Najväčšia trauma? To, že som prehral otca...

Tridsaťpäťročný Juraj vhodil do hracích automatov množstvo mincí. Všetko začalo dávno, ešte keď skončil školu. Našiel si prácu, no musel za ňou cestovať na týždňovky ďalej od domova. „Nebol som tam nikým kontrolovaný, navyše som mal pri sebe viac peňazí, veď som bol z domu preč niekoľko dní,“ hovorí a vybavuje si prvý kontakt s hracím automatom. „Bolo to v Žiari nad Hronom. Keď sme cestovali do práce, práve tam sme mali asi dvadsaťminútovú prestávku. Išli sme s kamarátom na malinovku do reštaurácie. Zbadal som automat a skúsil som do neho vhodiť päť korún. Potom tridsať. Vyhral som stovku. Dohral som a pokračoval v ceste do roboty.“ O týždeň sa to opakovalo a potom opäť... Zväčša to bola tá istá krčma, tie isté automaty. No zvyšovala sa suma, ktorú do hier investoval. Zo začiatku vyhrával... „Stupňovalo sa to tak, že som už do automatu vhodil aj tristo korún. I keď som nevyhral, automat som ´kŕmil´ ďalej. Nedokázal som sa od neho odtrhnúť. Nešiel som do práce, skončil som v krčme. Bol som s automatom tak spätý, že mi bolo všetko jedno. Bol mojou slasťou, úľavou, relaxom, všetkým. Aj keď som nevyhrával, dokázal som pri ňom presedieť až do večera.“

Prešiel peklom závislosti, dokázal s ňou bojovať. Išlo o jeho život, o život jeho rodiny. I tak konštatuje: „Závislosť na automatoch je diagnóza. Viem s ňou bojovať, ale musím si dávať veľký pozor. Stačí vhodiť do automatu čo i len päť korún...“

V detstve sa stretol s alkoholizmom. Preto sa snažil nepiť, občas si dal nejaké pivo. A to často stačilo. Bol to spúšťací mechanizmus, ktorý ho opäť pritiahol k automatu. „Zamenil som si tie závislosti. Nebol som alkoholik, ale gambler. Myslel som si, že to nie je až také zlé.“

Juraj sa stal závislým na automatoch. Všimlo si to aj okolie. Kamaráti, známi, dokonca i manželka ho od hier odhovárali. A pre neho to vtedy boli tí najväčší nepriatelia. Nechcel prijať ich slová o tom, že robí niečo zlé.

Peniaze. To jediné ho v tom čase zaujímalo. Potreboval ich, aby mohol hrať. No v práci mal problémy, preto si ich neraz požičiaval. Keď ich mal vrátiť, nemal z čoho. Stihol ich prehrať. „Kamarátom, ktorí mi požičiavali, som sa hanbil ukázať na oči. Vedeli veľmi dobre, kde peniaze končia, vedeli, že som gambler. Prijal som dokonca také opatrenie, že som hneď na začiatku týždňa odovzdal kamarátom peňaženku. No ani to nepomohlo. Keď mi nechceli dať viac peňazí, začal som byť agresívny. Nie, že by som ich napadol, ale útočil som na nich slovne. Peniaze mi radšej dali. Klamal som aj manželku. Vymýšľal som si, že mi peniaze ukradli, že som stratil peňaženku.“

K starostiam s peniazmi sa pridružili ďalšie. Juraj mal psychické problémy, nedokázal sa sústrediť na robotu. Prichádzali výčitky svedomia. Kým bol pri automate, všetko bolo v poriadku, no keď od neho odišiel, ozvalo sa svedomie. Myslel na manželku, na dvoch synov. Trápilo ho, čo s nimi bude. Jeho žena vedela, čo sa s ním deje, objavovali sa hádky. Hrozba rozvodu, či strata zamestnania sa stále stuipňovali.

„Nie je dôležité, koľko človek prehrá, ale to, či mu hra na automatoch spôsobuje problémy doma, v práci, v živote. To už je závislosť,“ hovorí Juraj a pokračuje: „Ja som to všetko vedel, vo vnútri ma to doslova žralo. Chcel som so sebou niečo robiť, no nevedel som ako. Podstatné však bolo, že som chcel. Na základe toho, aj pod tlakom manželky a ďalších ľudí okolo mňa som sa snažil zmeniť.“

Začal chodiť medzi prievidzských abstinentov. Tí sa s ním rozprávali, boli k nemu možno aj tvrdí, no Juraja to nútilo, aby sa nad sebou zamyslel. Priznáva, že mu to veľmi pomohlo. „Chodil som medzi nich dva roky. Prestal som úplne piť alkohol, nehrával som automaty. S manželkou sme vyrovnali aj nejaké dlhy. Vyzeralo to fajn, bol som spokojný. No nastal skrat. Raz som išiel do Bratislavy. Vošiel som do jednej krčmy a dal som si kofolu. Uvidel som tam osamotený hrací automat. Neodolal som. Peniaze som prehral.“

Okamžite sa vrátil domov a navštívil lekárku. Žiadal ju, aby mohol ísť na liečenie. Hanbil sa ísť medzi kamarátov – abstinentov, no práve tí mu pomohli a vybavili liečenie. „Moje odhodlanie liečiť sa bolo také veľké, že som tri dni sedel pred psychiatrickým oddelením bojnickej nemocnice a chcel som, aby ma tam prijali. No vysvetlili mi, že tam sa liečia len alkoholici. Nakoniec ma prijali do liečebne vo Veľkom Záluží.“

Juraj strávil v liečebni dva a pol mesiaca. Hlavne začiatok nebol pre neho jednoduchý. „Niektorí klienti, ktorí už boli takmer na konci liečby, mi dávali otázky naozaj pod kožu. Nemohol som v odpovediach uhýbať, či klamať, oni to spoznali. Postupne som sa začleňoval do tejto komunity. Dostal som za úlohu napísať na šesť strán svoj kompletný životopis. Musel som sa v ňom ´vyzliecť donaha´, ukázať naozaj všetko, striasť všetko zo seba. Až potom sa dalo niečo so mnou robiť. Liečenie znamenalo len jedno – pracovať na sebe. Denne som si písal, čo prežívam, na čo myslím. Potreboval som sa vymaniť z toho temna, v ktorom som žil. Bral som totiž všetko pesimisticky, neveril som si. Myslel som na to, ako zle skončím, či sa skántrim. Moje myšlienky sa museli zamerať na pozitívne veci, aj keď to boli len drobnosti.“

Absolvoval aj pracovnú terapiu. Juraj priznáva, že samotné liečenie u neho „zabralo“ asi až počas ôsmeho týždňa, teda v čase, keď sa už pomaly chystal domov. V rámci terapie totiž začal chodiť do služby k ľuďom, ktorých priviezli do liečebne v zlom stave. Boli opití, agresívni, pomočovali sa... To na Juraja zapôsobilo, tu nastal v jeho vnútri zlom. Uvedomil si, že takto nikdy skončiť nechce. A ešte jeden moment mu pomohol. „Prišla za mnou manželka. Povzbudila ma, priniesla mi svadobné fotografie a fotky detí. Ukázala mi aj srdiečko s mojím blahoželaním, ktoré som jej kedysi venoval. Dal som si to všetko nad posteľ a často na to pozeral. Chcel som sa z toho všetkého dostať kvôli sebe a kvôli nim.“ Ako sám priznáva, vtedy, pred piatimi rokmi, sa domov vrátil šťastný.

Gamblerom zostal stále, no abstinuje. „Závislosť na automatoch je diagnóza, ktorá mi zostane do konca života. Musím s ňou len vedieť bojovať. Ak by som dnes vhodil do automatu čo i len päť korún, opäť do toho spadnem. Dodržujem určité pravidlá. Nechodím do krčmy. Idem okolo, vidím automaty, no nevojdem dnu. Priznám sa, nemám takú potrebu. Teraz sa cítim šťastný, som iný človek. Mám pre koho žiť. Zmenil som pracovisko, robím blízko domova. Iní sú aj kamaráti, všetci zväčša zo spolku abstinentov. Keby som mal akýkoľvek problém, viem, že sa na nich môžem spoľahnúť, že ma podržia. Vychutnávam si život bez automatov a alkoholu. Rád chodím do práce, keď prídem domov okamžite sa venujem synom Jurkovi a Miškovi a samozrejme manželke. Chodíme spolu von, hráme sa, vystrájame,“ hovorí.

V posledných rokoch našiel nové možnosti sebarealizácie. Venuje sa nielen svojim deťom, ale aj deťom tých, ktorí sú v spolku abstinentov. Pripravuje pre nich programy, organizuje výlety, súťaže a hry. „Toto je teraz môj život. Chcem sa venovať deťom, chcem sa stretávať s kamarátmi zo spolku abstinentov. Oni sú tí skutoční kamaráti bez akejkoľvek pretvárky.“

Ľudia často odsudzujú tých, ktorí sú závislí na alkohole, drogách, či automatoch. Juraj však pripomína, že si odsúdenie nezaslúžia tí, ktorí sa chcú zmeniť a snažia sa žiť inak, ako kedysi. Aj on v čase, keď prepadol hrám, stratil ľudí zo svojho okolia. „Najviac ma trápi, že som prehral otca.“ Juraj na chvíľu stíchne a potom so smútkom v hlase pokračuje: „Viem, sklamal som ho. Za celých päť rokov si k sebe nevieme nájsť cestu.“

Marián KUCMAN