158-ička nikdy nie je obsadená

Pred uniformou má rešpekt aj automat na kávu

Od šiestej večer prešla pol hodina a všade panuje pohoda a pokoj. Takéto chvíle sú vraj na obvodnom oddelení vzácne. Čakanie na „akciu“ sme si chceli skrátiť pri kávičke. Do automatu sme hodili mince a aké bolo naše prekvapenie, keď sa v pohári namiesto čierneho moku objavilo horúce mlieko. Pokus sme preto zopakovali, no tentokrát zostal pohárik úplne prázdny. Nezostávalo nič iné, iba preglgnúť neúspech, zabudnúť na lahodnú chuť a vôňu kávy a skonštatovať, že to bude asi kávomat - podvodník. Že tento stroj sa asi niečo podučil od kriminálnikov, podvodníkov a zlodejov, ktorí sú na oddelení častými „návštevníkmi“. Lenže na kávu dostal chuť aj jeden z vyšetrovateľov. A aj ju dostal! Dokonca dupľom. Tak, že pretekala ponad okraje pohára. Automat na kávu mal asi rešpekt pred policajtom v uniforme, ktorý pred ním stál a vydal zo svojich útrob to najlepšie. My sme, samozrejme, boli v civile.

Polícia v akcii

Hodinky ukazujú o päť minút sedem. Na obvodné oddelenie prichá­dza starší manželský pár z Hliníka nad Hronom nahlásiť, že žene pri nákupe v jednom zo zvolenských hypermarketov ukradli kabelku. Krádež zbadala až doma, keď vykladala nakúpený tovar z auta. „Počas cesty sme sa nikde nezastavili a tak mi ju museli ukradnúť len pred obchodom. Kabelku som položila do auta a išla som odviezť košík do boxu. Vtedy mi asi zmizla. Mala som v nej kľúče, v peňaženke dvadsaťtisíc korún, doklady ako občiansky a vodičský preukaz, zdravotnú a bankomatovú kartu,“ so slzami v očiach vysvetľuje policajtovi na stálej službe. Za okamih si ženu aj s manželom odvádza vyšetrovateľ, aby spísali zápisnicu.

Dôstojník slúžiaci na stálej službe medzi tým preberá z operačného oddelenia (zo158- ičky) informáciu, že neďaleko Pliešoviec vykradli chatu. Na miesto sa vydáva auto s posádkou pozostávajúcou z kriminalistického technika a vyšetrovateľa. V tej chvíli vchádzajú do dverí obvodného oddelenia dvaja policajti, ktorí privádzajú do policajnej cely muža s putami na rukách. Príbeh jeho zadržania sa začal písať v noci z 10. na 11. apríla. Policajná hliadka zastavila škodovku, v ktorej sedeli traja muži. Pri kontrole našla v kufri auta elektrické variče, rozbrusovačku a rôzne iné náradie a nástroje, ktoré bežne ľudia v autách nevozia. Keďže náklad bol podozrivý, mužov priviedli na obvodné oddelenie a vypočúvali ich. Medzi tým začali prichádzať oznámenia majiteľov, že im vykradli chaty v záhradkárskej osade na Sekieri. Spolu ich bolo osem. Zlodeji na nich rozbili dvere a pri rabovaní sa potúžili všetkým alkoholom, ktorý našli. Keďže pálenku zapíjali vínom a pivom, zrejme niektorému z nich žalúdok nevydržal takýto kolotoč a vypovedal službu. Policajti pri obhliadke totiž pri jednej z chát našli aj zvratky a výkaly. Jedným z páchateľov bol práve muž, ktorého viedli policajti s putami na rukách do policajnej cely na obvodnom oddelení.

Na mieste činu

Keď „výjazdovka“ dorazila k vykradnutej chate na pliešovských lazoch, kriminalistický technik najskôr vybral z kufra auta hliníkový kufrík, v ktorom má všetko potrebné na zaistenie stôp. Majiteľ chaty, pán Jaroslav, čakal na políciu celý zúfalý a po úvodných formalitách, keď nadiktoval svoje meno a ostatné osobné údaje, začal vysvetľovať rozsah škôd, ktoré zlodeji napáchali. Všetky dvere na chalupe boli vylomené a zlodeji zjavne prezreli všetky miestnosti. I keď toho veľa neukradli, škody narobili neúrekom. V tomto momente začali policajti s bežnou, rutinnou prácou, tak ako ju poznáme z detektívnych filmov. Technik sa zaujímal hlavne o to, či sa zlodeji nedotkli sklenených fliaš alebo iných predmetov s hladkým či priehľadným povrchom, aby z nich mohol zobrať odtlačky prstov. Po viacerých pokusoch však len skonštatoval: „Zrejme mal rukavice. Zlodeji vedia, ako sa majú správať, aby sťažili policajtom prácu,“ hovorí popri práci.

Na obvodnom oddelení zatiaľ panoval nezvyčajný pokoj. „Budúci týždeň, keď budú chodiť nezamestnaným podpory a sociálne dávky, bude určite perný,“ hovorí dôstojník na stálej službe a dodáva: „V niektorých domácnostiach sú peniaze spojené s hojným popíjaním a následnými hádkami a násilnosťami. Vtedy je noc v službe dlhšia ako deň, každú chvíľu niekde treba zasahovať.“ Akoby týmito slovami zariekol osud. O druhej v noci sa spustil naozajstný kolotoč telefonátov a výjazdov.

158-ička nikdy nie je
obsadená

Pult na operačnom oddelení je dlhý ako mäsiarsky stôl a je plný telefónov, monitorov, všakovakých gombíkov a tlačítok. Sedí za ním operátor. Napriek tomu, že telefónna linka s číslom 158 je tiesňová, nie každý, kto na ňu volá, je naozaj v núdzi. „Niekedy nás ľudia žiadajú, aby sme ich prepli na inú policajnú linku, darmo im vysvetľujeme, že to nejde a ani to nesmieme urobiť. Sú však aj ľudia, ktorí túto linku doslova zneužívajú. Medzi nimi sú veľakrát deti, ktoré vyvolávajú hlavne počas prázdnin a v čase, keď majú voľno. V noci zase vyvolávajú opilci. Napriek tomu každé oznámenie musíme preveriť, nemôžeme podceniť ani jedno. Mávame aj také hovory, kedy sa nikto neozve, ale počujeme kroky a ruch ulice. Je jasné, že majiteľ mobilu ani netuší, že nejakým činom vytočil 158. Počas noci však prijmeme okolo tridsiatky závažnejších ozná­mení,“ hovorí operátor medzi jednotlivými hovormi.

Zvoní telefón – „Prosím, tu je polícia,“ prihovára sa operátor telefonujúcemu. – „Ja som ale chcel volať záchranárov,“ počuť zo slúchadla. Nevadí, spolupráca medzi záchrankou, políciou a požiarnikmi funguje perfektne. Ktorá z týchto zložiek preberie ako prvá hlásenie, vzápätí upozorní ďalšie. No predsa len, 158- ička je tak hlboko vrytá v podvedomí ľudí, že v prípade núdze im príde na um ako číslo, na ktorom treba hľadať pomoc.

Zvoní telefón – „Prosím, tu je polícia,“ prihovára sa operátor telefonujúcemu. „Bozaj ma v riť, príď mi vy...“ Takéto telefonáty si od operátora vyžadujú pevné nervy, aby ho nevytočili. Ku každej stránke sa totiž musí správať slušne.

Zvoní telefón – „Prosím, tu je polícia,“ prihovára sa operátor telefonujúcemu. „Pred pol hodinou som vás volala a stále nikto neprišiel. Už ste tu dávno mali byť!“, rozčuľuje sa žena na druhej strane spojenia. Keď sú však všetky hliadky v teréne, vždy dostanú prednosť prípady, pri ktorých je ohrozený život človeka. Ostatné, menej závažné, musia počkať. Ner­vozita je zbytočná.

Zvoní telefón, zvoní, zvoní... – nikto ho na operačnom nedvíha. Spia tam? Nespia. Na jednom aparáte preberajú hlásenie o násilí, ktorého sa dopúšťa opitý manžel na svojej žene a na druhom o vlámaní. Ak operační pracovníci na linke 158 preberajú hlásenia, ďalší hovor už jednoducho nemôžu prijať. Napriek tomu sa volajúcemu v slúchadle ozýva namiesto obsadzovacieho tónu zvonenie. Stopäťdesiatosmička nikdy nie je obsadená.

J. SCHVARZBACHEROVÁ