Niekto investuje viac, iný menej. Kým si časť ľudí dá záležať na značke, zvyšku je to jedno a jediné, čo u nich rozhoduje, je cena. Reč je o oblečení. Potrebujeme ho všetci. Starší možno vydržia aj s tým, čo si nakúpili v minulosti a svoj šatník obmieňajú iba vtedy, keď to naozaj potrebujú, mladší sa väčšinou prispôsobujú módnym trendom. Tak to bolo aj v minulosti. Napokon, väčšina z nás sa narodila za blahého to komunizmu a dobre si spomíname, že pekné a zároveň moderné oblečenie bol problém kúpiť. Ak, tak iba v Tuzexe. Človek vyhodil za obyčajné riflové nohavice poriadny majetok, no bol, ako sa dnes hovorí, in. Taký tuzexový nákup bol hotovým dobrodružstvom. Najprv sme museli absolvovať vekslácke jednanie niekde v blízkosti Tuzexu. Obyčajne tam stála stará babka, ktorá dostávala dôchodok zo zahraničia po svojom nebohom manželovi. Keďže sa štátu priečilo dať našincovi do rúk „tvrdú menu“, vyplácal ľudí bonmi. Za ne sa však dalo nakupovať iba v Tuzexe a keď babka chcela prilepšiť svojim vnúčatám, musela bony vymeniť za korunky. A to bola šanca pre nás – mladých ľudí, čakajúcich na svoje prvé riflové nohavice. Tento výmenný obchod dokonca tolerovali aj policajti, i keď z času na čas nejaký ten záťah urobili. Lenže aj policajti potrebovali občas niečo kúpiť v Tuzexe a tak tuzexový biznis prekvital. Bony v rukách ešte automaticky neznamenali dobrý nákup. Bolo treba vystihnúť ten správny čas – keď prišiel tovar. Potom si to svoje vystáť v rade. Až keď sme toto všetko absolvovali, mohli sme si vysnívané nohavice kúpiť. Aké to však boli nohavice? Nesedeli, museli sme ich skrátiť a niekedy aj zúžiť... Jednoducho ich bolo treba „dorobiť“, aby sa v nich dalo vyjsť medzi ľudí. Dnes už takáto spomienka znie priam neuveriteľne. A deťom sa to ani nesnažte vysvetliť. Ich „Prečo?“ by sa vám vrátilo na tisíc spôsobov.
(ms)
