Zvolen – Dvojica dobrodruhov sa rozhodla vystúpiť na Mont Blanc. I tak by sme mohli charakterizovať Rastislava Milyana zo Zvolena a Petra Lipnického zo Železnej Breznice, inak povolaním železničných policajtov. Niekedy v júli sa rozhodli, že uskutočnia výstup na túto krásnu horu. „Prípravu sme absolvovali vo Vysokých Tatrách i v okolí Detvy. No a kondičku sme naháňali behom či posilňovňou,“ hovorí Rasťo Milyan. Na podobnú cestu musí byť človek poriadne pripravený nielen fyzicky, ale i teoreticky. „Teóriu zabezpečil Peťo u svojho príbuzného z Hustopeč na Morave Mirka Cabana, ktorý je známym horolezcom. Vybavenie a výstroj sme v podstate mali a čo nie, to sme si požičali. Devätnásteho júla o tretej hodine ráno sme vyrazili zo Zvolena.“ Cesta malým autíčkom viedla cez Viedeň, Graz, Klagenfurt, Miláno na Monte Bianko a tunel Mont Blanc (prechod cez tunel ich zaskočil nielen svojou dĺžkou, ale aj poplatkom 30,5 EUR, ktorý im doslova vyrazil dych) s príchodom do Chamonix o 01.20 hod. nasledujúceho dňa. „Keďže sme boli uťahaní z dlhej cesty autom a veľkej horúčavy, po príchode do Chamonix sme vbehli do prvého brezového lesíka, rozbalili spacáky a vyspali sa. Keď sme ráno otvorili oči a rozhliadli sa okolo seba, videli sme krásne Alpské pohoria. Za nami sa v oblakoch črtal náš cieľ – Mont Blanc. Rýchlo sme sa zorientovali a presunuli do mestečka La Fayet. Urobili sme posledné úpravy, poriadne sa najedli, zakúpili si tikety na zubačku a okolo druhej sme už opúšťali La Fayet, sediac vo vláčiku s potrebným vybavením a nedočkavosťou čo príde. Do stanice Nid´d Aigle sme prišli o čosi neskôr, nakoľko zubačka mala technické problémy,“ opisuje zážitky zo strastiplnej cesty Rasťo.
Ich plán výstupu bol jasný. Do večera vystúpia na prvú chatu, kde prespia. Na druhý deň by mali vystúpiť na druhú chatu, no a tretí deň mal nasledovať výstup na vrchol a zostup na prvú chatu. Posledný štvrtý deň chceli zostúpiť do stanice Nid ´d Aigle a presunúť sa do La Fayet. „To sme ešte nevedeli, že sa náš plán zmení,“ hovorí Peter Lipnický a dodáva: „Vyrazili sme okolo štvrtej z Nid ´d Aigle (2372 m). Cesta viedla skalnatým chodníkom, ktorý nám pripomínal chodníky vo Vysokých Tatrách, miestami sme narážali na fixné laná, ktoré sme ale nepoužívali. Stretli sme veľa kamzíkov, na naše udivenie až príliš blízko, akoby úplne stratili prirodzenú plachosť. Fotili sme ich z bezprostrednej blízkosti. Okolo siedmej večer sme prišli do chaty Tete Rousse 3167 m, v okolí ktorej už bola stála pokrývka snehu. Boli sme trošku unavení, ale zároveň radi, že nám výstup nerobil väčšie problémy. V chate sme sa dozvedeli predpoveď počasia na ďalší deň. Dopoludnia jasno, teplota -10 stupňov a silný vietor, popoludní pribúdanie oblačnosti, silný vietor až do 100 km/h, príp. snehové búrky.“
Pôvodný plán museli zmeniť. Rozhodli sa pre jednodňový výstup z Tete Rouse na vrchol a späť. „Budíček sme si dali o pol tretej ráno. V chate bolo v tom čase už dávno rušno. My sme počkali na to, kým sa všetci vytratia, uvarili si kávu a čosi zjedli. O 03.15 hod. sme vyrazili. Bol spln a sneh. Skala bola krásne osvetlená mesiacom, takže sme išli bez baterky. Stretli sme dvojicu Angličanov, ktorí sú úplní amatéri. Peťo našiel v skalách ich mačku. Načo im boli mačky na nohách v skalnom teréne? Odovzdávali sme im mačku, no oni to vzdali a po chvíľke sa vydali smerom dolu. Tempo sme mali dobré a v čase o 05.45 hod. sme dorazili na chatu Gouter (3817 m).“ Potom prišli prvé problémy. „Po hodine výstupu vo výške viac ako 4 000 metrov som začal cítiť kŕče v žalúdku a nestačil som s dychom. Viac som musel oddychovať a preto som zaostával za Peťom, ktorý šliapal ako dobre nastavený stroj,“ hovorí Rasťo Milyan a dodáva: „V zlomových miestach ma však Peter čakal a postupne sme prišli k útulni Vallot (4362 m). Bola tam poriadna zima a vietor. S Petrom sme sa dohodli, že ma počká na vrchole asi 20 min a potom zostúpi. S pribúdajúcou výškou som zmenšoval počet krokov a zväčšoval prestávky. Hlavou sa mi prehnal strach a krásne pocity zároveň. Miestami som to chcel vzdať. No bol som len kúsok od cieľa. A tak som sa premohol a šliapal som ďalej,“ hovorí Rasťo.
21. júl, 11.15 hod. Rasťo prichádzal úzkym žliabkom v snehu na vrchol Mont Blancu (4807 m). „Tam už na mňa čakal Peťo a ešte dvojica asi talianskych horolezcov. Chvíľu sme sa kochali tou nádherou, urobili pár spoločných fotiek z vrcholu a išli sme dolu,“ hovorí Rasťo. Bol najvyšší čas vrátiť sa, pretože vietor bol neznesiteľný. „Na oblohe sa objavili biele mraky. Zostupovali sme každý sám. Ja som išiel prvý. Po čase sme prišli do útulne Vallot, kde už boli štyria Taliani a dvaja Slovinci. Prehodili sme s nimi pár slov a po polhodinke odpočinku vyrazili dolu. Postupne sme prišli na chatu Gouter,“ dodáva Peter.
Dvojica, ktorej celý výstup trval šestnásť hodín, okolo siedmej večer dorazila na Tete Rousse. „Plní zážitkov sme dačo pojedli z našich zásob, nakoľko praženica tam stála asi 450 slovenských korún. Ráno okolo pol šiestej sme vyrazili a zostúpili do stanice Nid´d Aigle. Boli sme tam medzi prvými a prichystali sme si tikety... Vtedy mi napadlo, že v batohu nesiem pol litríka domácej marhuľovice z Moravy. Viac nám nebolo treba. S Peťom sme si podali ruky od radosti a šupli do seba po dva, tri hlty. Vláčik nás odviezol do východzej stanice v La Fayet, po chvíli sme prišli do campu Lac De Passy. Bolo tam niekoľko krásnych jazier a príjemne teplo - úplne iný svet, v akom sme boli predtým,“ dodáva na záver Rasťo.
V mysliach im ostali krásne zážitky, ktoré im z pamäte nikto nevymaže. A čo plány do budúcna? Via Ferraty v Dolomitoch, niektoré tatranské štíty a výstup na Elbrus na Kaukaze... To sú méty, ktoré si pred seba postavili. Už len zohnať peniaze.
Marek PLANDOR
