Hroch je riadnym členom rodiny

Davidek je sirota. Mama mu umrela, keď bol ešte malý. Malý, pravdaže, na hrocha, mal vtedy iba päťdesiat kilogramov. Žili v zoologickej záhrade. Davidka zachránili v poslednej chvíli – jeho otec ho totiž považoval za súpera a takmer ho rozdupal. Z ohrady ho vyniesli celého zakrvaveného. Najslávnejšie vystúpenia mal s tigrami. „Bola to bomba, jazdili na ňom štyri tigre,“ spomína majiteľ. Hroch je vraj najnebezpečnejším zvieraťom Afriky, hrochy zabijú viac ľudí ako levy. Aj preto bolo cvičenie Davidka náročné. Keď sa ako-tak zotavil zo zranení, začal rýchlo priberať na váhe. „Dostával vanilkový puding, zjedol aj tridsať – štyridsať litrov denne. Doslova ho miloval, na puding sme ho dostali všade tam, kde sme ho dostať potrebovali.“ Davidko vyzerá pomalý a ťažkopádny, veď má takmer tri tony. Napriek dojmu je vraj veľmi chytrý a inteligentný. U Ringelovcov prežil celý svoj doterajší život. Považujú ho za člena rodiny. Polovicu prívesu, v ktorom Davidko žije, tvorí malý bazén. Voda je pre hrocha dôležitou súčasťou života. Pred predstavením má Davidko svoj rituál. V bazéne sa nielen dobre vymočí, ale, slušne povedané, odľahčí si aj črevá. Jednoducho sa vyčistí. To je vraj potrebné, pretože hroch ako viaceré zvieratá má tendenciu značkovať si výkalmi svoje teritórium. Rýchlo by to urobil aj v manéži, čo by divákom nebolo nielen po vôli, ale ani „po vôni“.

Najsilnejšou zbraňou hrocha sú podľa Ivana Ringela zuby. „Šesť má dole, šesť hore... Inak má štyridsaťštyri zubov. Jeho papuľa je hrozná zbraň,“ sucho konštatuje Ringel. „Deti sa ma často spytujú, či hryzie. Uhryznutie od hrocha nie je uhryznutím, on vás doslova rozdelí na dve časti. Prípadne vám odtrhne nohu. Je v ňom ukrytá obrovská sila. Keď niečo chytí, máva hlavou meter na každú stranu.“ Napriek tomu sa cvičiteľ tohto nebezpečného zvieraťa nebojí. Ani sa nesmie. „Keby som sa bál, všetko prehrám. Keď na mňa otvorí papuľu, musím sa mu postaviť. Za tých dvadsať rokov sme si zvykli... Kto už môže byť väčším znalcom? Žijeme s ním vo dne v noci.“ Ringelovu manželku má vraj zafixovanú ako svoju mamu. Keby ho zobrala do mesta na prechádzku, tak za ňou pôjde ako poslušný psík. Ako by to zobrali ľudia napríklad na zvolenskom námestí, si ani nechcime predstaviť. V meste by to s hrochom asi nebolo najrozumnejšie. Vyzerá neohrabane, no vyvinie rýchlosť ako kôň. Nemáte šancu uniknúť pred ním. Podľa Ringela je však Davidko najrozmaznanejším hrochom na svete. Rád sa hrá. V neveľkej ohrade, do ktorej ho cez deň zatvárajú, má kus asi meter dlhého hranola. To je jeho hračka. Zoberie ho do papule a rachotí s ním o mreže.

Kuchári z neďalekej reštaurácie využili zrejme chvíľu voľna a prišli Davidka nakŕmiť. Majiteľ neprotestoval, iba ich usmerňoval, čo mu môžu dať a čo nie.

Davidko vraj nikomu neublížil, aj keď majiteľovi už ruku rozhryzol. Nechtiac. „Cítil sa za to veľmi previnilo. Má takú povahu. Keď v manéži niečo pokazí a ja potom naňho zvýšim hlas, doslova prestane komunikovať. Je veľmi citlivý.“ Meno Davidek hrochovi ostalo z mladosti. No, mladosti... Davidek je v podstate stále mladý. Dožije sa zrejme aj päťdesiatky.

Okrem hrocha má Ivan Ringel aj tigrov. A hneď piatich. Tiger sibírsky, alebo ak chcete usurijský, je najväčším tigrom na svete. V rodine Ringelovcov chovajú a cvičia za štyridsaťpäť rokov už šieste tigrie pokolenie. Za ten čas mali štyridsať mláďat. Tiger usurijský patrí k rase, ktorej hrozí vyhynutie. „Za posledných sto rokov z nich vyhubil človek deväťdesiatpäť percent. Mali sme osem rás, z nich už tri vymreli. Toto bude zrejme ďalšia rasa,“ s ľútosťou konštatuje I. Ringel. Majestátne zviera dosahuje trojmetrovú dĺžku a váži až tristo kilogramov. Čo takáto hora mäsa a svalov urobí s človekom? Ak si k tomu prirátame obrovské zuby... Nuž, človeka zvládne za pár sekúnd a ani sa nemusí veľmi namáhať. Zrejme aj táto skutočnosť napomohla k žalostnej situácii, v ktorej sa tigre nachádzajú. Človek má jednoducho potrebu likvidovať svojich nepriateľov. Tiger usurijský je najväčšou žijúcou šelmou. Aj v manéži je nebezpečný. Napriek výcviku, napriek mnohým rokom, ktoré s cvičiteľom strávi. „On sa v manéži zoznámi s prostredím, no stále vás skúša, ako by mohol zaútočiť,“ dodáva cvičiteľ.

Jeden tiger spotrebuje denne desať kilogramov mäsa. Ovocie a ani zelenina mu nechýba, na mrkvu by ste ho nenaučili.

Cirkusy nedostávajú žiadne dotácie, na svoje živobytie si musia zarobiť. Podľa Ivana Ringela je o cirkusy stále záujem. V Taliansku funguje dvesto cirkusov, v Nemecku dvestopäťdesiat... Bohaté na cirkusy je tiež Rusko. Na Slovensku je ich neporovnateľne menej.

Ringelovci žijú v maringotke. Zvieratá dávajú cez zimu do starého kravína, ktorý kúpili. Nemajú žiadne sídlo, žiadny dom... Ten by bol prepychom. „Trištvrte roka sme na cestách, dom by bol väčšinou prázdny. Chátral by, štyrikrát by nám ho vykradli,“ mieni Ringel. „Cirkus nie je dočasná záležitosť, je to na celý život. Aký dôchodok? Za celý život som nemal dovolenku. Neviem, čo to dovolenka je. Aj v zime musíme trénovať, zháňať potravu...“ V cirkuse pracuje celá Ringelova rodina. Jeden syn vystupuje s tigrami, ďalší s levmi - v Španielsku. Hoci vyštudoval zoológiu na Karlovej univerzite v Prahe, vrátil sa k cirkusu. Keď sa ho pýtali prečo, odpovedal: Vrátil som sa domov.

Milan SUJA

Hroch je najväčšou atrakciou cirkusu Aleš. „Na Slovensku nie je hroch v žiadnom cirkuse a dokonca ani v zoologických záhradách. Veľa ľudí vidí hrocha naživo práve v cirkuse,“ ozrejmuje Ivan Ringel. V Afrike nemá nepriateľa. Jedinou šelmou, ktorá ho ohrozuje, je človek. Davidkovi jesť skutočne chutí. Za deň spotrebuje okolo šesťdesiat kilogramov sena, neodmietne ani dobrú slamu. K tomu asi desať bochníkov chleba. Rád má aj mrkvu a inú zeleninu, chutí mu aj ovocie. To všetko zapíja asi dvesto litrami vody. Vodu má rád. Vo svojom prirodzenom prostredí prežije vo vode väčšinu času. Vo vode sa cez deň váľa a v noci absolvuje aj niekoľkokilometrovú cestu za potravou. Napriek tomu bez vody vydrží. „V Afrike sú často niekoľkomesačné suchá a hrochy ich prežijú. Aj u nás je cez zimu asi tri mesiace bez vody. Akonáhle začnú mrazy, do vody sám ani nejde,“ hovorí majiteľ.

Čo nedostali v Čechách, dali im na Slovensku

Riaditeľ cirkusu nie je ako bežný riaditeľ. Povedzme riaditeľ podniku. Nenosí viazanku ani vyžehlený oblek... „Časy, keď si každý robil iba svoju funkciu, sú preč. Kto má nohy a ruky, musí pracovať. Elektrikár je zároveň vodičom, pomáha pri stavbe stanu... Podobne riaditeľ. Keďže so zvieratami vystupujem, musím sa o ne aj starať. Nesmie k nim chodiť cudzí človek. Kontakt je dôležitý,“ hovorí riaditeľ cirkusu Antonín Aleš. Cirkus Aleš je síce českým cirkusom, no práve na Slovensku sa cítia ako doma. „Už môj otec sem jazdil. V šesťdesiatom ôsmom požiadal v Čechách o licenciu. Doslova sa mu vysmiali. Vraj súkromníkov nepodporujú. Otec nemal rád ten režim, nebol ani v strane. Vďaka Slovákom však mohol chodiť po obciach s cirkusom. Boli sme spoločným štátom, no to, čo otcovi odmietli v Čechách, dostal na Slovensku. Fungovali sme pod Parkom kultúry a oddychu v Žiline. Boli sme súkromnou firmou už za starého režimu.“ Sezónu strávia väčšinou na Slovensku. V Čechách, kde zimujú, paradoxne nevystupujú. „Považujeme sa za slovenský cirkus,“ dodáva Antonín Aleš.