Národné rehabilitačné centrum v Kováčovej je už takmer 20-ročnou kronikou smutných ľudských osudov. Príbehov, ktoré poznačila tragédia. Viacerí zostali pripútaní k invalidnému vozíku. Odkázaní na pomoc druhých. Život delia na dve etapy. Pred úrazom a po ňom. Ak rozprávajú o udalostiach, ktoré zažili pred tragédiou, hovoria „...to bolo ešte v minulom živote.“
Tatiana Boháčová oslávi budúci rok šesťdesiate narodeniny. Dvadsaťdva rokov robila v administratíve. Pred štyrmi rokmi ju v Košiciach, kde žije, zrazil na aute 20-ročný mladík. „Šla som z práce domov,“ spomína. „Prechádzala som na druhú stranu cesty, na zastávku električky. Šikmo na priechod pre chodcov. Bola som od neho asi meter, keď som pocítila silný náraz do chrbta.“ Viac si nepamätá. Prebrala sa v nemocnici. Ochrnutá takmer na celom tele. „Istú mieru zavinenia, 10 percent, prisúdili mne za to, že som nebola na priechode, 90 percent vodičovi, ktorý mal vodičský preukaz len mesiac. Paradoxom je, že každého som upozorňovala, aby si pri prechádzaní cez inkriminovanú cestu dával pozor,“ dodáva. „Zozačiatku som si necítila ani ruky, no po polroku rehabilitácií v Kováčovej som v nich znova nadobudla istotu. Funguje mi síce len hlava a ruky, Bohu však vďačím aj za to. Hlavu mám na rozmýšľanie a rukami môžem robiť. Tu, v Kováčovej, sme si všetci rovní. Keď vidím dookola toľko mladých ľudí na vozíku, hovorím si, ‚ďakujem ti, Bože, že som mohla prežiť život.‘ Sú tu aj horšie prípady, a to mi dáva silu, aby som neupadla do apatie, aj keď, musím priznať, občas mávam depresie.“
Peter Mikulášek z Vysokej pri Morave humor nestratil napriek hendikepu, ktorý ho postihol. Pomáha mu prekonať životný údel, ktorý mu nadelil osud. Má len 28 rokov, no život berie z nadhľadu. „Že vraj to bola autonehoda,“ objasňuje okolnosti, ktoré ho pripútali k invalidnému vozíku. „Prečo vraj? Pamäť je v ťahu... Ale som optimista. Po havárii, ktorú som mal pred rokom, som sa ani nepohol, teraz sa už hýbať môžem. Niekoho to zlomí, niekto sa prispôsobí.“ Rovnakú vinu dali súdni znalci jemu, aj vodičovi, ktorý doňho narazil. „Narazil do mňa zboku, bezpečnostný pás taký náraz neudržal a ja som cez spolujazdcovo okno vyletel von. Schytala to krčná chrbtica. Ešteže som si ušetril topánky, tie zostali v aute, ale prišiel som o obľúbené tričko, záchranári mi ho rozstrihali na štyri časti,“ smeje sa.
Národné rehabilitačné centrum v Kováčovej sa orientuje na diagnostiku a špecializovanú rehabilitačnú liečbu pacientov po poranení chrbtice a miechy, amputáciách končatín či predoperačnú a pooperačnú liečbu najmä v prípadoch, kde je deficit motoriky. „Od samého začiatku sme vedeli, že človek, ktorý má bližšie k pohybovej terapii, športovej činnosti, sa ľahšie prispôsobuje na zmenenú kvalitu života. Už v roku 1988 sme usporiadali nultý ročník športových hier pacientov. Veľká účasť a takisto ich ctižiadostivosť a odhodlanie popasovať sa s vlastným hendikepom nás viedli k založeniu tradície športových hier a k rozšíreniu disciplín,“ vyslovil sa riaditeľ centra Myrón Malý. V centre je na liečení 170 pacientov, do tohtoročných, osemnástych športových hier, ktoré sa konali vo štvrtok a piatok minulý týždeň, sa zapojilo 120 pacientov. Súťažili v slalome pomedzi kužele, v stolnom tenise, lukostreľbe či maratóne vozičkárov. „Nejde o to, aby sme vyhrali, športové hry nám dodávajú silu, fyzickú aj psychickú,“ skonštatovala Tatiana Boháčová. „Sme tiež ľudia a potrebujeme žiť. Toto je môj druhý domov, sme tu jedna rodina.“
Ľuba MOJŽIŠOVÁ
