Cykloturistická expedícia štyroch Slovákov na svojej 8000 kilometrov dlhej ceste za 80 dní po Britských ostrovoch už mieri k legendami opradenému lochnesskému jazeru. V kvartete cyklistov je aj Krupinčan Branislav Sýkora, predseda tamojšieho cykloklubu. Minulý týždeň nám poslali správu, ako sa na ceste majú, čo všetko už videli a zažili. “Holandsko nás privítalo studeným a sychravým počasím, fúkal aj silný protivietor, takže nohy a kĺby dostali zabrať. Všade je toľko bicyklov, že to vyzerá, akoby sa tu zišli cyklisti celého sveta. Spíme, kde nás noc a podmienky prikvačia,” píšu. “Konečne, po štvrtom dni vidíme aj more. Sme v Holandsku v meste Naarden, pôsobisku Jana Amosa Komenského, ktorý tu žil vo vyhnanstve a aj tu zomrel. Škoda, že múzeum je už zatvorené. Snáď nabudúce… Stretli sme krajanov - robotníkov pri stavbe mostov pre železnicu. Až sem sa dostali Slováci. Ďalší deň sme si prezreli Amsterdam a Rotterdam. Podarilo sa nám dostať sa aj na štadión slávneho futbalového tímu Feyennord Rotterdam. Všade stretávame príjemných ľudí, dávame im naše expedičné kalendáriky. Ako cyklisti sme pre nich zaujímaví, pýtajú sa na nás, na našu krajinu. Keď niekde zastavíme, ak si chceme napríklad pozrieť niečo zaujímavé, okamžite sa pri nás zastavujú cyklisti, dokonca aj autá a snažia sa nám pomôcť. Aj keď pomoc nepotrebujeme.
Loďou sa ďalej plavíme do mestečka Kinderijk. Na malom priestore je tu množstvo veterných mlynov. Fúkať fúkalo riadne, mlyny však nemleli. Asi je sezóna s dostatkom múky...
Príjazd do Calaisu je adrenalínový
Prechod do Belgicka si uvedomujeme hneď. Zlé cesty, cyklochodníky v stave podobnom Slovensku. Kde-tu hrbole, bicykle s nami nadskakujú... Časom sa cyklocesty zlepšujú, nie sú však oddelené od automobilových ako v Nemecku a Holandsku. Snahu vytvárať cyklochodníky badať zatiaľ len v mestách.
Francúzsko. Je rovnako necykloturistická krajina. Vodiči sú celkom pozorní, rešpektujú nás. No... nás, skôr tých 800 kíl váhy, čo sa valí po ceste. Vstup do krajiny galského kohúta si poriadne ani neuvedomujeme. Posledné belgické a prvé francúzske mesto spája trasa električky. Prezeráme si cintorín vojakov padlých v I. a II. svetovej vojne. Je tu pochovaných veľa slovenských a českých vojakov. V meste Dunqurke sa zastavujeme na pláži, kde sa v roku 1944 vylodili spojenecké vojská v operácii známej ako vylodenie v Normandii. Stále tu stoja nemí svedkovia tejto bitky; bunkre, z ktorých nemeckí vojaci ostreľovali vtedajších nepriateľov. Musíme však ísť ďalej, plán nepustí. Čaká nás veľký okamih, vstup na pôdu Albionu - teda Veľkej Británie a Severného Írska. Hneď príjazd k odbaveniu v meste Calais je adrenalínový - všade rozkopané prístupové cesty k terminálom. Posielajú nás späť na začiatok, krúžime ako blázni. Podarilo sa, kupujeme lístky. Odchod našej lode stíhame len tak-tak. Po 45 minútach sa nám zjavujú biele skaly doverské... Až teraz to všetko vlastne začína! Peťo... Čo to robí? Pád na zem je však bez následkov. Meníme zrkadlá, ľavú stranu teraz nebudeme potrebovať dosť dlho. Štart! Prvých 10 kilometrov je ťažkých. Kopa áut, kamiónov. Jazda v ľavom pruhu si vyžaduje úplne iný spôsob jazdy. Dá sa však na to zvyknúť, s problémami pre toho, kto tu je prvýkrát. Prekvapuje nás reliéf trasy, je to stále hore-dole... Náročné na výdrž. Končíme večer pri domoch a malom parčíku. Angličania nás nechávajú spať pokojným spánkom, ako vlastne doteraz všetci ľudia. Ďalší deň sa presúvame do Londýna. Trasa je to krátka, len 65 kilometrov, ale po ceste sa zastavujeme v Greenwichi. Nultý poludník, múzeum. Je tu čo obdivovať. Dokonca nás pustili dovnútra aj s bicyklami, po miernych problémoch. Rýchla fotografia presne na mieste poludníka, ktorý delí západnú a východnú a pologuľu. A preč...
Nottingham: Braňo končí v nemocnici
Vstupujeme do mesta Oxford. Vraj tu študoval bývalý americký prezident Bill Clinton, takže prehliadku si nemôžeme nechať ujsť. Začíname pri kostole. Hádame, že je katolícky, no nakoniec zisťujeme, že je to stavba využívaná ako miesto pre matky s deťmi - prisťahovalkyne. Rýchlym tempom pokračujeme ku kráľovi medzi zbojníkmi - Robinovi Hoodovi. Teda do mesta Nottingham. Naše kroky mieria ku zámku, už je však zatvorený. Aspoň spoločná fotografia pri soche Robina a rýchlo opúšťame rušné a inak dosť špinavé mesto. No, rýchlo. Defekt, ktorý dostáva Ľuboš, nás ešte chvíľu núti ostať. Z jedného domu sa zrazu ozve bojový pokrik - Slovenskooo, Slovenskooo. Kto to bol, sme už nezistili. Braňo sa cíti zle, nevládze do stúpania, je slabý... Tretieho júla doobeda prichádzame do miestnej nemocnice. Čakáme na lekára, ktorý Braňa následne vyšetruje. Stále si myslíme, že bude všetko v poriadku. Prichádza však sanitka, ktorá Braňa odváža do nemocnice v meste Worksop. Spolu s Braňom odchádza aj Jozef ako tlmočník. Delíme sa a na mieste zostáva Peťo a Ľuboš. Zrovna tak aj štyri bicykle bez dvoch majiteľov - hádam len dočasne. Veľmi pekne sa o nás starali. V expedícii nakoniec pokračuje len Peťo a Ľuboš, bicykle kolegov nechávajú v nemocnici. Čo sa týka spania, jeden večer je naozaj romantický, sme na poli plnom bodliakov. Výhľad na zapadajúe slnko nám dopĺňa atómová elektráreň. Hygiena je riešená v prípade dobrého počasia napríklad aj na pumpách. Takto sa nám podarilo zoznámiť sa so zaujímavým človekom, ktorý chytil štvornásobného vraha (!). Je to majiteľ rodinnej čerpacej stanice. Pekne upravenej, pomáha mu aj manželka a ich dcéra. Obaja už majú viac ako 80 rokov, ale sú veľmi vitálni. Vedia dokonca, že Slovensko a Česko sa rozdelili v roku 1993. Dávajú nám banány, slané zemiaky a sladkosti. Mení sa počasie, doteraz slnečné. Večer sa zaťahuje obloha, začína pršať. Stany už staviame za dažďa. Nie je nič horšie ako dážď, možno ešte protivietor. A, samozrejme, ‚hupáky‘, asi špecialita Anglicka; 15 - 20 metrov dole kopčekom, následne to isté do kopca. A takto sa to strieda celý deň. Na fyzickú záťaž, na preverenie bicykla, o psychike ani nehovoriac, je to zlé. Každý deň stretávame aspoň 2 - 3 ľudí zo Slovenska. Sú to väčšinou študenti, ale aj dlhšie ako 2 roky pracujúci Slováci vo Veľkej Británii. Správy o Braňovom zdravotnom stave si vymieňame cez SMS. Z nemocnice ho prepúšťajú na vlastné riziko, všetci štyria sa stretávame znova 6. júla. Podozrenie na infarkt sa nepotvrdilo, našťastie. Pri veľkom fyzikom výkone, aký podávame, je veľmi dôležitý pitný režim aj jedlo. Dávame si teda ešte väčší pozor a tekutiny dopĺňame častejšie - aj keď prší. A pocit smädu je potlačený. Navštevujeme múzeum a miesta, kam siahala Rímska ríša v roku 200. Hadrianov val je stavba, ktorá ma v sebe veľa energie. Dvoj- až trojmetrový pás hradby, dnes už len pozostatok, sa ťahá od východu na západ. Samozrejme, po skončení dennej etapy si občas doprajeme aj pivo. Treba ochutnať aj ostrovnú produkciu.
Oázu civilizácie poskytujú Slováci
Ôsmeho júla vstupujeme sedlom Carter Bar na pôdu Škótska. V sedle sú informačné tabule a veľké kamene s nápisom Scotland. Na naše prekvapenie, dovtedy celodenná ‚zábava s hupákmi‘ sa tu zatiaľ (počas piatich dní putovania) nekoná. Síce občas prekvapí zvlnený terén, ale je to v norme a Demy, naše bicykle, nás vyvezú dole - hore v pohode. Podvečer si prezeráme hlavné mesto Škótska Edinburgh. Hrad je schovaný za škaredým lešením. Niežeby ho opravovali, ale zrovna pred ním vyrástli veľké tribúny. Vojaci tu usporiadali hudobný program. Prezeráme si centrum mesta, je tu veľa pamiatok, na dlhšie zastavenie. Jediné negatívum, ktoré sme v meste postrehli, je riešenie cyklochodníkov. Sú tu síce, to je v pohode, ale všetky mestské kanály sú zrovna na nich. A vždy o päť centimetrov pod úrovňou cesty. Inak, cesty v Škótsku sú o poznanie horšie ako anglické. Škoda. Ďalší deň, keď pomaly hľadáme miesto na spanie, nás predbieha auto s britskou značkou. Zastavuje 30 metrov pred nami, vystupujú mladí chalani. Už čakáme problém... Obavy sa však zmenili, keď nás pozdravili ‚dobrý deň‘. Sú to Slováci. Z auta ešte vystupuje dievča. Pýtajú sa, kam ideme. Bývajú po ceste, kam máme namierené. Dávajú nám popis miesta, sme pozvaní na večeru. Po 1,5 hodine sme u nich. Je už večer, preto pozvanie na sprchu a spánok nemôžeme odmietnuť. Rozprávame sa ešte dlho po polnoci. O všetkom možnom. Tu si človek uvedomí, ako je nám dobre a také samozrejmosti, ako je sprcha či WC si vážime oveľa viac. Pri takýchto náhodných stretnutiach a pozvaniach je to ako oáza v púšti. Takže, vďaka aj takto, Lucka, Ľuboš, Andrej.
Škótska vysočina je tu, prekonávame väčšie stúpania, nájdu sa aj 20-percentné. Tu už bicykle tlačíme všetci. Dá to zabrať, hmotnosť bicykla okolo 70 kíl je po pár metroch naozaj veľká. Zatiaľ však prekonávame všetky nástrahy prírody. Obdivujeme okolité kopce a množstvo akoby nikomu patriacich oviec, kráv a kôz. Potulujú sa všade, aj po cestách... Ráno nás budí mekot, bekot, mukanie. V blízkej dobe nás čaká jazero Lochness. O tom už nabudúce...“
Ľuba MOJŽIŠOVÁ