Zakáľačka je udalosť odohrávajúca sa zvyčajne iba raz do roka. Medzi pospolitým ľudom sa jej však obyčajne hovorí zabíjačka. Nech je ako chce, celý dom je v ten deň hore nohami. A nielen ten. Na dvore už od skorého rána dymia paráky či kotly s vriacou vodou. Tá je potrebná. Najpotrebnejší je však mäsiar. Aj keď je to len sused, ktorý kedysi pričuchol k zabíjačkovému remeslu, v ten deň mu nehovoria domáci inak ako mäsiar. A on ním skutočne je, nech si oblečie staré montérky alebo bielu mäsiarsku zásteru. Kým gazda usilovne prikladá pod kotly, aby voda skutočne vrela, mäsiar si skontroluje všetku výbavu, nabije „búchačku“, ako sa „nadáva“ zakáľacej pištoli a dôležito sa spýta: „Tak čo, gazda, ideme na to?“ Gazda mu odvetí v tom zmysle, že už to nebude odkladať, keď sa všetci tak pekne zišli. Prasiatko v tej chvíli ešte nič netuší. Po otvorení dverí chlieva však predsa len spozornie. „Čo tu robí toľko ľudí?“ povie si len tak pre seba. Divný deň, gazdiná dokonca zabudla na raňajky a teraz ten smiešne oblečený sused s nejakou čiernou tyčou v ruke... Podvedome začne ustupovať. Všetko však zachráni gazdiná. Pribehne s vedierkom, v ktorom mu obyčajne nosí jedlo. Všetky obavy sú preč. Išlo len o malé oneskorenie. Kvôli jedlu je ochotné opustiť bezpečie chlieva. Nie prvýkrát bol hlas žalúdka silnejší ako hlas rozumu. Odrazu „pác“. Ozve sa buchnutie a prasa sa už nestihne ani začudovať. Svet sa mu ponorí do tmy. Toľko pohľad z druhej strany. Prasiatko má už všetko za sebou, no celá rodina sa iba teraz začína rozbiehať ako dobre nastavený stroj. Kým mladší nosia vo vedrách horúcu vodu a obárajú mŕtve zviera, mäsiar s gazdom hodia do seba po štamprlíku, nezabudnúc povedať: „Na jeho zdravie!“ Myslia zdravie nevinného zvieraťa. Zabíjačka má niekoľko fáz. Prvou je obáranie, po ktorom sa telo zbaví srsti. Potom ho zakvačia na trojnožku. Tam ho zbavia posledných zvyškov srsti, opália, umyjú a vyutierajú. Prasa je prvýkrát v živote čistučké, aj keď to „v živote“ už k tomuto vyjadreniu nepasuje. Za niekoľko minút sú vonku vnútornosti, časť z nich ako srdce či pľúca dávajú variť. Črevá putujú k starším ženám, ktoré ich vyčistia. Popri starších sa zaúčajú i mladšie, hoci v poslednej dobe niet koho zaúčať. Našminkovanú tínedžerku s mp3 prehrávačom v rukách už na čistenie čriev veru nenahovoríte. To sú radšej ochotné odprisahať, že sa klobások nikdy nedotknú. V tej dobe už chlapi majú prasa rozdelené na polovice. Hlavu oddelia, tá po dôkladnom umytí putuje tiež do kotla a celé polky prasaťa odnesú obyčajne do kuchynky, kde je všetko pripravené ako v mäsokombináte. Niektorí polky rozoberú priamo na trojnožke. Zabíjačka už väčšinou pokračuje iba vo vnútri. Na jednu kôpku pribúda slanina, na druhú opracované mäso. Časť slaniny sa zbaví kože – neskôr z nej vypražia masť. Aj časť mäsa krájajú na menšie časti – treba ho pomlieť. Na klobásy. Opisovať jednotlivé postupy je zbytočné. Čo mäsiar, to iné recepty. Na konci zabíjačky sa zdá, že z prasaťa niekto niečo ukradol. Klobás je málo, jaterníc tiež mohlo byť viac. A mäso... Kde sme ho len mohli dať? Zabíjačka je udalosťou roka a domáci si dajú poriadne do tela. Unavených ich čoskoro zastihne večer. Pomáhajúci členovia širšej rodiny sa už roztratili a všetci neprítomne len tak čumia pred seba. Únava je silnejšia. Mlčanie preruší iba poznámka gazdinej: „A kedy kúpime malé prasiatko?“ Odpoveďou sú jej krútiace hlavy, prevrátené oči a odmietavé hádzanie rukou. Kto by myslel na ďalšie prasa, keď cíti, akoby mu celé telo prešlo mlynčekom? Iba pomyslenie, že zabíjačka bude najskôr o rok, ich drží ešte pri živote.
Milan SUJA
