Po roku 1989 udelili vo Zvolene čestné občianstvo zatiaľ iba dvom osobnostiam. V roku 2003 ho získala zvolenská rodáčka Edita Drory Ernst, za vojny prezývaná partizánka Katka, ktorá dnes žije v Izraeli. Minulý týždeň ho udelili archeológovi Václavovi Hanuliakovi z Banskej Bystrice, ktorý zároveň získal Cenu mesta Zvolen. O udelení čestného občianstva a Ceny mesta rozhodujú poslanci mestského parlamentu. Cenu mesta za rok 2005 udelili aj niekdajšiemu zvolenskému richtárovi Pavlovi Bartíkovi a in memoriam architektovi, hercovi a režisérovi Gustávovi Stadtruckerovi, ktorý zomrel pred dvadsiatimi piatimi rokmi.
Cenu primátora si minulý týždeň zo slávnostného večera vo zvolenskej činohre odniesol herec Andrej Mojžiš, futbalový funkcionár Juraj Pilát a prezident Slovenskej hokejbalovej únie Jaroslav Kolibík. Primátor touto cenou ocenil aj akciové spoločnosti Zvolenská teplárenská a zvolenský závod Stredoslovenskej vodárenskej spoločnosti.
Ceny mesta a Ceny primátora udeľujú vo Zvolene od roku 1998. Cenu primátora spomedzi zamestnancov mestského úradu získali doteraz len dvaja úradníci: Juraj Bobela a Pavel Fógl. Obidvaja pracujú na odbore výstavby, Bobela je šéfom odboru.
V. Hanuliak: Potreboval by som dva korytnačie životy
Václavovi Hanuliakovi okrem Ceny mesta udelili aj čestné občianstvo. Archeologický výskum a záchranné práce na Pustom hrade vedie už štrnásty rok. Táto historická pamiatka sa stala jeho vášňou, jeho zmyslom života. Pre Pustý hrad odmietol účasť v expedícií do Číny a nezlákala ho ani šanca byť pri rímskych vykopávkach v Rakúsku. „Ani trochu som nezaváhal. Vedel som, že kto sa raz dostane k Pustému hradu, ten neodíde,“ hovorí. „Ako študentov nás k tomu viedol náš profesor Bohuslav Novotný, keď hovorieval: Kolegovia, zvolenský Pustý hrad je slovenská Trója. Má kľúč k poznaniu celého stredného Slovenska, od Hontu až po Oravu.“ Hanuliak tvrdí, že na to, aby stihol dokončiť výskum tejto lokality, by potreboval dva korytnačie životy. „Je to veľký kolos. To čo sme preskúmali, je kvapka v mori. Sme možno pri pol hektári plochy, jeho rozloha má pritom 7,63 hektára. Celý Pustý hrad je taký bohatý na nálezy, že sme dokonca mali problém osadiť tu WC, aby sme nenarušili kultúrne vrstvy.“ V súvislosti s otázkou, či je Pustý hrad väčší ako Spišský, konštatuje: „Neuberáme Spišskému hradu jeho monumentalitu, ale ak hovoríme o plošnom rozsahu, starý zvolenský hrad je ‚number one‘. Spišský je dokonca na treťom mieste, na druhom je hrad Devín.“
Najkrajší darček, aký kedy dostal, bola Ceramova kniha Bohovia, hroby, učenci. „Mal som vtedy desať alebo jedenásť rokov a je možné, že kniha ma začala formovať a ovplyvnila moju profesiu. Je to najošúchanejšia kniha, tak som si už kúpil novú, za pôvodnú som sa už hanbil. Zdedil ju môj syn a keď bol malý, rád v nej listoval. Aj pri raňajkách, čo na nej vidieť.“ Netuší, prečo mu ju rodičia už v takom veku kúpili. „Mal som jednoduchých rodičov,“ priznáva. „Bol som už tretiak na vysokej, keď otec čosi hovoril mame, že ten náš budúci architekt... A mama na to, on neštuduje architektúru, ale geológiu! Nakoniec postavili otázku, čo to vlastne študuješ? Keďže som nechcel uraziť ani jedného, ani druhého, povedal som, že je to niečo medzi architektúrou a geológiou.“ Ten kompromis sa volá, pochopiteľne, archeológia.
Juraj Pilát: Budem šťastný, keď dosiahnem hendikep okolo dvadsiatky
Jeho zásluhy pri podpore mládežníckeho športu ocenil primátor.
Juraj Pilát, riaditeľ zvolenskej „žosky“, je známy aj ako futbalový funkcionár, v poslednom čase mu však učaroval golf. „Futbal už hrávať aktívne nemôžem, kolená sa ohlásili,“ zdôvodňuje. „Lekár mi povedal, že ak sa chcem dožiť šesťdesiatky s funkčným pohybovým aparátom, musím s futbalom prestať. Teraz si ho zahrám už len pre zábavu medzi starými pánmi alebo ako žoskárska partia každý pondelok na štadióne.“
Futbal vystriedal golf, je však rád, keď sa mu podarí zahrať si ho aspoň raz do mesiaca. Najčastejšie s manželkou a mladším synom. „Pri golfe nemáme rozhodcu, tu si rozhoduje skupina ľudí, ktorá sa vydá spolu na púť od prvej po osemnástu jamku. A medzi jamkami o všeličom debatujeme, v tomto smere je to jedinečný šport.“ Hrá ho dva roky a podľa spoluhráčov podáva za ten čas dobrý výkon. „Ak chcete jazdiť autom, musíte si urobiť vodičský preukaz. V golfe je to zelená karta, ktorú žiadateľ dostane, keď urobí skúšky z pravidiel a zo základných zručností. Z nej som sa prepracoval na základný hendikep 36 a tento rok na hendikep 27,5.“ Hendikep v golfovej terminológii predstavuje číslo, ktoré vyjadruje výkonnosť hráča a umožňuje súťaženie golfistov rôznej výkonnosti. Čím nižší hendikep, tým lepší hráč. Svetové jedničky majú hendikep nula alebo dokonca záporný. „Ja budem šťastný, ak sa mi podarí dosiahnuť hendikep okolo dvadsiatky,“ dodáva tento vášnivý golfový hráč a otec troch synov a jednej dcéry (dve deti vyženil). Športovo založená je len "jeho krv", synovia z prvého manželstva, ktorí pestujú tenis a golf, no športovaniu, aj keď nie pravidelnému, sa v zime na lyžiach venujú aj deti z druhého manželstva.
Jaroslav Kolibík: Na Ameriku by som si nezvykol
Jaroslav Kolibík, prezident Slovenskej hokejbalovej únie, si odniesol Cenu primátora za striebro, ktoré získal vlani s našou hokejbalovou reprezentáciou na svetovom šampionáte v americkom Pittsburgu. V tomto gigantickom oceliarskom meste, ako ho nazval, strávili dva týždne. „Od hokejbalovej arény sme bývali 15 kilometrov, čo je pre nich úplne normálna vzdialenosť, hoci nám sa to zdá ďaleko. Všetci sa prepravujú autom, priechod pre chodcov sme ani nevideli. No nechodia ani po trávnikoch. Páči sa mi, že všetci tam žijú športom. Viac ako my. Pre nich šport nie je len o tom, že niekto vyhrá, pre nich je to aj kultúrno-spoločenská záležitosť. Počas zápasu organizujú rôzne koncerty, zábavy. Američania chodia na športové zápasy ako do divadla, kde majú možnosť stretnúť sa a porozprávať.“ Na hokejbalového prezidenta zapôsobili aj športové zariadenia, všetky boli podľa neho fantasticky upravené. „Nám však na šampionáte chýbalo presscentrum. Keď sme sa pýtali, kde sú k dispozícii počítače, zakontrovali: ‚vy nemáte notebook‘? Ten je v Amerike samozrejmosťou, nepovažovali za potrebné zriadiť presscentrum s počítačmi.“ Amerika je v mnohom iná, J. Kolibík nám na otázku, či by chcel žiť v zámorí, nevedel odpovedať jednoznačne. „Hovorí sa, nikdy nehovor nikdy, ale určite by som si na ňu nevedel zvyknúť. Zrejme by mi to trvalo dlho. Majiteľ hotela nám hneď na začiatku stanovil jasné pravidlá toho, čo môžeme a čo nie. Nemohli sme chodiť po hoteli v tričku alebo tielku, nemohli sme byť na balkóne do pása bez oblečenia a opaľovať sa. Majú svoje zákony, ktoré prísne dodržiavajú.“
Pavel Bartík: Dodnes ma známi volajú richtár
Pavel Bartík sa netají tým, že bol komunista a aj ním zostal. Zvolenčania ho poznajú ako dlhoročného predsedu niekdajšieho mestského národného výboru. Richtára robil 12 rokov od roku 1970 a mnohí, ako priznáva, mladší aj súputníci, ho tak volajú dodnes. Keď mu cenu odovzdávali, v spomienkach na jeho život zaznelo, že neuposlúchol rozkaz svojich nadriadených, keď zachránil sochu legionára, venovanú pamiatke povstaleckým generálom Golianovi a Viestovi, ktorých Hlavný ríšsky úrad pre bezpečnosť odsúdil na trest smrti. Pamäť 85-ročnému Pavlovi Bartíkovi už neslúži ako v mladosti, nevedel nám ozrejmiť okolnosti, za akých sochu zachránil. Tá pôvodne stála na križovatke pod zámkom. Niekedy v povojnovom období, keď ju mali odstrániť, ju odložil do vtedajšieho vlastivedného múzea. Pri 50. výročí Povstania uchránenú sochu opäť vytiahli na svetlo, zreštaurovali a inštalovali vo Višňovského parku. Tu sa stala terčom vandalov, ktorí jej odrazili ruku aj hlavu, opravenú sochu preto premiestnili do mesta, pred veliteľstvo vzdušných síl na Kozáčekovej ulici.
Andrej Mojžiš: Zaľúbil som sa do kolegyne
Herecká legenda Andrej Mojžiš svoju povestnú skromnosť ilustruje aj argumentom pred novinármi – on už vraj nemá čo povedať.
Herecká legenda Andrej Mojžiš, ktorý nedávno oslávil osemdesiate narodeniny, si znova postál na doskách, ktoré znamenajú svet. Tentoraz to bol len okamih – aby si z rúk Miroslava Kuseina prevzal Cenu primátora. Veľa toho o sebe prezradiť nechce, hovorí, že z rozhovorov je už unavený a vraj už ani nemá čo povedať. Takže aspoň stručne na tému láska, tentoraz javisková, veď neraz sa stáva, že pokračuje aj za oponou. Čo na to Andrej Mojžiš? „Boli obdivy, aj lásky, ale z inscenácie na inscenáciu to akosi prešlo,“ priznáva. „Mnohí kolegovia sa tu zaľúbili, aj sa vzali. Napokon, tiež som v divadle našiel lásku, ktorú som si vzal... Manželka Vlasta robila na prevádzke. Ona si ma všimla, ona bola tá, kto to prvý začal, ja som bol na tieto veci trochu lenivý. A skončilo sa to pred oltárom... Už som bol v zrelom veku, keď som sa ženil, mal som dvadsaťdeväť. Máme dve dcéry Zuzanu a Noriku, tri vnučky a vnuka a už aj pravnuka.“
