Ladislav Horváth má 51 rokov. Pri našom stretnutí sme si chceli podať ruky. Nepodarilo sa. Hoci sa snažil, jeho roztrasená ruka zakaždým minula moju. Zrejme by stisk ruky lepšie zvládol ľavou. Ani tú nemá stopercentne istú, aj tá sa mu chveje, ale nie natoľko ako pravá. Poslúchať ho už dávno prestali aj nohy. Jeho život dostal úplne iný rozmer. Taký si ho nepredstavoval. Svoj obraz o budúcnosti si vykreslil inak.
Vyštudoval vysokú školu, je lesnícky inžinier. Krátko po skončení školy začal podnikať v oblasti geodézie. Krátko po skončení školy sa však ohlásili prvé príznaky. Prvé varovania. No ani vtedy ešte netušil, že skončí odkázaný na pomoc iných. „Začal som mať problémy so zrakom, dvojité videnie. Neskôr mi ochorenie udrelo aj na nohy, hlavne ľavá mi stále tŕpla. Absolvoval som niekoľko vyšetrení u neurológa i ortopéda. Po rehabilitáciách sa mi stav zlepšil, a tak som tomu prestal venovať pozornosť. Nemyslel som si, že to môže byť niečo vážne. A ani lekári nič nehovorili. Alebo nechceli... To neviem... No keby som aj v rehabilitáciách pokračoval, na diagnóze by to nič nezmenilo. Je to skleróza multiplex, a tá je nevyliečiteľná,“ povedal s bolesťou v hlase. „Pred dvadsiatimi piatimi rokmi som dostal ďalšie záchvaty, oveľa horšie, to už som skončil v nemocnici. Vtedy mi už narovno povedali, čo mi je.“ Prvých pätnásť rokov zvládal celkom dobre. Aktívne cvičil karate a pred desiatimi rokmi bol ešte na výstupe na Kriváni aj na Rysoch. Potom sa mu stav výrazne zhoršil. Ochorenie pokračovalo, prišli ďalšie fázy. Už sa nedokázal sám ani postaviť, ani najesť. Dodnes to ide na striedačku; niekedy vládze viac, niekedy vôbec. „Po byte chodím s barlami, von už musím ísť na vozíku. Niekedy ma však barly neudržia ani na tých pár metrov a aj na WC sa musím presunúť na vozíku,“ hovorí muž, ktorý pred deviatimi rokmi založil zvolenský klub Slovenského zväzu sklerózy multiplex. Združenie ľudí s rovnakým ochorením. Napriek trpkej rane osudu je rád, že žije. „Od narodenia som optimista, veci som vždy bral s humorom, z nadhľadu. Dnes potrebujem asistenciu a som rád, že mám okolo seba dostatok ľudí, ktorí mi pomôžu, na ktorých sa môžem spoľahnúť. Či ísť autom do mesta, zložiť vozík... To robia oni. Áno, som odkázaný na pomoc iných, ale mám rodinu, kamarátov...“ Jeho životným stimulom sú jeho deti. S manželkou sa síce rozišli a 25-ročná dcéra je už vydatá, 19-ročný syn je mu však dodnes oporou. Psychickou aj fyzickou. Keďže bývajú spolu, v čom môže, otcovi pomôže. No tiež len v rámci svojich možností, pretože aj jeho život tvrdo skúša. „Má zriedkavú diagnózu dermatomyositis, čo je zápalové ochorenie s hlavnými prejavmi na koži a svalstve. Je to takisto nevyliečiteľné ochorenie a pri zhoršení stavu mu môže dokonca spôsobiť smrť,“ ozrejmí smutne Ladislav Horváth. „Keďže študuje a zo školy chodí až popoludní alebo podvečer, mám opatrovateľku. Chodí ku mne každý deň, neviem, čo by som si bez nej počal.“ Pre Gabrielu Podhradskú je Ladislav Horváth jediným klientom. Každý deň mu prinesie obed z neďalekej školy, porobí nákupy, zaplatí šek na pošte... A on je rád, že má pri sebe spoločnosť. Že sa má s kým porozprávať... Má problém s roztrasenou rukou podpísať sa, nemôže lúštiť ani krížovky. Život mu spestruje iba televízor, v ňom najradšej sleduje šport, a keď mu to momentálny stav dovoľuje, presunie sa do synovej izby a dni si kráti za počítačom. Surfuje na internete a píše si s ľuďmi, ktorým osud uštedril rovnako kruté rany.
Ľuba MOJŽIŠOVÁ
S „hlavou“ to nemá nič spoločné
Sklerózu multiplex si ľudia často spájajú s „ochorením hlavy“, čo v nich evokuje slovo skleróza. O pacientoch s týmto ochorením si myslia, že to nemajú „v hlave v poriadku“. Niektorí si ju mýlia aj s arteriosklerózou, tá však postihuje hlavne starších ľudí a jej podstatou je ochorenie ciev, ktoré môže vyústiť do mozgového alebo srdcového infarktu. Skleróza multiplex je ochorenie centrálneho nervového systému, poškodzujúce nervové vlákna, ktoré tak strácajú schopnosť viesť nervové signály. Je to zákerné a nevyliečiteľné ochorenie. Príčiny vzniku ochorenia medicína nepozná. Postihuje prevažne mladých ľudí od 20 do 40 rokov a na Slovensku na ňu trpí 5- až 8-tisíc ľudí. Postihnutí trpia poruchami zraku, reči, rovnováhy či hybnosti. Veľká väčšina pacientov prežije svoj život na pomerne slušnej úrovni, približne jednej štvrtine sa zdravotný stav zhorší do takej miery, že skončia pripútaní na lôžku.
(moj)
Za opatrovanie nemusí platiť
Ladislav Horváth oceňuje, že opatrovateľská služba, bez ktorej by sa jeho život skomplikoval ešte viac, ho nič nestojí. Z invalidného dôchodku by si opatrovateľskú pomoc dovoliť nemohol. Opatrovateľku mu poskytlo Združenie žien Slovenska, ktoré tretí rok pôsobí vo Zvolene a v Hriňovej a od vlani aj v Detve. „Momentálne máme 25 opatrovateliek, medzi nimi dokonca aj dvoch mužov,“ ozrejmuje koordinátorka zvolenského združenia Andrea Bošancová (na snímke). „Všetci sa starajú o jedného, prípadne o dvoch klientov, ak ide o manželský pár. Keďže na našu činnosť prispieva ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny a tiež Európsky sociálny fond, opatrovanie je bezplatnou službou,“ dodáva. Projekt Združenia žien Slovenska má dva rozmery. Na jednej strane je to snaha udržiavať pracovné návyky nezamestnaných. Sú to totiž nezamestnaní, ktorí v rámci aktivačných prác robia v Združení žien Slovenska opatrovateľov. Na druhej strane je to pomoc starým ľuďom, chorým či imobilným. „Pomáhame im pri nevyhnutných životných úkonoch, sprevádzame ich na lekárske vyšetrenia, pri vybavovačkách úradných záležitostí, ale aj na kultúrne či iné akcie. Staráme sa im o donášku jedla, o varenie i o nákupy,“ dopĺňa Andrea Bošancová. (moj)
