„Mám šesťdesiatdeväť rokov, moja mama je Ruska, ale ja žijem v Ríme a od januára v roku 2000 som na ceste okolo sveta na bicykli,“ vysypal v ruštine základné údaje o sebe Janusz River. Oči mu nádherne ladili s modrou mikinou. A svietili v opálenej tvári. Šesťdesiatdeväť by mu nezainteresovaný človek ťažko hádal. A už vôbec nie po informáciách, ktoré nasledovali: „Do dnešného dňa mám za sebou šesťdesiatsedemtisíc kilometrov cez päťdesiatsedem krajín. Prešiel som cik-cak Európou, navštívil som Afriku, Mexiko, Kanadu, Južnú Ameriku, Rusko až po Bajkal, Blízky východ. Je to extrémna cesta na bicykli.“ Slovo extrémna, ktoré používa Janusz River na označenie svojej cesty, sa dá nahradiť slovkom asketická. On sa totiž rozhodol denne na svojich cyklistických cestách stroviť len päť dolárov, spať v spacáku na zemi bez stanu. Ak prší, poprosí o prístrešok. Najradšej v škole alebo v centrách pre deti. A tak raz spí v zemepisnej triede, raz v jazykovej... Ale do postele si za šesť rokov, čo je na cestách, neľahol.
Sedím si pri pivku a je mi dobre
Ako sa zrodil nápad vydať sa na cestu okolo sveta na bicykli a navyše v takom veku? „Sedel som si pri domčeku neďaleko Ríma, makaróny, špagety pred sebou, pivko k tomu a milénium predo mnou. Čo budem robiť?, položil som si otázku. Peniaze mám, už som pochodil celý svet. Samozrejme v luxuse – lietadlá, drahé hotely, videl som mnoho miest.“ Janusz River veľa cestoval ako manažér cirkusov, neskôr pracoval vo futbalovom biznise a zdá sa, že na dôchodku sa začínal nudiť. „Chcel som urobiť niečo, v čom by som bol prvý, a tak som sa rozhodol prejsť stotisíc kilometrov cez sto krajín cez malé mestá a dediny Európy. Nemám rád miesta, kde je veľa turistov a najradšej spím pod šírym nebom v prírode bez stanu. To bol prvotný plán. Ten sa ale postupne zmenil...“ Potom si spomenul na množstvo dôchodcov, ktorí sedia doma, nemajú peniaze, ani odvahu niečo urobiť so svojím životom. On ho chytil za pačesy, kúpil si lacný bicykel, lacné tašky na bicykel a keďže mu pevné zdravie pevne slúži, vydal sa po cestách a cestičkách cez Európu. Chcel ukázať všetkým, že starobu netreba tráviť len v pokoji doma a na uskutočnenie plánov človek nemusí mať ani veľa peňazí.
Šťastie ide na všetkých cestách so mnou
„Ráno 1. januára 2000 som sadol na loď do Španielska a vymyslel si najdlhšiu etapu na svete. Cesta začala na Kanárskych ostrovoch cikcakovito celou Európou až po polárny kruh. Trvalo to dva roky. Potom som sa dostal do Francúzska, kde som sa dozvedel, že olympijské hry v roku 2008 budú v Pekingu. Odrazu som tam videl cieľ. Pôjdem na olympiádu do Pekingu.“ Kým sa vydal na túto cestu, Peking bol len jedným z desiatich kandidátov na olympiádu. Keď sa rozhodlo, že práve toto mesto bude v roku 2008 olympijským, Peking mu svieti ako cieľová stanica putovania. Vraj zatiaľ ide šťastie všade s ním a denne má len starosť, kde bude spať, čo bude jesť a kde sa umyje.
Bez pomoci médií by som to nedokázal
Na začiatku cesty na lodi stretol španielskeho novinára. Novinár mu navrhol, že spropaguje cestu cez médiá. Stalo sa a ľudia začali J. Riverovi pomáhať. Nielen prostí obyvatelia jednotlivých krajín, ale aj predstavitelia miest a dedín, župani, starostovia. Zvyčajne sa mu postarajú o obed a bezpečnú noc. „Bez pomoci médií by som nedokázal takto cestovať na bicykli, nemám žiadnych sponzorov.“ Navštevuje krajiny, kde sú dobrí a pohostinní ľudia a vie, kam by nikdy nešiel. Vraj do USA. Túto krajinu pozná zo svojich predchádzajúcich pracovných ciest a podľa neho by mu tam nikto za päť dolárov nepomohol, keby potreboval pomoc. A na deň si určil len päť dolárov. Vždy. Doteraz sa mu však nič nestalo, nepotreboval špeciálnu pomoc. Uvedomuje si, že keď prejde Slovensko, Maďarsko, Slovinsko a Chorvátsko, čakajú ho nebezpečnejšie krajiny na východe. Sám hovorí, že bude zázrak, ak dôjde do cieľa.
Neumriem v posteli, pred televízorom, či v nemocnici
„Prečo to robím? Prečo riskujem život na cestách?“ položí si otázku a hneď má poruke odpoveď. „Bude to zázrak, ak dôjdem,“ zopakuje a pridáva. „Naozaj chcem ukázať starším ľuďom a chudobným, že za päť dolárov denne môžem vidieť celý svet. A potom nechcem umrieť ani v posteli, ani pred televízorom, či v nemocnici. Ak umriem, tak na ceste, a ak mi to zdravie dovolí, nikdy nebudem sedieť doma.“
Pri jazde na bicykli sa treba dobre najesť. Veď denne musí zvládať dvadsaťkilogramový bicykel, štyridsať kíl batožiny a svojich sedemdesiat. A každý, aj najmenší kopec, prejde pešo. „Viete si predstaviť, koľko máte vy tu na Slovensku kopčekov a kopcov?“ Napriek tomu zvyčajne len raňajkuje a obeduje, no v pohode sprace do seba tri kompletné obedy. Aj s polievkou. Dokonca tá, ktorú sme jedli spolu, sa mu zdala pririedka a zeleninového šalátu k jednej porcii primálo.
Najlepšie palacinky
„Na Slovensku som bol pred rokmi na Bratislavskej lýre. Chutili mi vtedy palacinky, tak som si ich dal aj teraz niekoľkokrát. Ale najlepšie boli v Liptove.“ A skúsil aj pivo. Nevadí mu dážď? „Nemám problém. Dážď, nedážď, idem. Dokonca ani medveďa sa nebojím. Spal som len tak v hore, aj ma strašili, že vraj medvede sú tam. Ale spokojne som sa vyspal pod smrekom. Ba aj v akejsi päťstoročnej chalupe som spal na Slovensku. A teraz ma ubytovali v bungalove, mám ho celý pre seba, ale aj tak spím na zemi.“, hovorí dôchodca, ktorý energiou triumfne aj juniorov. Skvelý príklad do života!
Beata CHRENKOVÁ
