Nájsť bývalú školu v detvianskej časti Krné nie je jednoduché. Pomohlo poznávacie znamenie – vysoký komín. Miestni však nezabudli. „Či si pamätám, kedy som chodil do školy? Pravdaže... Nastúpil som v tridsiatom piatom a chodil som do nej, až kým som nemal štrnásť rokov,“ povedal nám Juraj Fekiač z Detvy, časť Krné. Býva neďaleko školy svojej mladosti. Tá už dávno neslúži žiakom a učiteľom, spomienky na školské lavice však u pána Fekiača vôbec nevybledli. Vtedy bola škola osemročná, neskôr ju navštevoval iba prvý stupeň. Ostatní chodili buď do Detvy alebo do Zvolenskej Slatiny. V Krnom inej školy nebolo. Za školských čias pána Fekiača ju navštevovalo okolo sedemdesiat žiakov. Starali sa o nich dvaja učitelia. „Dopoludnia učil učiteľ a popoludní učiteľka,“ vysvetlil J. Fekiač. Popoludní chodili do školy mladší žiaci. Najkrajšie spomienky na školské lavice sa u neho viažu k učiteľovi Gabrielovi Kertészovi. „Tomu sa nik nevyrovnal. Pochádzal z Košíc, no ten svojimi vedomosťami ohúril aj školského inšpektora. Za Povstania narukoval a do školy sa už nevrátil. Bol nadporučíkom a v Povstaní nakoniec padol. Kto ho zabil, to sme sa nedozvedeli,“ dodal J. Fekiač. V čom bol učiteľ Kertész dobrý? „Výborne učil. Bol jedinečný... Učil nemčinu, náboženstvo, skrátka všetko... Bol to veľmi rozumný človek.“ Ako správny učiteľ správnej starej školy svojim zverencom neraz i priťal. „A viete, že sme si aj zaslúžili,“ priznal Fekiač. Dnes je podľa neho škola iná, deti sú vraj neposlušnejšie.
Vlakom do Slatiny
Do školy v Krnom chodila päť rokov aj pani Mária Ľuptáková zo Stožku. Tá sa narodila v roku 1946. Po piatich rokoch v Krnom začala dochádzať do Zvolenskej Slatiny. Prečo až tam? „Tam sme chodili... Všetky deti,“ povedala pani Mária a dodala: „Vlak nám chodil o štvrť na sedem.“ Práve doprava bola rozhodujúcim faktorom dochádzania do Slatiny. Do Detvy by sa totiž nemali ako dostať – autobusy vtedy ešte nechodili tak ako teraz. Aká bola škola mladosti pani Márie? „Veselá,“ usmiala sa dôchodkyňa. Napriek tomu, že učitelia boli oveľa prísnejší a výnimkou neboli ani telesné tresty. „Keď sme vyrušovali, dostali sme štipku,“ dodala. Spomenula si aj na svojho pána učiteľa. Volal sa Kodrík, asi Jozef Kodrík.
Kronika - svedectvo doby
Zo školy v Krnom sa zachovala aj školská kronika. Začína školským rokom 1933/34. Z nej sa dozvedáme, že o výstavbe školy rozhodlo už detvianske zastupiteľstvo v roku 1926. Zástupcovia kopaníc na ňom vysvetlili, že nie všetky deti sa môžu riadne vzdelávať a je preto je potrebné vybudovať školy. Obec Detva požiadala štát o podporu – subvenciu, ktorú aj obdržala. S výstavbou školy sa začalo v roku 1928. Hoci v tomto roku bola budova vymurovaná a riadne pokrytá krytinou, z neznámych príčin sa práce prerušili. Pokračovalo sa až v roku 1933, kedy školu konečne dokončili. Prvým učiteľom a dočasným správcom bol František Hovád, ktorý do školy zapísal 52 žiakov. Školu v tom čase tvorí jedna učebňa, kabinet a byt pre správcu. V ďalšom školskom roku ju rozšírili o druhú triedu. Život školy neprebiehal bez problémov, napríklad 15. novembra 1934 sa v triedach prestalo vyučovať, pretože v byte správcu i v triedach sa rozmnožila drevomorka, čo je huba ničiaca drevo. Opravu dokončili až koncom decembra a vyučovanie obnovili od 3. januára. Hoci školská kronika je alebo by mala byť najmä svedectvom zo života školy, stará kronika z Krného podrobne popisuje aj dejinné udalosti. Je svedectvom doby. Vzniká Slovenský štát, svetom rinčia zbrane.
Zničená škola
Pohnuté vojnové roky sa podpísali i na škole o čom svedčí prvý zápis v kronike z roku 1945: Vojnové udalosti prerušili normálny život i na našej škole. Budova bola naplno zasiahnutá tromi mínami, prerazená je predná časť strechy, taktiež múr na dvoch miestach. Rozbité sú takmer všetky okná, vnútorné zariadenie je veľmi poškodené, učebné pomôcky, kancelárske potreby, knižnica učiteľská a žiacka, školská lekárnička i divadelné veci sú takmer úplne zničené.
Vyučovanie začalo 24. mája po najnutnejších opravách. Dochádzka žiakov však bola veľmi slabá aj kvôli veľkému prievanu, v ktorom počas vyučovania žiaci sedeli.
Učiteľ zomrel za vojnového ťaženia
Školská kronika sa vracia aj k osudu učiteľa Gabriela Kertésza, o ktorom nič nevedeli od septembra 1944. K jeho manželke sa dostali chýry, že je pochovaný v Poprade. Neskôr jej i písomne odpovedali: Váš manžel Gabriel Kertész skutočne zomrel 2. septembra 1944 v lese pri Kvetnici, v chotári mesta Poprad. Príčina smrti je udaná: strelná rana do hlavy za vojnového ťaženia...
Škola pretrvala ešte niekoľko desaťročí, dnes je v budove pekáreň. A ľudia sú opäť spokojní. „Aspoň máme blízko vždy čerstvý chlieb,“ dodal dôchodca Juraj Fekiač. (ms)
