Na Zvolenskom zámku, na trhu remesiel, stretol jedného dňa ženu, ktorá vyrábala voskované vajíčka. „Boli prekrásne, zaujali ma a začal som doma skúšať vytvoriť niečo podobné. Voskovanie mi zo začiatku veľmi nešlo, raz som nevedel na to prísť. No postupne som sa to naučil,“ hovorí o nie veľmi úspešných začiatkoch Vladimír Gajdoš. Techník je mnoho, on si vybral voskované vajíčka richelieu, ktoré sú ako jemná čipka. Tie, ktoré pochádzajú z jeho dielne, nakoniec prekonali i vajíčka, ktoré ho inšpirovali. „Snažil som sa do nich urobiť viacej dierok ako spomínaná pani. Rekordné slepačie vajíčko, ktoré som urobil, ich malo až stopäťdesiat,“ pochválil sa dnes už zručný majster. Škrupiny vajíčok sú veľmi krehké a urobiť do nich dierky o málo väčšie ako špendlíková hlavička je naozaj umenie, ktoré si vyžaduje nielen správnu techniku a postup, ale i množstvo trpezlivosti, šikovnosti a jemného zaobchádzania. Ruky pána Vladimíra sú však ako lopaty, zvyknuté na prácu v záhrade a okolo domu. Kým nešiel do dôchodku, bol automechanikom, čo tiež nie je remeslo, pri ktorom by zostali jemné. „Na zdobení veľkonočných vajíčok nič neuponáhľate. Čím viac sa pri tom človek ponáhľa, tým skôr niečo pokazí,“ konštatuje pán Vladimír a jeho manželka dodáva, že naozaj má obrovskú trpezlivosť a je pedant, ktorý sa snaží, aby kraslice boli pekné.
Zohnať biele vajíčka je problém
Gajdošovci chovajú sliepky a tak by o základný materiál nemal mať pán Vladimír núdzu. No opak je pravdou. Väčšina jeho zákazníkov žiada biele vajíčka a sliepky Gajdošovcov znášajú, ako na potvoru, hnedé. „Chcel som kúpiť sliepky, ktoré znášajú biele vajíčka, ale nemôžem na také natrafiť. Preto naše hnedé vymieňam so susedmi za biele,“ vynašiel sa. Podľa neho sú najkrajšie husacie vajíčka. Sú väčšie a majstrovi poskytnú plochu, na ktorej môže popustiť uzdu fantázii. No dnes už vraj ani obyvatelia dedín husi veľmi nechovajú. „Keď som mal pätnásť, chodil som ich pásť. Vtedy bolo husí dosť v každom dome. Dnes ich v našej dedine chová len jedna gazdiná. Práve ona mi dala niekoľko škrupiniek. Hus jej nechcela na vajíčkach sedieť, tak ďalšie pokusy vzdala,“ hovorí Vladimír o starostiach, ktoré má pri získavaní vajíčok. Okrem slepačích a husacích sa občas pustí aj do obrovských - pštrosích. Tie si musí kúpiť od chovateľov týchto exotických vtákov. „Kupujem len škrupiny. Jedna ma vyjde aj na tristo korún,“ prezrádza obchodné tajomstvo.
Našťastie majú radi jedlá z vajec
Keďže na výrobu kraslíc sú vhodnejšie domáce vajíčka, lebo sú pevnejšie ako tie, ktoré dostať kúpiť v obchode, Gajdošovci často zaraďujú do svojho jedálnička jedlá, do ktorých idú práve vajíčka. Ako hovorí pani Gajdošová, našťastie ich majú radi. „Synovi robím praženicu aj z piatich vajec,“ dodáva na ilustráciu. No nie všetky škrupinky sa domácemu pánovi podarí zachrániť pred rozbitím. Občas sa stane, že ho manželka pozabudne upozorniť, že ide použiť vajíčka, aby ich prišiel vyfúknuť, inokedy ich zase rozbiť musí. Hlavne vtedy, keď potrebuje oddeliť bielok od žĺtka. Potom sú škrupiny pre ďalšie použitie definitívne stratené.
Na vyfúkanie vajíčka treba poriadne „pajšle“
Skôr ako sa Vladimír Gajdoš pustil do výroby kraslíc, musel si zaobstarať všetko potrebné. Na vyrezávanie dierok starú, vyradenú zubnú vŕtačku a na zdobenie kúpil kahanec a vyrobil konštrukciu, do ktorej ho osadil spolu s miskou na vosk. Na voskovanie používa voskové farebné pastelky. „Je ich ťažko zohnať,“ priznáva Vladimírova manželka, ktorá ich zrejme najčastejšie hľadá v obchodoch. Prvým krokom je vyfúknutie obsahu vajíčka. Ak si to vyskúšate, zistíte, že to vôbec nie je ľahké. Hlavne nie vtedy, keď dierky, cez ktoré sa musí bielok so žĺtkom dostať, musia byť malé. „Manžel má dobrý pajšel. Keď som pracovala v hoteli a varili sme na väčšiu akciu, chodil vyfukovať vajíčka, aby získal ich škrupiny. Vyfúkol ich naraz aj päťdesiat, no bol celý červený a hovoril, že mu je na odpadnutie,“ hovorí pani Gajdošová a muž ju dopĺňa: „Vo vajíčku nesmie nič zostať. Preto ho po vyvŕtaní dierok namočím do Sava, ktoré vypáli hlavne blanu, ktorá sa nachádza pod škrupinou. Keď je vajce čerstvé, doba máčania je kratšia. Savo okrem toho odmastí povrch vajíčka a potom sa naň lepšie nanáša vosk. Keď v ňom však zostane kúsok žĺtka, Savo ho nevypáli a vajíčko rýchlejšie praská,“ prezrádza tajomstvá zdobenia. Skôr ako sa pustí do vŕtania a všetkých týchto príprav, na vajíčko si nakreslí obyčajnou tužkou vzor. Keďže vajíčko je oblé a vzor musí byť z každej strany pravidelný, rozdelí si jeho plochu na polovice či štvrtiny a potom ho postupne vykresľuje. „Nemôžem celý vzor nakresliť naraz, lebo pri vŕtaní si ho rukou zotieram a potom ho musím znovu nakresliť,“ vysvetľuje majster.
Od trpaslíka k obrovi
Medzi kraslicami Vladimíra Gajdoša sa nájdu vajíčka – trpaslíci i obrovia. Tie najmenšie majú len tri centimetre, najväčšie – pštrosie, aj vyše dvadsať. „Tie najmenšie nám zniesli mladé sliepočky, mládky. Sú väčšinou guľaté, ale jedno z nich je zvláštne. Má tvar elipsy,“ ukazuje nám Vladimír jednu zo zvláštností prírody. Samozrejme, že ani tieto vajíčka nezostali bez parádneho kabátika. Aj do tých najmenších vyvŕtal dierky a pomaľoval ich voskom. Skoro každé vajíčko, ktoré pustí z rúk, má iný vzor či farbu. Väčšina z nich sú biele alebo hnedé, no podľa požiadavky zákazníka zvykne podklad nafarbiť na červeno, modro, zeleno... ba aj na zlato. Rovnako používa okrem bieleho aj farebný vosk. S výzdobou napríklad pštrosieho vajíčka sa „babre“ aj týždeň. Okrem tradičných kraslíc urobí občas aj kačacie vajíčka s otvorom, ktorý je s dvierkami alebo bez nich. Dnu potom vloží umelé malé kuriatka. „Na dve vajíčka som urobil zvláštny vzor. Na jednej strane bol štátny znak a na druhej erb Banskej Bystrice. Jedno z nich som daroval primátorovej žene a to druhé mi ukradli skôr, ako skončila výstava,“ dodáva Vladimír Gajdoš.
J. SCHVARZBACHEROVÁ
