrov. Hlbšie sa už športové potápanie neodporúča. „Je však zbytočné hovoriť o nejakých metroch a hĺbkach, pretože najkrajší život je medzi piatimi – desiatimi metrami. Samozrejme, iný rozmer má potápanie k vrakom potopených lodí, to je už však pre naozaj pokročilých potápačov,“ ozrejmuje Kaliský.

Kto je aký...

Kurzy potápania nie sú len pre deti. Absolvujú ich aj dospelí. Najstarší klient, ktorého František Kaliský učil pravidlá pod hladinou, mal 78 rokov (!). „Bol to veľmi majetný Saudskoarab, ale žiadny vypasený šejk. Dbal o seba, ja by som mu tipoval najviac 60 rokov,“ dodáva Kaliský. Deti majú vekovú hranicu stanovenú. V sedemdesiatych rokoch boli kurzy povolené len pre deti staršie ako štrnásť rokov. Aby si neublížili nadmernou záťažou. Vďaka pokroku v prístrojovej technike sa veková hranica v celosvetovom systéme postupne znížila na osem rokov. Samozrejme, v menších hĺbkach. Prístup k potápaniu podľa národnosti sa podľa Kaliského nedá zovšeobecniť. „Je to individuálne,“ hovorí. „Zažil som úplne nezodpovedného 55-ročného šéfa tajnej služby istej slovanskej krajiny, ktorý si myslel, že je nesmrteľný a že keď si zaplatí, môže všetko. Nemci a Maďari sa zdajú byť v tomto smere naozaj zodpovední. Poliaci zas na mňa pôsobili dojmom vetroplachov. A Rusi... Najhorší sú Moskovčania. Tí si myslia, že všetci dookola sú tupci a oni sú na tom najvyššom rebríčku mozgového vývoja. Milo ma prekvapili Bielorusi. Zistil som, že je to národ inteligentných a zodpovedných ľudí. Veľa klientov som mal aj z Litvy. Aj na nich mám dobré spomienky - napriek tomu, že podľa potápačského výstroja bolo vidieť, že sú to majetnejší ľudia.“