Šiesty august je venovaný nielen spomienke na japonské mesto Hirošima, ktoré pred vyše šesťdesiatimi rokmi zasiahla atómová bomba, ale aj Medzinárodnému dňu odpúšťania. Do kalendára svetových sviatkov pribudol už v roku 1997. Na rímskokatolíckom farskom úrade vo Zvolene sme stretli Janu Krajčíkovú, ktorá na túto informáciu spontánne zareagovala slovami: „Bodaj by každý deň bol takýmto dňom… “ Ľudia vraj veľakrát ľutujú, že si navzájom neodpustili až vtedy, keď je už neskoro. My sme sa na tému odpúšťania porozprávali so zástupcami katolíckej i evanjelickej cirkvi, ale aj s jedným laikom.
Ak človek neodpustí, ubližuje si
„Odhliadnuc od toho, či ide o človeka veriaceho alebo neveriaceho, odpustenie je dôležité,“ hovorí zvolenský rímskokatolícky kaplán Juraj Mojžiš. Základom je povzniesť sa a nepripúšťať si danú záležitosť, lebo človeka vnútorne zožiera a tým sa dostáva do psychickej nepohody, čím si škodí.“ Podľa neho sa človek často stáva najmä obeťou nepodložených informácií alebo hypotéz. Nad také veci sa Juraj Mojžiš vďaka Bohu dokáže povzniesť.
Konanie poza chrbát však predsa zabolí. Kaplán spomenul prípad, keď farnosť zaviedla do bočnej kaplnky kostola dve obrazovky. „V miestnosti je dosť priestoru na to, aby tam ľudia, zúčastňujúci sa na svätej omši, mohli sedieť. Chceli sme, aby aj vizuálne mohli vnímať slávenie pri obetnom stole. Problém bol v tom, že kostol je kultúrnou pamiatkou. Istý človek to nafotil a poslal spolu s listom na pamiatkový úrad do Banskej Bystrice, odkiaľ prišlo rozhodnutie, že sa s tým bude musieť niečo robiť. Mňa to zamrzelo. Bola to vec nespokojnosti pár ľudí, zatiaľ čo tých deväťdesiat, ktorí sa tam zmestia, bolo nadšených.“ Najviac ho však trápi, že dotyčný neprišiel s námietkou najskôr na farský úrad: „Človek sa však musí naučiť podobné veci odpúšťať. No najlepším liekom na odpúšťanie je čas. Veci dnes vnímame úplne inak, ako ich budeme vnímať o rok.“ Neschopnosť odpustiť sa u ľudí môže prejaviť aj chorobou, pretože nenávisť zožiera. „Videl som ľudí v nemocniciach, ktorých ťažkosti boli výsledkom obrovskej psychickej nepohody. Nevedeli sa uvoľniť, čokoľvek robili a prežívali, smerovalo k jedinej veci – negativizmu.“
Liekom na nenávisť je komunikácia
„Je to vzácna vec, ak sa uprostred chladnúcej civilizácie vzťahov objavuje takáto téma,“ vyslovil sa evanjelický a.v.biskup západného dištriktu I. Osuský v súvislosti s medzinárodným dňom, „je to výzva zamyslieť sa nad obsahom svojho vlastného života. Ak niekto hovorí, ja tomu človeku nikdy neodpustím, degraduje tým sám seba.“ Aj biskup však priznáva, že odpustiť je tým najťažším krokom: „Mnoho ráz človek prijme neočakávaný úder, ani nevie odkiaľ, ani kvôli čomu. Rana je potom hlboká a bolí. Ale sloboda je ukrytá práve vo veľkorysosti povedať dotyčnému, ja ti odpúšťam.“
Najviac podľa neho osobe ublíži, ak ju upodozrievajú z činov, o ktorých ani netuší, a na ktoré nemala žiadny dôvod. „So zlobou sa však vždy musí počítať. Aj u seba. Je to dané aj prostredím, výchovou, vnútornou dispozíciou, kultúrnymi, sociálnymi a predovšetkým duchovnými hodnotami.“ Na nenávisť je podľa neho najlepším liekom vzájomná komunikácia medzi ľuďmi. „Ak ľudia prestanú medzi sebou hovoriť, či ak si dokonca už ani nemajú čo povedať a zostáva len nenávisť a život stroskotáva.“
Odpustenie nesmie byť formalitou
Milan Beňo pochádza zo Sliača, dnes je lekárom na dôchodku. Pred rokmi sa intenzívnejšie začal zaoberať Bibliou. Publikuje, píše články o viere z pohľadu človeka, ktorý nie je „profesionálom“ v duchovnej sfére.
„V prvom rade treba vedieť, čo pod odpustením rozumieme.“ Odpustenie úzko súvisí s pojmami lásky, pokánia, hnevu a pomsty. Gréci rozlišovali štyri stupne lásky. Odpustenie sa viaže na štvrtý stupeň agapé, ktorým je ochota pomáhať človeku bez ohľadu na to, čo k nemu cíti. „Odpustenie však nie je prepáčenie toho, čo nemožno prepáčiť,“ hovorí Milan Beňo. Veď aj v Biblii sa píše: ak sa proti tebe previní brat, napomeň ho. Ak urobí pokánie, odpusť mu. „Dnes si rodičia pomaly myslia, že nesmú ani napomínať svoje deti alebo im strmšie niečo povedať. Ale to nie je láska, pretože ak človek robí zle a ja ho nenapomeniem, podporujem ho v tom a robím mu zle.“ Druhá časť odpustenia je pokánie alebo ľútosť. V preklade do gréčtiny znamená zmenu mysle. Neznačí teda povedať „prepáč“, ale zmeniť zmýšľanie a správanie. Odpustenie, ani ľútosť by nemali zostať formálnou záležitosťou, ale prejaviť sa v živote. „Absolútne všetko sa dá odpustiť, ak sa dotyčný človek zmenil,“ tvrdí Milan Beňo, „to samozrejme neznamená, že človeku, ktorý sa nedokáže polepšiť, nemáme preukazovať lásku. Nemyslíme tým, že sa naňho budeme usmievať. No v prípade, že potrebuje pomoc, poskytneme mu ju.“ V tomto ohľade rozlišujeme hnev a nahnevanie sa, teda trvalý pocit nenávisti a reakciu na niečo. Milan Beňo uviedol príklad zo svojho života:
„Za minulého režimu som bol v nemilosti. Nebol som straník, ale členom odborov a predsedom závodného výboru. Keď v šesťdesiatom ôsmom prišli previerky, neprešiel som, čo malo vplyv na moju kariéru. Zdegradovali ma, zastavili akýkoľvek môj postup, nemohol som si robiť ašpirantúru, nemohol som publikovať… to trvalo do pádu komunizmu. Po revolúcii sa situácia zmenila. Menovali ma za riaditeľa sliačských kúpeľov a veľa tých, ktorí ma predtým prenasledovali, sa stali mojimi podriadenými. Z titulu svojej funkcie som sa im mohol pomstiť. Ale ja som kresťan, a preto som to neurobil. Jedného dňa prišla z generálneho riaditeľstva požiadavka, aby som prepustil svojho námestníka. Ja som však dal podmienku: nech najskôr dokáže, ako vie robiť a podľa toho sa rozhodnem. Sám som sa zaňho musel zaručiť. A tento človek sa skutočne zmenil. Mal som z neho osoh aj ako z odborníka, aj ako z človeka a mohol som sa naňho spoľahnúť. Ospravedlnil sa mi tým, že sa zmenil… Takto si predstavujem odpúšťanie
v praxi.“
Anna SALVOVÁ
