Za vlastné peniaze a na vlastnú päsť... Takto by sa dalo zhrnúť dobrodružstvo, do ktorého sa púšťal minulý týždeň Rudolf Števuška z Kriváňa. Známy záchranár sa k svetovým katastrofám i nešťastiam rôzneho druhu vydával takmer dvadsať rokov. Teraz sa rozhodol pomáhať v Iraku. Do krajiny sa musí dostať sám, priamo tam sa pridá k medzinárodnej skupine záchranárov. „Idem za vlastné... Nie je to napokon prvýkrát. Taká je niekedy pravda, ak človek mesiac v krajine prežije, dostane takpovediac ochranné krídla nejakej organizácie a so spätnou platnosťou mu zaplatia výdavky, ktoré mal. Plus nejaký bonus,“ povedal R. Števuška. Cestu si rozplánoval na dva smery. Rozhodne sa v Turecku, buď pôjde na Mosul, kde sú kurdskí vojaci, ktorí nie sú k cudzincom najpriateľskejší, alebo cez Jordánsko. „Tam tiež záleží na tom, či natrafím na Američanov alebo na Iračanov,“ dodal Števuška. Ak sa mu podarí prejsť hranice, má na päťdesiat percent vyhrané. Či už z jednej alebo z druhej strany, do Bagdadu, kde sa musí prihlásiť, je to ešte štyristo kilometrov. V hlavnom meste mu Američania určia, v ktorej zóne bude môcť pracovať. Vydajú mu i povolenie... Tým čiastočne zaňho preberajú zodpovednosť. S armádou nemajú záchranári nič spoločné, kontaktujú sa s civilnými pracovníkmi. Až do chvíle, kým sa neocitnú v núdzi – vtedy obyčajne zasahuje armádny vrtuľník. Medzi Sunmitmi a Šítmi panuje v Iraku nenávisť, dochádza často k ozbrojeným zrážkam a teroristickým útokom. Veľakrát sú cieľom útokov práve cudzinci. Aj preto je v krajine nedostatok záchranárov. Tých ubudlo po posledných bombových a raketových útokoch a únosoch. Za únosmi nie je ani tak snaha získať peniaze, ako skôr politika. „Vydierajú štáty, ktoré majú v Iraku svojich vojakov. Na to však málokto reaguje a potom to všetko skončí tak, ako skončí...,“ dodal R. Števuška. Do Iraku by chcel ísť na pol roka, po dvoch mesiacoch by mohol dostať nejaké voľno na zotavenie.
Kontaktoval sa už so záchranármi v Iraku i s našim veľvyslanectvom. To od podobných dobrodružných výprav skôr odrádza a zodpovednosť nepreberá.
Prečo? „Sľúbil som už, že to bude naposledy. Z jednej strany je to určité dobrodružstvo, na strane druhej mám strach a obavy. Za tie roky som už niečo prešiel a potreboval by som pokoj. Je to tak trochu aj adrenalín, niečo čo človeka priťahuje. Smrť to určite nie je, tej sa chce každý vyhnúť,“ dodal Števuška.
Milan SUJA
Našich poslali po troch dňoch domov
S oficiálnymi slovenskými záchranármi je na nože. „Slovenskí záchranári nie sú dostatočne pripravení na medzinárodné akcie. Presvedčil som sa o tom v Iráne, keď som robil s Francúzmi a Belgičanmi. Prišli tam potápači z Gabčíkova. Po týždni, keď už iné skupiny odchádzali. Tam je zásada, že všetci sa musia podriadiť koordinátorovi. Naši sa však rozhodli postupovať samostatne a po troch dňoch ich poslali späť,“ dodal záchranár.
(ms)
Európska vojna je ľudskejšia
Vojne sa každý radšej vyhne. A je jedno, či ide o Kosovo alebo Irak. Každý človek nemôže poznať všetky nebezpečenstvá skrývajúce sa v konkrétnej krajine. To by si vyžadovalo dôkladnejšiu prípravu. Ale zachraňovať treba hneď. „V prostredí moslimov je to niečo iné, ako medzi katolíkmi či protestantmi. Reálie sú možno podobné, no dovolím si použiť možno surový výraz, že európska vojna je trochu ľudskejšia. Aj vojak berie ohľad na to, že človek má na sebe červený kríž alebo bielu zástavu v rukách. V Iraku to môže byť naopak – je to iná kultúra,“ skonštatoval R. Števuška.
(ms)
Sfetovaný vojak prestrelil dievčatku hlavu
Počas svojej takmer dvadsaťročnej záchranárskej praxe pracoval takmer na celom svete. Záplavy v Španielsku, trikrát vo Francúzsku a dvakrát v Nemecku, no aj Česko, Taliansko a ešte trikrát v Poľsku... Zemetrasenia v Turecku i v Iráne, utečenecký tábor v Dagestane, pol druha roka strávil v Čečensku. Prešiel všetky tri juhoslovanské vojny, začal srbsko – chorvátskou a skončil v Kosove. Tam s anglickými antropológmi odkrýval hromadné hroby. A mnohé ďalšie... Najhoršie sú podľa neho vojny. Záplavy sú síce náročné, no s vojnovými hrôzami sa to nedá porovnávať. „Bezprostredné stretnutie so smrťou je ťažké najmä na psychiku. Keď však trpia deti, to je doslova šokujúce,“ dodal záchranár. V Juhoslávii boli míny na detských ihriskách. Pred jeho očami odtrhlo nohu šesťročnému dievčatku a on s ním bežal do poľnej nemocnice. Nakoniec prežilo, v jednej chvíli si takmer prial, aby zomrelo. „To už so záchranárstvom nemá nič spoločné, no predstavil som si, aký život ju čaká. Podobných úvah má však človek strašne veľa. Keď deti pobiehajú okolo mŕtvych tiel a hľadajú svojich rodičov. Ako v Čečensku alebo v Juhoslávii... Volám sa ten a ten, zavezte ma domov.“ Najstrašnejšie bolo, keď v Čečensku držal na rukách dvojročné dievčatko a sfetovaný Afgánec mu strelil do hlavy. Detský mozog sa rozletel po šokovanom záchranárovi. Psychicky sa spamätával veľmi dlho. „V Sarajeve sme mali problémy s ostreľovačmi, ktorí pálili po všetkom. Po nás, civiloch, deťoch... Nikto si s nimi nevedel dať rady, ani Američania. Vtedy sme prvýkrát požiadali o pomoc Cudzineckú légiu. Nakoľko v nej boli Poliaci aj naši, dalo sa s nimi dohovoriť. Začali to čistiť a rýchlo si s nimi poradili. Keď som sa jedného zajatého ostreľovača pýtal, prečo strieľa po deťoch a nie napríklad po túlavých psoch, odvetil mi, že je mu psov ľúto,“ dodal Rudolf Števuška. Nebojí sa, že sa v Iraku stretne s rovnakými hrôzami? „Bojím,“ dodal na rovinu a zdôraznil, že ide naposledy. Po Iraku končí.
(ms)
