Pomáhať chudobným a chorým je laitmotívom Biblie. Konať dobro v zmysle: človeče, som tu pre teba, je predurčené aj mnohým povolaniam. Lekárom, učiteľom... A najmä povolaným. Altruizmus, schopnosť obetovať sa, majú totiž kňazi „v popise práce“.
Jaro Máčovský z Dolného Ohaja vyštudoval strojnícku priemyslovku. Rok robil opravára techniky v tamojšej škrobárni. Hoci bol z pobožnej rodiny a montérky neboli práve to, čo chcel v živote dosiahnuť, na sutanu nepomyslel ani vo sne. Chcel však robiť niečo, z čoho bude zjavné, že ochraňuje slušných a spravodlivých. Rozhodol sa pre policajnú školu. Keď končil, menil sa politický systém, Slovensko sa stalo samostatným štátom. Z prvej várky absolventov postavilo ministerstvo vnútra prvý policajný pohotovostný útvar. Do rozpadu federácie bol iba v Prahe. Chlapi vyfasovali maskáče, nepriestrelné vesty, kukly a všetko, čo ostrí chlapci na výkon práce potrebujú. Máčovský tiež. A dostal rajón. Staré mesto. Hotel Kyjev, Námestie SNP, Šafárikovo námestie, železničnú a autobusovú stanicu. Najatraktívnejšie prostredie pre lumpov, vreckárov, autičkárov, vekslákov, prostitútky…
BLÍŽNI NA ULICI
„Videl som najšpinavšie kúty, z ktorých si bezdomovci urobili nocľaháreň, aj žumpu. Zasmradené pivničné priestory, odkiaľ sme ich „deložovali“ kvôli sťažnostiam nájomníkov.“
Nikdy napríklad nezabudne na vedro, v ktorom namáčali chlieb z kontajnerov. Ako chlapec z dediny si myslel - asi dačo chovajú... Bolo pre nich. Po čase z chleba vytlačili vodu, nechali ho obschnúť a jedli. Rozprávali mu, prečo skončili na ulici. Väčšinou si svoj podiel viny prikrášlili, mnohí brilantne klamali, ale boli aj takí, ktorých zlomili vážne problémy, dali sa na alkohol, prestali pracovať, zanedbávali rodinu, až jedného dňa zistili, že „do zámky nepasuje kľúč“. Paľo hovorí: „Nestal som sa policajtom pre plat, ani pre výložky. Nevstupoval som do domácností preto, aby som videl krv, ale bránil manželku pred tyranom, deti pred nezodpovednými rodičmi, „čistých“ od nafetovaných. Mal som svoju prácu rád. Dávala mi pocit správnej voľby a užitočnosti.“
PRIŠLO TO SAMÉ
Že je Máčovský veriaci a že má o kresťanstve široký prehľad, vedeli v Dolnom Ohaji aj kolegovia, s ktorými chodil v hliadke. Často im vykladal z Písma. Teológiu však študoval diaľkovo. Chcel si rozšíriť vedomosti, zdôvodniť hĺbku svojej viery na poznaní, stať sa katechétom, viesť normálny civilný život, založiť si rodinu. Potom však prišiel jeden okamih, a vedel, že všetko zanecháva. Túžby, futbal, nepodstatné radosti... Stane sa kňazom. Opustil Bratislavu. Potreboval sa dostať ďalej od ulíc a ľudí, ktorí by mu to pripomínali. Rozhodol sa pre seminár v Badíne.
„Ak dnes stretnem niektorých bývalých kolegov - policajtov a poviem, že som kňaz, hneď ma ubezpečujú: Ja mám deti pokrstené a chodím do kostola. Pokiaľ si to práve nevymysleli, som samozrejme rád.
NIČ NIE JE NÁHODA
„Presunúť policajta z centra hlavného mesta na iné pracovisko bolo za mojej éry takmer nemožné. Bolo nás málo. Neakceptovali žiadosti ani chlapom, čo mali deti, aby pôsobili bližšie k miestam bydliska. Ja som bol o tri dni sanitkárom záchranky! Považujem to za boží úmysel. Dal mi poznať inú formu utrpenia. Bol som aj pri tom, keď lekári hovorili o zázraku. Alebo stretnutie, ktoré sa odohralo pri jednej z mojich ciest do Bratislavy. Na frekventovanej ulici uprostred davu ma zastavil muž: „Som hladný“ povedal. Spomedzi stovák ľudí, ktorí prechádzali okolo, si vybral práve mňa. Nie, nebol som v kňazskom. Zobral som ho do Mac Donalda.“ Personál sa snažil toho človeka vyhodiť, ja som povedal nie, prišli sme spolu a spolu sa najeme. Spoznal som v ňom agresívneho chlapa, dílera drog, ktorého sme párkrát predviedli na vypočúvanie, a nebolo to v rukavičkách …Jedol veľmi dlho. Dostal som príležitosť nakŕmiť človeka, ktorému som možno ublížil.“
Kaplán Jaroslav Máčovský je v súčasnosti duchovnou oporou chorých v nemocnici v Brezne. Okrem toho vyučuje náboženstvo na stredných školách. Chodí k pacientom doliečovacieho oddelenia. Snaží sa, aby neupadali na chuti žiť a nestrácali nádej. „Keď si spievame „čo som sa po horách nachodil“, mením slová aj rytmus: „čo som sa chorých natešil“. Keď sa smejú, ukazujem im na ústa: „Moji milí, vy ste kandidáti na nebo, lebo nemáte zuby. V pekle by ste sa neohriali. Nemáte čím škrípať. A pre istotu im pripomeniem svoje podobenstvo: Ak sa už neuvidíme na púti, uvidíme sa Doma.“
Alžbeta KYSELOVÁ
