Dvojica manželov – sedemdesiatnikov - má na čo spomínať. A zabíjačky? Na tie zo svojho detstva si stále dobre pamätajú. „Neboli mlynčeky, mäso do klobás sa iba krájalo,“ povedal pán Jaroslav, ktorého sme navštívili na lazoch pod Poľanou. „Mne však chutili ešte viac ako tie, čo sa robia teraz.“ Mlynčeky sa pred vojnou nepoužívali, aspoň nie na lazoch. Tam sa dostali až v povojnových rokoch. Klobásy sa nielenže nemleli, ale do čriev sa nadievali pre nás možno až predpotopným spôsobom. „Cez rožok,“ dodal gazda. Potom vysvetlil, že rožkom nazývali kravský roh s dierkou na konci. Cezeň črevá plnili. Bolo to zdĺhavé, no na zabíjačke to robili aj dvaja - traja ľudia. Podľa rodiny... „Bolo nás veľa detí,“ pridala manželka pána Jaroslava, Anna. O pracovné ruky núdza nebola. Nevolali ani cudzích. Načo! Potom by im museli dať aj výslužku. A v rodine bolo hladných krkov tak či tak dosť. Rožky boli dvojaké, jedny na klobásy, druhé na hurky – ako sa v Podpoľaní a možno aj inde hovorí jaterniciam. Aké receptúry používali ľudia pred šesťdesiatimi rokmi? „Také, ako aj teraz,“ dodala gazdiná. Potom sa zamyslela a rozdiel predsa len našla. „Ryžu sme nepoznali. Aspoň si na ňu nepamätám. Namiesto ryže sme do huriek dávali geršňu.“ Na vysvetlenie – geršňa, to sú krúpy, niekde sa im hovorí i geršľa. Viac ako teraz sa robili aj takzvané krvavničky – to sú jaternice, do ktorých sa pridáva aj krv z prasaťa. „Vtedy sa všetko využilo, aj krv,“ vysvetlila gazdiná a dodala: „My deti sme obyčajne utiekli, nechceli sme chytať krv. A tak to ostalo na otca.“ Zdochýnajúce prasa však v kŕčoch dokáže človeku poriadne ublížiť – neraz sa stalo, že dokonca zlomilo nohu i statnému chlapovi. Aj práca sa rokmi zmodernizovala. Dnes sa srsť z prasaťa odstraňuje horúcou vodou a na dočistenie plynovým horákom. Pred polstoročím obložili mŕtve zviera slamou a tú jednoducho zapálili. A slanina vraj bola potom chutnejšia. Sortiment výrobkov sa odvtedy veľmi nezmenil. „Mäso, klobásy, jaternice, slanina a matej,“ vymenoval gazda. Mateja sme zámerne napísali s malým písmenom na začiatku. Matejom totiž volali tlačenku. Horšie to bolo so skladovaním. Ako vydržalo mäso v dobe, keď o mrazničkách ľudia ani nechyrovali? Jednoducho! Čo sa nezjedlo, to vyúdili a takto upravené skladovali v komore. Nie však dlho. „Pri toľkých deťoch... Keď sme zabíjali pred Vianocami, tak už na Veľkú noc sme varili posledné mäso,“ dodal domáci pán. Skladovaniu mäsa prospievali vraj aj zimy, ktoré boli tuhšie ako v súčasnosti. „Nepamätám si, že by sa na mäse našla nejaká pleseň,“ doplnila gazdiná k zabíjačkám svojej mladosti. Potom sa spomienky zvrtli na biedu, ktorú v detstve prežívali, na každodennú lopotu, na život bez televízorov, ba dokonca bez elektriny. No to už je iná kapitola.
(ms)
