Miroslav Abelovský, otec Martina Abelovského
Miroslav Abelovský je známou (nielen) zvolenskou persónou. Ako advokát a aj zo svojho pôsobenia v slovenskom parlamente. Poslanecký mandát mal v rokoch 2002 – 2006. Tiež bol podpredsedom Ústavno-právneho výboru NR SR a šéfom klubu nezávislých poslancov. Narodil sa v Lučenci, vyrastal v Banskej Bystrici a od roku 1971, keď ukončil štúdium právnickej fakulty, žije vo Zvolene. Po nežnej revolúcii si otvoril súkromnú advokátsku kanceláriu. Jeho manželka bola prokurátorkou, dnes je na dôchodku. Okrem 34-ročného syna Martina majú 29-ročnú dcéru Zuzanu, ktorá je stredoškolskou učiteľkou angličtiny a slovenčiny. Učí na zvolenskom gymnáziu.
Miroslav Abelovský je vášnivým poľovníkom, kvôli tejto záľube precestoval takmer celý svet s výnimkou Južnej Ameriky. Je známy aj ako maratónsky bežec. Zúčastnil sa už 45 maratónov, posledného pred dvoma rokmi. Kondične behá takmer 25 rokov – minimálne tri razy do týždňa ho možno vidieť v Sekierskej doline. V každom ročnom období. Odhaduje, že dolinu prebehol viac ako 5-tisíckrát. A to zakaždým zabehne 20 kilometrov a 600 metrov! Päťdesiatnik Abelovský hovorí, „je to dávka, ktorá zodpovedá dennému tréningu na maratón. Teraz už však behám menej, najviac 15 kilometrov, už to nepreháňam,“ priznáva. Spoločníka mu robieva jeho osemročný poľovnícky beagle Karis. „Tiež sa teší na tréningy, problémy má len pri príliš horúcom počasí. Vtedy si robíme krátke zastávky, aby sa ochladil v Sekierskom potoku,“ hovorí s úsmevom advokátsky harcovník. Rád tiež lyžuje, posledné dva roky sa venuje skialpinizmu, rád číta, najmä literatúru faktu, rád má výtvarné umenie a obklopuje sa najmä abstraktnými obrazmi. Je najstarší z piatich súrodencov; má troch bratov a sestru. S najmladším bratom Petrom, ktorý je súkromným stomatochirurgom, podnikajú v tej istej, vlastnej budove.
Čo si na synovi najviac ceníte?
Cieľavedomosť. Nebol konfliktné dieťa, nemali sme s ním výchovné problémy. Vždy sa dobre učil, vysokú školu skončil s červeným diplomom. Nemal ani jednu dvojku, čo sa u nás v rodine považuje skôr za normu, v tomto smere sme boli na deti nároční. Hoci sme nevedeli, že príde politická zmena, trvali sme na tom, aby študovali cudzí jazyk, najmä angličtinu. Obidvaja hovoria anglicky veľmi dobre, dcéra sa angličtinou aj živí.
Nechceli ste mať zo syna právnika?
Nebol by som proti tomu, no za socializmu by sme nemohli pracovať spolu v jednom zamestnaní, to bolo vylúčené. Nemohol by sa uplatniť ani v advokácii, ani na prokuratúre, aj preto sa rozhodol pre medicínu. Martin maturoval v školskom roku 1989/90, v čase nežnej revolúcie, a príprava na vysokú školu sa už nedala tak narýchlo zmeniť. Medzi mnou a mojím najmladším bratom Petrom je 15-ročný rozdiel. Od Martina je starší len o osem rokov, takže v podstate boli vychovávaní ako bratia. Keď bol Martin ešte gymnazista, Peter študoval medicínu a aj on bol pre Martina v tomto smere inšpiráciou. Dcéra právo študovať odmietla, no ani sme na ňu netlačili. Už od detstva nechcela byť ničím iným ako učiteľkou, asi je predurčená pre toto povolanie. No keďže jej manžel, spolužiak z gymnázia, vyštudoval právo, kontinuita v rodine zostane zachovaná. Dnes je mojím spoločníkom.
Prečo sa vy rozhodli pre štúdium práva?
Nemal som rád matematiku, vždy ma zaujímali dejiny, aj právna história... V 60. rokoch však nebolo právo takým vyhľadávaným štúdiom ako dnes. V celom Československu boli vtedy len dve právnické fakulty a nás v ročníku bolo 80. Teraz je zas tých fakúlt primnoho, dnes je Slovensko zaplavené právnikmi. Rodičia si myslia, že právo je jedným z najlepších povolaní, no zanedlho budú mať absolventi práva problém nájsť si uplatnenie. V roku 1990, keď sme sa transformovali na súkromných advokátov, nás bolo 248, teraz je nás viac ako 6500. V porovnaní s vyspelými demokraciami to nie je veľa, tie majú oveľa viac advokátov na počet obyvateľov, ale u nás je trh právnych služieb úplne iný. Už nie sú voľné kapacity, možnosti. Po našom vstupe do Európskej únie sme museli umožniť aj zahraničným advokátskym kanceláriám pôsobenie na Slovensku. Vo Zvolene to ešte nie je také markantné, ale v Bratislave pôsobia veľké nadnárodné advokátske kancelárie, ktoré tiež ukrajujú z možností trhu, tam už je konkurencia skutočne na hranici únosnosti.
Je niečo, čo vám na synovi prekáža?
Možno istá benevolencia. Mám pocit, že niekedy je trochu ľahkomyseľný, že „veď nejako to dopadne“. Pred Vianocami bol ako lekár s basketbalistami v zahraničí, domov sa vrátil tesne pred sviatkami. Kúpil si nové lyže a šli sme na dovolenku. Myslím, že mal zle nastavené viazanie, hoci on to popiera. Nejaká ruská lyžiarka mu podbehla, spadol a lyža mu nevypla. Roztrhol si väzivo v kolene, museli ho operovať.
V čom ste si podobní?
Obidvaja sme cieľavedomí. A neprejde takmer ani deň, aby sme o sebe nevedeli, aby sme si nezavolali. Hoci je už dospelý, stále v nás doznieva pocit zodpovednosti za to, čo robí, ako sa mu darí, či nemá problémy.
Majú vaše deti veľa spoločného?
Cieľavedomí a zodpovední sú obidvaja. Aj keď dcéra by mohla na cieľavedomosti trochu pridať. Nahováral som ju, aby si zvýšila kvalifikáciu - napríklad na tlmočenie, ktoré je teraz žiadané, jej sa však taká práca nepáči. Bol som trochu sklamaný, ale asi k tomu naozaj nemá vzťah. Medzi sebou majú pekný, príkladný súrodenecký vzťah, tak sme ich vychovávali. Konzervatívne: že rodina je základom spolužitia a že je na prvom mieste. Nikdy sme jedného pred druhým neuprednostňovali, na obidvoch sme mali rovnaké nároky.
V čom ste so synom odlišní?
Myslím si, že na syna aj dcéru prešli gény viac moje ako manželkine. Nemyslím, že by sa v niečom odo mňa markantne líšili.
Nikdy vás teda syn ani nenahneval?
Ale to áno. Napríklad tým, že bol nepripravený na tú lyžovačku, ale na žiadne výnimočné prípady si nespomínam. Nikdy sme deti nebili, ani to nebolo potrebné. Máme prirodzený rešpekt a ešte aj dnes dbajú na náš názor. A aj ho chcú vedieť. Mám pocit, že stále sú na nás dosť citovo závislé. Stále nás potrebujú a my sme radi, že nás potrebujú napriek tomu, že sú dospelí.
Čím vás syn najviac potešil?
Bol som naňho hrdý, keď ako žiak postúpil na rôzne športové súťaže a dosahoval úspechy. Bol pohybovo nadaný. Bol som naňho pyšný aj na záverečnom venčeku, keď chodil do tanečnej. Suverénne vyhral. Mal najviac venčekov, bol nimi doslova ovešaný, všetky dievčatá s ním chceli tancovať. Potom na promócii, s červeným diplomom sa podarilo v jeho ročníku skončiť len dvom alebo trom. Potom je to svadba detí, narodenie prvého vnúčaťa... To sú okamihy, keď je rodič na deti hrdý. Keď má pocit, že ich dobre vychoval a nemusí sa za ne hanbiť.
Spomeniete si aj na nejaký konkrétny darček, ktorým vás potešil? Alebo rozveselil?
Deti hovoria, že mne je ťažké niečo darovať, pretože všetko mám. Vedia mi však ulahodiť vecami na poľovačku, dobrou knihou, najmä s poľovníckou tematikou, potešili ma aj bežeckými okuliarami... Ibaže som ich na dovolenke stratil, no aspoň mi môžu darovať nové (smiech). Nezvykneme sa obdarúvať nákladnými darmi.
Viete, čím by ste urobili synovi najväčšiu radosť?
Pomohli sme im, keď stavali dom, bez našej pomoci by ho asi nemali. Alebo keď sme im darovali auto. Nemám však pocit, že by to deti od nás vyžadovali a očakávali, no snažíme sa im pomôcť. Zaslúžia si to.
V čom ste antitalent?
Som dosť dôverčivý, čo je v mojom povolaní hendikep. V mnohých prípadoch som neodhadol, že niektorí ľudia, ktorých som obhajoval, to hrali aj na mňa. Antitalent som na varenie a nie som ani mimoriadne zručný. Občas sa síce pokúsim niečo opraviť - s menšími alebo väčšími úspechmi, ale skôr neúspechmi, pretože keď niečo rozoberiem, už to neviem zložiť.
V čom je antitalent váš syn?
Takisto vo varení a hoci je chirurg, čiže manuálne zručný, na domáce majstrovanie nemá talent. Má však obrovský náskok vo vzťahu k novým technológiám, ja už v tomto smere ťahám za kratší koniec.
Martin Ábelovský, syn Miroslava Ábelovského
Martinovi Abelovskému robia od začiatku nového roka spoločnosť barly. Momentálne vlastne len jedna. Chirurg je totiž po operácii, pretože pri páde na lyžovačke vo Vysokých Tatrách si roztrhol väzivo v kolene. Aj preto o svojich záľubách so smiechom hovorí: „Do úrazu to bývala lyžovačka... V lete je to horský bicykel, vysokohorská turistika, plávanie a posledné dva roky rekreačné potápanie.“ Absolvoval kurz na potápanie do 40-metrovej hĺbky, podmorský svet zatiaľ bádal v Jadranskom mori. Okrem športu má záľubu v dobrom jedle. A tiež v čase, ktorý trávi s deťmi na záhrade. Tento 34-ročný rodák z Banskej Bystrice prakticky od narodenia žije vo Zvolene. Na Lekárskej fakulte v Martine promoval pred jedenástimi rokmi. Po štúdiách ho prijali na chirurgické oddelenie zvolenskej nemocnice. Pred štyrmi rokmi si otvoril súkromnú chirurgickú ambulanciu, no naďalej v nemocnici operuje. Lekárkou (očnou) je tiež jeho manželka. Majú 6,5-ročnú dcéru Adelku a 2,5-ročného syna Martina.
Čo si najviac ceníte na otcovi?
Jeho zásadovosť; čo povie, to platí. Tiež férovosť a zmysel pre rodinu.
Čo vám na ňom prekáža?
Na niekoho možno pôsobí príliš odmerane, ale to nie jeho pravá tvár, vo svojom vnútri taký nie je, je to jeho obrana voči okoliu. To, samozrejme, nie je vec, ktorá mi na ňom prekáža, ale niektorých ľudí to môže trochu zaraziť. Nie je nič markantné, čo by mi na ňom prekážalo.
Ako si naňho pamätáte z detstva?
Pamätám si víkendové lyžovačky na Krížnej, kde sme boli najviac spolu. A naučil ma všetky športy. Otec bol ten, čo nás so sestrou asi viac rozmaznával, možno preto, že bol s nami menej ako mama. Mame vďačíme za správnu výchovu.
Vaši rodičia vyštudovali právo. Viete si seba predstaviť v tejto profesii?
Nemal som vyhranené predstavy o svojej budúcej profesii, až na gymnáziu som sa rozhodol pre medicínu. Keďže som vyrastal v právnickej rodine, mám detailnú predstavu, čo táto profesia obnáša. Viem si to predstaviť, ale asi by som to nechcel robiť. Asi som sa nenarodil pre tento typ práce.
Takže to bolo dobré rozhodnutie, že ste nešli v stopách svojich rodičov...
Áno, dnes to už tak môžem povedať.
Bola medicína výlučne vaším rozhodnutím?
V podstate áno. Nikto ma nikam netlačil, no inšpiroval som sa strýkom Petrom, ktorý práve v tom čase študoval medicínu.
Čím vás zlákala chirurgia?
Každý chirurg hovorí, že je to kráľovská disciplína. Je to najťažšie a najkomplexnejšie odvetvie medicíny, ktoré si vyžaduje manuálnu zručnosť, intuíciu, odvahu. Niekedy sa musí chirurg rozhodnúť v priebehu niekoľkých sekúnd.
Čím vás otec v živote najviac potešil?
Vždy mi dobre poradil, ale samotné rozhodnutie pritom nechal na mňa. Bol som tak vychovávaný k samostatnosti. Nikdy ma do ničoho nenútil, nič mi nelinajkoval, nič mi neprikazoval. Ponechával mi slobodu, ktorú si veľmi cením.
Spomeniete si tiež na niektorý „naj“ darček?
Keď som mal šesť rokov, kúpil mi šlapacie autíčko „ferrari“. Mal som z neho obrovskú radosť. Neskôr to bolo malé osobné autíčko – svadobný dar. To bol darček, ktorý sme naozaj nečakali. Príjemne nás prekvapil, pretože mladým ľuďom sa takáto pomoc vždy zíde. Zosnovali to s mamou a držali v tajnosti až do termínu svadby.
Aký osud postihol „ferrari“?
Netuším, kde skončilo, je to už tridsať rokov. Možno je niekde na povale, ale skôr ho asi dostal niekto z rodiny...
Viete, čím by ste urobili otcovi najväčšiu radosť?
Ďalším vnúčaťom, to viem určite.
V čom ste si podobní?
Spoločnú máme lásku k slobode a k samostatnosti. Sme nezávislí, o vlastnom živote sme si rozhodovali sami. Otec mi vštepil aj akýsi posvätný vzťah k rodine, rodinné hodnoty si ceníme rovnako. V niektorých rodinách to v súčasnej dobe nie je také samozrejmé. Obidvaja sme športovo založení, nevieme variť a nemáme vzťah k domácim prácam. Nie sú z nás ani žiadni domáci „kutilovia“, na všetko potrebujeme niekoho, kto nám to urobí.
Znamená to, že sa domácich prác stránite?
Snažím sa im vyhýbať (smiech). Ak nastane doma takáto situácia, radšej vezmem deti niekde von.
Skúsili ste niekedy niečo uvariť?
Letnú grilovačku zvládnem bez problémov. Viem urobiť pác na mäso, aj nejaký šalát k nemu, ale klasické varenie ma nebaví. To prenechávam manželke, ktorá je veľmi dobrá kuchárka. To čo pripraví, aj dobre vyzerá, aj dobre chutí. No nie som prieberčivý, som vďačný konzument.
V čom ste si s otcom odlišní?
Zatiaľ som nenašiel vzťah k poľovačkám, ktoré sú otcovou vášňou. Možno keď budem starší... Otec je asi trochu tvrdší, nekompromisnejší, ale to zrejme súvisí s vekom a so životnými skúsenosťami. Vie povedať každému skutočne otvorene, čo si myslí, čo od neho očakáva. Niekedy je to asi aj lepšie, pretože ja sa v niektorých prípadoch snažím až o prílišné kompromisy, čo je skôr na škodu veci.
V čom ste absolútny antitalent?
Nemám hudobný sluch a neviem ani spievať.
V čom je antitalent váš otec?
Takisto má nulový hudobný talent, to je príznačné pre našu rodinu. Trochu má problém aj s novými výdobytkami techniky. Ako-tak sa naučil robiť s počítačom, teraz sa učí robiť s internetom. Zatiaľ to za neho robila sekretárka, no snažili sme sa ho k tomu dotlačiť. Doteraz používal len mobilný telefón. Dlho v mobile nevyužíval ani zoznam čísel. Mal vlastný, už taký starý, ošúchaný adresár a v ňom všetky potrebné telefónne čísla. Keď niekomu volal, číslo si nalistoval v notese. Ale už sa zdokonaľuje...
Ľ. MOJŽIŠOVÁ
