Uletený nápad nášho kolegu Mariána Kucmana, že sa preoblečie za žobráka a bude zisťovať, koľko sa dá v Žiari nad Hronom žobraním zarobiť za hodinu, sme spočiatku nebrali vážne. Až keď sa po víkende dostavil do redakcie celý zarastený s ruksakom napchatým starým oblečením, uverili sme, že to naozaj myslí smrteľne vážne. Imidž zúboženého muža mu dotváral čerstvý škrabanec na nose, vraj od krsniatka. Na hlavu si priložil vetrom ošľahanú a slnkom vybielenú šiltovku, na nohy obul požičané tenisky, v rukách mu nechýbala stará igelitka, ktorá je akýmsi poznávacím znamením bezdomovcov. Aby nemusel ani ústa otvoriť, na červenkastý lístok napísal srdcervúcu prosbu o príspevok na operáciu oka jeho dcérky (žiadnu nemá, aspoň o tom nevie). Ešte sme rýchlo zohnali škatuľku na milodary a dobrodružstvo sa mohlo začať.
Čas 13.50 hod. Marián si sadá na kovovú rúrku neďaleko vchodu do marketu. Pred seba položí škatuľku, aj písomnú prosbu. Svoj inak živý pohľad zmení na tupý a beznádejne hľadí doblba. Od prvých sekúnd je nám ho ľúto. Chudáčisko, takto dobrovoľne mrzne... Prvé minúty sa nič nedeje. Ľudí je poriedko a aj tí, čo ho zbadali, radšej pridali do kroku. V tom takmer umrieme od ľaku. Náš žobráčisko vyloví z vrecka imidžový mobil a zúfalo sa snaží zistiť, ako sa vypína. Trvá to takmer dve minúty. Našťastie si nikto nič nevšimol. Asi po desiatich minútach, kedy okolo nášho žobráka prešlo už takmer štyridsať ľudí, zazrieme pani, ktorá najprv prešla okolo, ale potom sa vrátila. Čosi sa ho opýtala a následne hodila do škatuľky mincu. O dva metre ďalej sme ju odchytili s otázkou PREČO? „Opýtala som sa ho, či potrebuje peniaze na operáciu dcérky a keď povedal áno, tak som mu dala tie, čo som mala v nákupnom košíku,“ hovorí pani Anna. „Viem pochopiť starosti rodičov s chorými deťmi. Moja dcérka ako desaťročná ochorela na cukrovku.... Ale ja vás poznám,“ svitlo jej. „Aj keď je to fingované, viem, že takto získané peniaze použijete na dobrú vec,“ neľutuje ani na sekundu svoje gesto a popraje nám v našom ťažení veľa zdaru.
Ľudí pribúda, z Mariána sa stáva atrakcia číslo jeden. Z predajne dokonca vykukne upozornený ochrankár, ale keď sa na vlastné oči presvedčí, že tam len neškodne sedí, nechá ho na pokoji. Medzitým mu do škatuľky pribudla papierová dvadsaťkorunáčka. Jej majiteľka, ako sa zjavila, tak zmizla. V dave sme ju nestihli zaregistrovať. Okolo prechádzajú tri rómske deti. Zastavia sa, prečítajú prosbu a so slovami „ak nám vydajú, ešte sa vrátime“, hodia do škatuľky malú mincu. Onedlho sa vracajú a svoj sľub plnia. Sárika, Džesika a Števko si nekúpili cukríky, ale radšej prispeli na operáciu neznámeho dievčatka. „Bolo nám ho ľúto,“ povedali prosto. No niečo úžasné! Objavili sme cit a súcit tam, kde by ho nik nehľadal.
Ale čo sa to deje? Pri našom žobrákovi sa ocitol psík, ktorého tam priviazala majiteľka, kým si išla nakúpiť. Sloboda zvierat by jej za to asi klepla po prstoch, ale smutný psí pohľad staršieho kokeršpaniela fantasticky dotvoril obraz biedy. Pri Mariánovi sa zastaví ďalšia pani, ktorá skôr, ako prispeje, vyťahuje z neho podrobnosti o operácii dcérky, dokonca ju zaujíma, kde ju budú operovať. Keď zadrmolí, že v Rakúsku, radšej utečieme, aby sme smiechom neprekazili celý projekt. O chvíľu sa všetko zopakuje. V škatuľke pribúdajú korunky, pozoruhodné je, že peniaze prihodia väčšinou rómski spoluobčania. Tak spraví aj Renáta Marková, ktorá si vyšla na prechádzku so sestriným dieťatkom. „Videla som, že tam sedí mladý človek a bola som zvedavá, čo tam robí. Prečítala som si, čo je napísané na lístku a keďže išlo o operáciu oka jeho dcérky, tak som prispela,“ vysvetlila svoje gesto jedna z posledných darkýň.
Šesťdesiat minút uplynulo. Za ten čas prešlo okolo Mariána takmer štyristo ľudí. Väčšina z nich ho ignorovala, ďalší naňho hľadeli ako na „personu non grata“. Len zlomok zareagoval vhodením mincí. Tým to život mnohonásobne vráti. A výsledok? Za hodinu vyzbieral rovných sedemdesiat korún v čistom. Toľko nezarobí ani kvalifikovaný robotník, ktorý sa musí vo svojej práci skutočne obracať. Mariánovi síce skoro primrzol zadok o kovovú rúrku, ale do redakcie sa vrátil oddýchnutý a so zárobkom. (Peniaze poputujú na charitatívne účely).
Alena Bartóková
V koži chudáka
Nepostavil som sa na javisko, ale pred obchodný dom. Hral som žobráka v priamom prenose životnej reality. Diváci nesedeli v pohodlných kreslách, náhlili sa za nákupmi. Napriek tomu si ma mnohí všimli. Žobrák, za akého som sa prezliekol, púta pozornosť. Niektorí sa na mňa pozreli so súcitom, darovali pár mincí. Iní sa pohŕdavo odvrátili.
Nečudujem sa im. Možno zažili so žobrákmi nepríjemnú skúsenosť, alebo vedia o podvodníkoch, ktorí sa hrajú na žobrákov. Môže to byť aj dobrý biznis. Aj mne sa podarilo za hodinku slušne „zarobiť“.
Snažil som sa vžiť do pocitov skutočných žobrákov, ktorí sú naozaj odkázaní iba na milodary. Hanbia, keď sa niekde postavia a pýtajú si od okoloidúcich peniaze? Alebo to berú ako rutinu? Ja som sa hanbil. Neraz som sa na ľudí ani nedokázal pozrieť. Nikoho som sám neoslovil, neotravoval som ich. Dve dievčatká mi dali korunu. Pred vstupom do obchodu sa zastavili. „Ujo, ideme si niečo kúpiť. Keď nám vydajú drobné, dáme vám ich.“ Potešilo ma to, pretože som si uvedomil, že mi skutočne chcú pomôcť. Slovo dodržali. Pani sa chvíľu zaujímala o zdravotný stav „mojej dcérky“. Do škatuľky vhodila pár mincí a s úsmevom ma upozornila, že na letáčiku mám pravopisnú chybu, ktorú som, samozrejme, urobil úmyselne. „V slove ´dobrý ľudia´ sa nepíše ypsilon.“ Neostávalo mi iné, len sa usmiať a rozmýšľať, či to náhodou nebola učiteľka slovenčiny. Žobráci, ktorí denne sledujú stovky ľudských postavičiek, ich neraz vedia presne otypovať.
Život vie karty poriadne zamiešať. Nik nevie, akú si raz vytiahne. No určite si nikto neželá skončiť ako žobrák. Ja rozhodne nie! Aj skúsenosť na vlastnej koži mi potvrdila, že žobráci to ľahké nemajú.
Marián Kucman
Prvýkrát to bolo najhoršie
Kľačí a žobre. Koľko musí človek prekonať, aby sa odhodlal k tomuto zúfalému kroku! „Ako reagujú ľudia? Nuž, rôzne... Žiaľbohu!,“ odvetila nám žena žobrajúca na námestí vo Zvolene. Žobrajúcich mužov je na námestí vždy niekoľko, žien je pomenej. Minulú stredu sme jednu zastihli. Oslovená žena nechcela zo začiatku nič povedať. Až keď sme jej sľúbili, že sa nebudeme pýtať na meno, sa rozhovorila. Aké výhrady majú voči nej okoloidúci? „Spytujú sa ma, prečo nejdem do roboty. Lenže robotu je v dnešnej ťažko zohnať,“ povedala žena. Odhadom mala okolo päťdesiatky. Žije v Rimavskej Sobote a žobrať chodí do Zvolena. Tak ako viacerí... Cestovné ju vyjde na 150 korún, prvé hodiny žobre v podstate iba na cestovný lístok. Koľko jej ostane? „Tak dvesto – tristo korún,“ dodala. Je to vraj rôzne, záleží na ľuďoch... Na námestí sedí najviac šesť hodín - na to, aby ju dlažba nechladila, si nosí vankúš. Doma vraj žije iba z peňazí, ktoré dostáva na tri deti. Žiadne sociálne dávky, žiadna podpora... Preto je nútená kľačať na ulici. „Zaplatím inkaso a ešte kadečo. No i deti treba do školy vypraviť...“ povedala žena - vdova. Deti vraj vedia, čo robí a neodsudzujú ju. Peniaze tiež potrebujú, hoci tých pár korún, čo vyžobre, rodinu z biedy nevytrhne. Najťažšie bolo kľaknúť si na chodník po prvýkrát. Začínala vo Zvolene a sem chodí stále. Teda dva až trikrát do mesiaca. V Rimavskej Sobote by to vraj nikdy neurobila. Má tam plno známych, deti zasa kamarátov zo školy. Vo Zvolene zatiaľ žiadnych známych nestretla. Chvalabohu! Peniaze zbiera po korunách, od ľudí nedostáva žiadne veľké sumy. Od jedného človeka dostala najviac päťdesiat korún. Dni si nevyberá podľa výplatných termínov, príde hocikedy. Stretli sme sa krátko popoludní, počasie bolo na polovicu novembra krásne. Kľačanie na tvrdej dlažbe nebolo až také nepríjemné, aj preto sa žena snažila vydržať čo najdlhšie.
(ms)
Chcel peniaze, nie jedlo! To hodil na zem...
Vystretá ruka pýta peniaze, žiada, prosí... A my platíme. Tu päť či desať korún, tu možno „dvacku“ i viac. Nie každý sa dá uprosiť, nie každý podľahne nátlaku... „Málokedy im niečo dám. Občas sa stane, potom sú však veľmi otravní a stále pýtajú,“ povedala nám Zlatica Kováčová zo Zvolena. Skôr dá peniaze pouličnému hudobníkovi ako žobrákovi. Mala i nepríjemnú skúsenosť. Žobrák pýtal peniaze na jedlo a ona išla práve z nákupu. Tak mu dala jedlo. „Podala som mu nejaké potraviny, no on všetko predo mnou hodil na zem,“ povedala pani Zlatica. Ďalšia pani ju zasa oslovila na lavičke. Chcela cigarety. Keďže pani Zlatica je nefajčiarka, nič jej nedala. „To ju doslova urazilo,“ dodala Zlatica Kováčová. Podobné negatívne skúsenosti majú aj iní. Zlá sociálna situácia žobrajúceho človeka neobmäkčí každého. „Vraví sa, že niektorí si za to môžu sami... Viem, že nie všetci, stane sa to hocikomu...,“ povedala pani Zuzana zo Zvolena. Aj ona by skôr dala žobrákovi jedlo ako peniaze do ruky. „V Bratislave som dal žobrákovi peniaze a o chvíľu som ho uvidel sedieť pri schodoch. Pri sebe mal otvorenú fľašu piva. Vtedy som si povedal, že už nikdy,“ vysvetlil nám svoju skúsenosť Ján Júdt zo Zvolena. Peniaze, ktoré dal žobrákovi zo súcitu na jedlo, sa premenili na alkohol. „Neodsudzujem týchto ľudí, pretože niektorí sa možno do tejto situácie dostali nie vlastnou vinou. Na druhej strane ma mrzí, prečo sa nesnažia nájsť si aspoň nejakú prácu,“ dodal Ján Júdt. „Keď vidím, že je to človek, ktorý by si mohol aj inak zarobiť peniaze, tak mu nič nedám,“ povedala nám Marcela Murínová. Podľa nej si žobráci na svoj životný štýl už zvykli a vyhovuje im viac ako normálna práca. Navyše vyžobrané peniaze aj tak väčšinou minú na alkohol. Študent Jakub zo Bzovíka žobrákom vo Zvolene občas nejakou korunou prispeje. „Keď mám nejaké drobné, tak dám,“ povedal a po chvíli dodal: „Ak nie sú pod vplyvom alkoholu.“ V takom prípade vraj márne naťahujú ruku. (ms)
Je žobranie trpký osud, alebo lukratívny džob?
Vidieť špinavého úbožiaka sedieť na chodníku a žobrať o peniaze, to v človeku vzbudí súcit. Na druhej strane, vo Zvolene obyčajne žobrú ľudia od Rimavskej Soboty či Lučenca. Pricestujú, rozložia sa na svoje miesta a žobrú. Prichádzajú v skupinkách, keď na jednom rohu stretnete jedného a pár desiatok metrov sedí druhý. A ešte tretí, možno i štvrtý... Na druhý deň sú už v inom meste. Koľko vynáša takáto žobravá turistika, to vám žiaden nepovie. Navyše je možné, že časť týchto peňazí niekomu odvádzajú. Niekomu, kto si dobre žije a žobrákov iba porozváža.
A domáci žobráci? Aj takí sa nájdu. Človek pohybujúci sa dlhšie po meste ich pozná. Kým žobráci – turisti sa neukazujú pod vplyvom alkoholu, domáceho žobráka už pár hodín po tom, čo si niečo zarobí, nájdete opitého alebo sfetovaného niekde v parku. Možno sa medzi nimi nájdu i výnimky, možno niektorí naozaj potrebujú pár korún na chlieb a mlieko. Rozozná ich však niekto? (ms)
