Natálku skoro porodila vo fiatke
„Mám síce tri deti, ale rozhodne by som ich nechcela menej, skôr viac. Nevedela by som si svoj život bez detí predstaviť, určite by bol prázdny,“ hovorí o vzťahu k svojim potomkom Dagmar Bellová – vedúca odboru sociálnych vecí, zdravia a rodiny Mestského úradu vo Zvolene. Tri deti sú aj tri pôrody a ako to už býva, každý z nich je iný. „Najhorší bol ten prvý, hoci všetky moje deti mali cez štyri kilá,“ dodáva. Prvý prišiel na svet Miroslav. Vážil 4300 gramov a meral 55 centimetrov. Pred viac ako dvadsiatimi rokmi sa rodili oveľa menšie deti a on by bol aj na dnešnú dobu nadpriemerne veľkým dieťatkom. Mirkovi sa na svet veľmi nechcelo. „Keďže som dieťatko prenášala, doktor mi zaviedol do žily infúziu, aby sa skôr narodilo. Ležala som na pôrodnom stole a pretože som mala bolesti, kričala som, aby mi zavolali primára, že sa s ním potrebujem rozprávať. Keď prišiel, žiadala som ho, aby mi dal preč infúziu, lebo ešte nechcem rodiť. Povedal mi: Za dlhé roky svojej praxe som počul všeličo, ale že žena ešte nechce rodiť, to som ešte nepočul. Samozrejme mi infúziu nechal a Mirko sa narodil,“ opisuje najkrušnejšie chvíle pôrodu Dagmar. Tie nasledujúce boli už veselšie. Vraj mala dosť mliečka a kojila v pôrodnici všetky deti, ktoré tam boli. Na prvom mieste však bol malý Mirko. Tomu sa mamino mliečko dostávalo až do jedného roka. Druhý pôrod, pri ktorom sa jej narodil ďalší syn, dnes osemnásťročný Igor, hodnotí Dagmar ako „ľahší“. Tretí bol vraj najjednoduchší, zato však asi najnapínavejší. „Do poslednej chvíle som odmietala, aby ma manžel odviezol do pôrodnice. Keď odišiel do práce, musela som zavolať sestre, aby ma odviezla do nemocnice. Mala vtedy malú fiatku a ja som si sadla k nej, dopredu. Už som začínala rodiť a tak ma sestra celou cestou prosila - Len neporoď v aute, vydrž! V nemocnici ešte k tomu nefungoval výťah a tak som musela ísť na druhé poschodie po schodoch. Keď ma lekár zbadal vo dverách, skríkol – Preboha, veď ide rodiť! Rukavice! Vtedy už bola dcérina hlavička vonku. Natália sa mi narodila veľmi rýchlo,“ spomína Dagmar dnes už s úsmevom. Miroslav a Natálka sú nedeľniatka, obidvaja sa narodili v nedeľu a Natálka má okrem toho v dátume narodenia samé deviatky a jednotky. Narodila sa 19. 9. 1999 o 19,09 hodine. „Ani jeden z pôrodov nebol jednoduchý, ale stáli za to. Ženy si pri narodení detí prežijú svoje, ale aj tak sa oplatí mať ich. Na otázku, ktorú z moderných metód pôrodu by si dnes vybrala, aby si uľahčila pôrod, Dagmar Bellová hovorí: „Som experimentátorka a možno by som sa rozhodla pre taký, ktorý by neublížil dieťatku a nepoškodil zdravie ani mne. Ale vo svojom veku sa už nechystám rodiť.“
Ani lekárku pôrodné bolesti nešetrili
Napriek tomu, že Desana Brathová je gynekologička, dcérku Silviu priviedla na svet rovnako ako mnoho ďalších žien, v bolestiach. „Moja predstava ako ju privediem na svet bola veľmi skreslená. Myslela som si, že prídem do nemocnice a jednoducho odrodím. Takýto priebeh by bol najideálnejší, ale skutočnosť bola iná. Ráno, asi okolo ôsmej, mi odtiekla plodová voda. Hoci som nemala bolesti, zbalila som sa, lebo som chcela byť uvedomelá. No a nakoniec som sa vytrápila 24 hodín, kým sa mi dcéra narodila. Keďže kontrakcie neprichádzali a neotvárala som sa, museli zdravotníci pomôcť dieťatku na svet,“ hovorí. Odborné vedomosti jej nepomohli uľahčiť chvíle čakania a pôrodu. „Rozmýšľala som hlavne o tom, ako ženám uľahčiť pôrod, aby neprebiehal takto v utrpení a v bolesti. Dnes to vyrieši epidurálna anestéza. Žena je pokojná a dobre to vplýva aj na jej dieťatko. Pre mňa bol pôrod traumatizujúcim zážitkom a bol ťažký. Vtedy mi napadlo, že už nikdy v živote nebudem normálne rodiť. Keby som mala ešte raz podstúpiť pôrod, určite by som nerodila klasicky, ale epidurálkou alebo cisárskym rezom. Určite by som všetko nenechávala na prírodu ako v prvom prípade. Sú však ženy, ktoré porodia normálne, pekne sa otvárajú a bolesť, ktorú pociťujú, je adekvátna. Minule som napríklad mala pacientku, ktorá sa pýtala, aký je pôrod. Povedala som jej, že bolestivý. Po pôrode prišla za mnou a vraví – Vy ste ma vystrašili, že to bolí a ja som porodila raz - dva. Musela som jej len závidieť,“ pridáva aj jeden z príkladov zo svojej praxe Desana Brathová. Napriek prežitým pôrodným mukám ale tvrdí: „Až potom, keď sa dcéra narodila, bol pre mňa tento deň asi najšťastnejší v živote. Ona je to najlepšie, čo sa mi v živote podarilo.“
Ruženku vítali kostolné zvony
„Moje dve deti som rodila s odstupom skoro šiestich rokov,“ hovorí Ružena Babicová, riaditeľka Katastrálneho úradu vo Zvolene a poslankyňa mestského zastupiteľstva. Prvú dcérku mala počas štúdií na vysokej škole a tak pred pôrodom prerušila štúdium, odsťahovala sa k rodičom, kde čakala na príchod dieťatka. Narodilo sa jej dievčatko, ktorému s manželom dali meno Ruženka. Keďže Ruženka - mama sa vrátila k školským povinnostiam, stala sa malá Ruženka prvým internátnym dieťaťom. „Možno bola prvá a jediná na celom Slovensku, ktorá bývala s rodičmi na vysokoškolskom internáte. Dovtedy sme o niečom takom nepočuli,“ hovorí Ruženka I. A ako prebiehal samotný pôrod? „Každej matke sa zdá, že je veľmi dlhý. Na izbe som bola s dvomi kamarátkami, ktoré už mali pôrod za sebou a namiesto toho, aby ma upokojili a povzbudili, rozprávali mi, aké to je strašné. V pôrodnici bola so mnou pôrodná babka, starala sa o mňa. Bola to úžasná žena. Keby som ju nemala pri sebe, bolo by to pre mňa určite ťažšie. Držala ma za ruku a upokojovala ma slovami, že to bude dobré, hovorila mi, čo ma ešte čaká a čo všetko ešte príde. Radila mi, ako mám dýchať a tlačiť, rozptyľovala ma. Rodiť som išla s predstavou, že kričať nebudem a trochu som aj odsudzovala ženy, ktoré to bez kriku nezvládli. Hovorila som si, že o nič nejde. Keď to aj bolí, tak to človek znesie. Nakoniec som kričala aj ja. Vtedy som si uvedomila, že som tým ženám krivdila. Rodiť som začala poobede a dcéra prišla na svet až ráno na druhý deň, keď na kostole odbíjalo päť hodín. Ale ten pocit, keď sa Ruženka narodila, stál za to. Zrazu som si pripadala ľahká, len som sa tak vynášala,“ spomína Ružena Babicová. Druhý pôrod bol pre ňu vraj oveľa ľahší. Aj preto, že už vedela, čo ju čaká, a bol aj oveľa rýchlejší. „Nevedeli sme dopredu, čo to bude a kým som čakala, sestričky na pôrodnici uzatvárali stávky, či porodím dievčatko alebo chlapčeka. Začal sa okolo obeda a večer o siedmej už bolo druhé dievčatko na svete. Zuzanka sa narodila 2. marca, bola už krásna jar. Manžel mi doniesol do pôrodnice veľkú kyticu žltých narcisov,“ opísala príchod druhého potomka na svet. Dnes je už Ružena Babicová starou mamou. Ako prežívala pôrod svojej dcéry a príchod vnučky? Keď som rodila ja, nemala som čas rozmýšľať o tom, aké to bude. Všetko prebiehalo spontánne. Na vnučku som sa tešila trochu inak a inak som prežívala aj jej narodenie. Bolo to pre nás ako zázrak, bolo to veľa radosti bez bolesti a starostí, ktoré musí matka prekonať a prežiť,“ hovorí šťastná stará mama.
Keďže vývoj ide neustále dopredu a dnes už ženy majú na výber, akým spôsobom privedú svoje dieťatko na svet, zaujímalo nás, akému pôrodu by dala prednosť. „Keby som si mala vybrať z alternatívnych pôrodov, prednosť by som dala osvedčenej klasike. Keď toľko žien dokázalo prekonať tento bolestivý pocit, za ktorým príde tak nádherný výsledok...“
Ženy rodili, čo vtedy robili chlapi?
Obidve deti prišli na svet, keď bol v práci
Nie že by bol workoholik, ale nejako tak to vyšlo. Nášmu kolegovi Milanovi Sujovi sa narodili obe ratolesti v čase, keď zarábal peniaze na živobytie. „Manželku sme odviezli do pôrodnice v pondelok ráno a ja som išiel ako každý deň do roboty. Ešte sa nič nedialo. Na druhý deň ráno som z práce telefonoval do pôrodnice a sestrička mi povedala, že žena bude za chvíľu rodiť. Keď som telefonoval druhýkrát, už bola dcéra na svete. Zobral som si priepustku a spolu s ďalšími tromi kolegami som sa vybral do pôrodnice pozrieť manželku aj dcéru. Cesta nám trvala asi tri hodiny, lebo sme sa viackrát zastavovali zahnať smäd. Po hodinovej návšteve sme v oslavách pokračovali. Domov som sa vrátil až za tmy. Nedoniesli ma, prišiel som sám,“ dodáva Milan, vraj aby nemal pred čitateľmi hanbu. Keď sa mu narodil syn, udalosti prebiehali podľa jeho slov ako cez kopír. „Tiež som manželku odviezol do pôrodnice v pondelok a syn sa narodil v utorok. Opäť som sa to dozvedel v práci. Oslavy jeho narodenia ale boli menej búrlivé, už som bol dospelejší a mal som doma dcéru, o ktorú som sa musel postarať,“ dodáva.
Pôrod absolvoval s manželkou
Ďalším otcom v našom redakčnom kolektíve je Dano Valach. So svojou manželkou ťažké, i keď krásne chvíle narodenia dcérky prežívali spolu. „Všetko som absolvoval s manželkou a asistoval som aj pri pôrode. Bolo to pre mňa niečo nové a pekné. Odvtedy si ženy viac vážim. Pôrod je niečo, čo chlap nikdy nezažije na vlastnej koži a nič podobné nedokáže,“ vyznáva sa Daniel. K mužským rituálom po narodení potomka patrí aj poriadna oslava. „Oslava vypálila celkom inak, ako som ju plánoval. Po pôrode sme si s rodinou sadli a symbolicky sme si pripili šampanským. Ja som potom zostal v meste a začal som naháňať kamarátov, ale skoro nikoho som nezohnal. A tak som oslavoval s tými, ktorých som stretol a s kolegami futbalistami. Oslavy trvali celý víkend.“
J. SCHVARZBACHEROVÁ
