„Prečo som odišla? Politika. Tým je všetko povedané,“ naznačuje pani Malika, ale nechce konkrétnejšie hovoriť o dôvodoch. Dozvedáme sa len, že bola disidentkou a bála sa o svoj život. Ani po dvoch rokoch a stovky kilometrov ďaleko od vlasti ju strach celkom neopustil. „Rusko nie je tak ďaleko a nemám žiadne záruky, že sa situácia opäť neobráti proti mne. Chcem na všetko zabudnúť,“ snaží sa striasť aj zvyšky spomienok, ktoré ju stále prenasledujú. Z celej rodiny jej zostala len mama, sestra a brat. Všetkých ostatných jej zabili. Vojna v rodnom Čečensku ju poznačila nielen na duši, ale aj na tele. Jazva tiahnúca sa z ľavého kútika úst do polovice líca jej bude do konca života pripomínať guľku, ktorá ju zasiahla a všetky hrôzy, ktorými musela prejsť. „Pre ženu je tvár jej vizitkou. Otvára jej všetky dvere. Je ťažké vyrovnať sa s takýmto znamením. Veľakrát sa mi zdá, že sa to nestalo mne, ale niekomu druhému. Keď sa ale pozriem do zrkadla, jazva mi pripomenie - to som ja pred desiatimi rokmi zažila takú bolesť, že sa mi nechcelo žiť. Našli sa však ľudia, ktorí mi podali pomocnú ruku, vliali do mňa nádej, vieru, že nie je všetko stratené,“ hovorí večná optimistka. Ani cesta za novým životom nebola prechádzka ružovým sadom. Z Čečenska odchádzala tak, ako všetci utečenci – ilegálne. Na Slovensko prišla cez Ukrajinu a hoci sa pokúšala dostať do Rakúska, nepodarilo sa jej to. Ostatní utečenci odišli a ona zostala na Slovensku. „Nemám rodinu, manžela, frajera, nemám nikoho. Som sama,“ hovorí pani Malika, ale z tónu jej hlasu cítiť, že aj s touto prekážkou sa dokáže vyrovnať. Našla si nových priateľov, ktorí jej pomáhajú.
Prvých päť mesiacov na Slovensku strávila v utečeneckom tábore v Gabčíkove. „Necítila som sa tam dobre. Bola tu samá rovina. Keď som vlakom prichádzala do Zvolena, uvidela som vrchy, lesy, sneh. Pripomenulo mi to môj domov. Rozplakala som sa. Tu budem doma,“ spomína na prvé dojmy. Dnes sa už cíti byť polovičnou Zvolenčankou. Dostala vlastný byt, ktorý jej pomohli zariadiť dobrí ľudia, má prácu a hlavne, našla aj spriaznené duše, ktoré jej pomáhajú zahnať samotu. „Mám tri kolegyne, ktoré ma od začiatku podporovali morálne, fyzicky, aj materiálne. Mám aj priateľov, ktorí mi hneď po príchode dali nádej, že sa mi tu nebude žiť zle,“ s úsmevom rozpráva o najcennejšej hodnote, ktorú v novom pôsobisku našla, o priateľstve. Čo je aj po vyše roku pre pani Maliku nepochopiteľné, s čím sa predtým nikdy nestretla, je nedostatok pracovných miest, byrokracia, ale aj zvyky a mentalita Slovákov. „Vždy sa pýtam kolegyne – prečo? Ide ju zo mňa šľak trafiť. Vraj kladiem veľa otázok a ani ona mi na ne nevie odpovedať, hoci je Slovenka. Hovorí – Jednoducho, tak žijeme.“ A tak, ako všetci Slováci, sa pokúša žiť aj pani Mežidová. Hoci v našej krajine našla mier a pokoj, našla aj starosti, ktoré by v rodnej krajine nemala. Je doktorkou filozofických vied, ruský jazyk je jej druhou rodnou rečou, no napriek tomu ho nemôže u nás vyučovať. „Nie je záujem. Pritom učitelia, ktorí ruštinu vyučujú na vašich stredných školách, hovoria rusky horšie, ako ja po slovensky,“ sťažuje sa a jedným dychom dodáva: „Neskláňala som hlavu v Čečensku, nebudem ju skláňať ani tu, ani nikde inde. Som hrdá na to, že som Čečenka. Mám dobrú hlavu a poznám svoju hodnotu. Nebudem sa predávať za päťdesiat halierov na trhu.“
Napriek tomu, že sa pani Malika snaží zabudnúť na minulosť, nezabúda na svojich blízkych. „Chcela by som byť doma, v Čečensku, tam, kde počujem rodný jazyk a vidím tváre mojich najmilších,“ povzdychne si neraz, hoci vie, že to nie je možné. Jediným jej spojivom s rodinou sú listy. „Dopisujeme si veľmi málo. Kým sa môj list dostane domov, trvá to aj tri mesiace. V Čečensku je cenzúra, preverujú tam všetko. Preto listy posielam cez známych v Moskve. Je to bezpečnejšie,“ vysvetľuje a hneď nás požiada o fotografie, ktoré sme urobili. Chce ich poslať domov mame. Veď tak dávno sa už nevideli a aspoň takto, prostredníctvom obrázku, bez slov, ktoré by sa dali vysvetľovať aj inak, jej chce povedať, že sa má dobre. Jej mama to určite zbadá, lebo ako sa pani Malika priznala, na Slovensku pribrala dvadsať kilo.
Nech by išla a žila kdekoľvek, všade si so sebou nesie múdrosť svojej babičky, ktorá jej vštepovala, že správanie človeka je ako bumerang. Keď robí druhým zle, vráti sa mu zlo. Keď robí dobre, stonásobne sa mu dobro vráti. A vlastná skúsenosť Maliku naučila inej múdrosti: „Keby mi predtým niekto povedal, že budem utečenka, tak ho zabijem. Vtedy som nemala obavy o budúcnosť. Pracovala som na úrade vlády, mala som rodinu, kamarátov, byt. Mala som všetko a bola som šťastná. V jednej chvíli sa mi zrútil celý život. Preto chcem všetkým ľuďom odkázať – Nezabudnite, všetko, čo v živote máte, je ako sklenená guľka, ktorá môže kedykoľvek spadnúť a rozbiť sa. Nikto nemá záruku, že zajtra sa všetko nezmení. Modlím sa, aby bolo len dobre.“
(schv)
